dokorán

 

  vstal som
  mykol sa do nohavíc a veľkej záplaty v tvare saka
  rozbehol sa cez topánky z vlastnej odpadnutej kože
  otvoril lúčom okno
  a vyskočil na svet
  no bolo to moc vysoko

  nechal som sa pochovať
  pôvodne v nepárnom počte rúk
  neskôr vo vajcovej urne do ktorej
  ma netreba spopolniť
  dýcha za mňa zapnutý fén
  a hýbe strunami čo sú všade po podlahe
  nie je to umenie 
  lebo umenie trčí niekde inde
  no aj tak mám podrobne otvorené oči
  a očisťujem sa
  od afektov

  nepíšem tie tony tvárí
  čo si zo mňa prišli odtrhnúť
  netrpezlivo pulzujem palcami 
  a novinár z miestnych novín ma zatiaľ cvaká
  viem že je to amatér
  lebo je deň a všade poletujú vypĺznuté vtáčiky  jeho blesku
  moja urna je prasknutá
  ťažko z nej vytekám
  len abbé Pierre to vníma
  nosí nové a staré handry 
  o ktorých raz niekto prehlási
  že sú to moje inkarnácie
  pričom sú to skôr                                                                                             vsiaknutia

  vstal som
  kladiem pred seba schody 
  tak aby boli rané
  a za seba tiene
  tak aby boli vrcholné
  v saku sa mi vzrušuje pralátka
  a ja cítim že jej už mám dosť
  vyhadzujem konfety a kúsky mosadzných novín
  s článkom čo je o mne
  s prepálenými fotkami
  robím to povrchne a tak
  aby to celé vyzeralo ako 
  vstúpenie
  ako 
  vystúpenie
  divákov je mnoho a v prednom rade môj dospelý brat
  naťahuje struny medzi rozpažené ruky
  len tak
   
  vstal som
  posledný krát
  aby som už viac
  nevstával
  kým okná v tejto umierajúcej modrej predizbe 
  osadzujú
  privysoko