(Anti)Utópia (2)

Spisovateľ/ka: Marek Čabák | Vložené dňa: 19. mája 2009
http://citanie.madness.sk/view-22523.php

II. Všedný deň

 

            Prechádzal som sa po parku. Všade kvitli kvety, deti sa naháňali, dôchodcovia kŕmili holuby alebo iba sedeli na lavičkách. Zhlboka som sa nadýchol aby som v pľúcach mohol ucítiť ten krásny pocit čistého vzduchu. Bol som šťastný, skutočne šťastný. Na jednej z lavičiek som zbadal peknú mladú ženu. Čítala akúsi knihu. Podišiel som k nej a prisadol som si. Okamžite ma zaregistrovala a prestala čítať, nemrhal som teda časom a prihovoril som sa jej: „Dobrý deň slečna.“ Pokračovať mi nedovolila: „Snažíte sa zbytočne, môj BI mi po preskenovaní vášho chemického zloženia povedal, že sa k sebe nehodíme.“ Vstala a odišla. Vtedy sa všetko naokolo zmenilo, deti sa už nehrali, dôchodcovia zmizli, ostal len prázdny park. A ja som si uvedomil, že je to opäť iba sen. Zaujímavé je, že som sa zobudil až potom.

            Pri umývaní zubov mi nedalo nerozmýšľať nad zvláštnym snom, ktorý ma prenasleduje už niekoľko týždňov. „Ktovie či aj oni dokážu snívať.“ „Pardon pane, mohli by ste mi váš rozkaz zopakovať?“ opýtal sa personálny asistent, inak povedané robot na všetko. Až vtedy som si uvedomil že už hodnú chvíľu rozmýšľam nahlas čo muselo robotovi pripadať divné keďže som mal ústa plné zhubnej pasty. Hoci, dokáže sa robot diviť? „Priprav mi kávu.“ zahundral som po vypláchnutí úst, hoci som dobre vedel že káva ma už čaká na stole.

            Pri čítaní ranných novín som sa dozvedel o ďalšom objavenom druhu Pavúka žijúcom v etánových jazerách Titánu, prečítal som si pár riadkov o kladných prognózach vedeckých objavov v oblasti bioniky a objavil som aj malý športový štvorček o tom, že dve najlepšie japonské robotické futbalové mužstvá už po dvadsiatytretí raz skončili zápas remízou nula nula. Japonci sa svojho robotického futbalu nevzdali ani v tejto dobe, keď iné športy úplne zanikli. Odložil som noviny do poličky keď v tom zapípalo moje PDA. „Dobré ráno pán Rovniak. Máte záujem o čítanie všetkých novín priamo vo vašej mysli? Načo sa máte trápiť s týmto predpotopným systémom tlačenia novín na syntetický papier. S našim novým systémom budete mať prístup ku všetkému na celom svete priamo z vášho mozgu.“ „Nie.“ „Takže nechcete ani vymeniť vaše nekomfortné staré PDA za najnovší model úžasného BI?“ „Nie, ďakujem.“ Po tomto ráznom odmietnutí sa reklama vypla. Zaujímalo by ma, ktorého idiota ako prvého napadlo dať reklamným počítačom pozitrónový mozog. Teraz by sa asi išiel obesiť na najbližšom strome, keby sa to v tomto svete ešte dalo. Ja tu teraz musím každé ráno odpovedať na záludné reklamy a už ma to pomaly prestáva baviť.

            „Je za päť osem pane. O ôsmej musíte byť v práci.“ upozornil ma môj personálny asistent, v skratke PA. „Áno viem.“ zahundral som, hodil som do seba ešte jednu šišku, zapil to kávou a vstúpil som do malej oválnej kabínky. Táto vecička bola na jednej strane úžasná. V priebehu pár milisekúnd ste sa objavili kdekoľvek na svete a v priebehu pár sekúnd až minút kdekoľvek v Slnečnej sústave. Na druhej strane ste sa ale už nemohli vyhovoriť pri neskorom príchode do práce. Koniec koncov, kto by to dnes robil.

            „Ahoj, ako si sa vyspal?“ pýtal sa ma kolega. „Dobre.“ odvetil som. Milujem toto slovo. Napriek tomu ako znie je vlastne absolútne neutrálne. Po tom čo som si sadol k na moje miesto oslovil ma druhý kolega: „Počuj, včera som si dal vylepšiť moje staré BI a neveril by si, aké to má nové funkcie. DA sa zvýšilo až na vzdialenosť tisíc metrov a DI teraz funguje aj periférne.“ „Moment aké DI?“ Kolega na mňa pozrel akýmsi zvláštnym pohľadom, v ktorom bolo badať zvyšky údivu. Ale nesmial sa mi, že neviem takú základnú vec. Nemohol. Ach čo by som len teraz za to dal aby sa mi vysmial. No on nemohol. „DI. Direct Image teda priame zobrazenie. Premieta to všetky potrebné informácie a obrazy priamo na tvoju očnú šošovku, takže vidíš to čo potrebuješ neustále.“ Ako len nenávidím všetky tie skratky, ktorými je teraz zaplavený každý jazyk. A najviac na tom neznášam to, že všetky skratky pochádzajú z Angličtiny. Hoci, niet sa čo diviť, veď po Anglicky teraz plynule hovorí každý človek na svete. „Aha. Ale povedz mi, nebojíš sa toho, že ti cez ten čip čo máš v mozgu môžu čítať myšlienky?“  hneď po dopovedaní by som sa za tú vetu najradšej poriadne vyfackal. „Čo tým myslíš? Prečo by som sa mal báť?“ „Nechaj to tak.“ Hoci sa kolega odmlčal, aj tak som vedel že mu to určite vŕta v hlave.

            Bez slova som sa dal do práce. Zapol som počítač a na hlavu som si položil ovládaciu helmu. Elektródy sa okamžite pripojili na potrebnú miesta a ja som sústredil moju myseľ na dnešné zadanie. Prvý bod, zistiť prečo včera pri testoch zlyhal pokusný hyperpriestorvý motor. Druhý bod, v prípade zistenia závady zmeniť návrh systému. Otvoril som súbory vzťahujúce sa na včerajší test. Bolo tu niekoľko videí, celé strany tabuliek, grafov a výpočtov. Toto bude dlhý pracovný deň. V takýchto chvíľach som občas ľutoval, že na mňa nezabrala procedúra blokovania génu zla. Potom by ma totiž nenapadali žiadne zlé a nežiaduce myšlienky ako je napríklad predstava príchodu domov po dlhom dni či myšlienky o tom že ten čas sa hrozne vlečie. Napriek tomu som však s úspechom prežil celý zvyšok pracovného dňa.

            Po príchode domov, či skôr po vyjdení z transportéru, ma okamžite vítal PA: „Dobrý deň pane. Čo si dáte na obed?“ „Je mi to jedno, ako obvykle.“ odvetil som. „V poriadku.“ Vošiel som do obývačky a sadol som si na gauč. „A dones mi niečo na pitie!“ zakričal som na PA. Pivo sa už desaťročia nevyrábalo a hoci som ho v živote nepil, som si istý že by mi chutilo. Zapol som moju predpotopnú 3D-víziu ale program som nevnímal. Aj tak už poriadne nič nedávali, odkedy spustili pravidelné BI vysielanie. Najviac ma štve, že všetci ľudia pokorne ako baránky podstúpili procedúru vloženia čipu do mozgu. Neviem o nikom inom, okrem seba, kto by bol odmietol. Nikto ma dodnes nenútil vymeniť moje PDA za čip, samozrejme okrem tých pravidelných ranných reklám, ale tomu sa niet čo diviť, keďže v dnešnej spoločnosti už nikto nemusí nikoho do ničoho nútiť. „Obed je hotový pane.“ ozval sa PA z kuchyne. „Prajete si jesť v obývačke?“ „Nie, idem do kuchyne.“

            Syntetické mäso chutí rovnako ako chutilo skutočné, aspoň to všetci vedci tvrdili začiatkom tridsiatych rokov 22. storočia, keď ho konečne vyvinuli a ukončili tým tyraniu vládnucu na farmách po celom svete. Ja to však nemôžem posúdiť, v živote som skutočné mäso nejedol. Aspoň že tie hranolčeky boli zo skutočných zemiakov, hoci ktovie.

            „Idem sa poprechádzať.“ povedal som svojmu PA, aj keď som nemusel. „V poriadku pane. Vrátite sa pred večerou?“ „Určite.“ Vzal som si kabát a vyšiel som z domu. Odkedy prišli do každej budovy osobné transportéry, všetky autá zmizli z ulíc a mestá sa začali podobať na obrovské parky. Cesty boli už iba na tých najdôležitejších trasách pre potrebu prevážania nadrozmerného nákladu, ktorého transport pomocou transportéru by bol  energeticky veľmi náročný. Vdychoval som čistý vzduch, a obzeral som sa. Bol som v časti mesta s niekoľkými rodinnými domami. Teraz sme si mohli dovoliť bývanie v domoch, keďže množstvo ľudí sa presťahovalo na Mars, Venušu, Mesiac a niektorí momentálne osídľujú mesiace Saturna a Jupitera. Nebolo treba ani násilné sťahovanie, vždy sa našiel dostatok ľudí, ktorí sa presťahovali na inú planétu. K Zemi ich už nič nepútalo. Nič okrem minulosti, ktorej sme sa aj tak snažili silou-mocou zbaviť.

            Prišiel som do parku a okamžite sa mi vybavil môj sen. Bol prázdny, nikoho som nevidel. Išiel som teda ďalej až k môjmu obľúbenému miestu pri jazierku. Často sem chodili plávať divé kačice. Rád som sa na ne pozeral a premýšľal som. Nebolo to inak ani v tento deň. Sadol som si na lavičku ako obvykle a sledoval som pomalé, harmonické pohyby divých kačíc. Kedysi som ich zvykol kŕmiť, no keď ma raz pri tom uvidel akýsi náhodný okoloidúci a divil sa čo robím, uvedomil som si, že by som nemal pútať pozornosť.

            V mysli som sa znova vrátil k svojmu snu. Je jasné čo ten sen znamená. Oveľa menej jasné je, prečo sa mi začal snívať až pred niekoľkými týždňami. Žeby šlo iba o psychologickú únavu? Ktovie. Sám sa to nedozviem a zavesiť to na nos psychológovi to tiež nehodlám. K psychologickým knihám či skôr informáciám v sieti, sa tiež tak ľahko nedostanem, to by som musel mať iné zameranie. V takýchto chvíľach často preklínam ten odporný zákon z roku 2242, ktorý určoval že k informáciám z určitej oblasti sa môžu dostať len určitý ľudia. Slobodná voľba budúceho povolania sa tiež zrušila. Máš skvelé predpoklady byť leteckým inžinierom? Tak budeš letecký inžinier a nikoho tu nezaujíma že chceš byť skladateľ. A najhoršie na tom je, že nikto sa tomuto zrušeniu slobody nebránil. Bol to pokrok, hurá do vedeckej spoločnosti. Ako by to aj niekoho mohlo trápiť, veď v tom čase už nikto nemal v sebe gén zla. Skrátka vivat veda! Všetko pre ňu obetujeme.

            Moje PDA zapípalo. Vždy si nastavím budík, aby som nezabudol koľko je hodín a vrátil sa domov včas, ako sa patrí. Hoci ma nemá kto kontrolovať, ale človek dnes nemôže byť dosť opatrný. Postavil som sa a vybral som sa späť. Zrazu ma niečo napadlo a takmer som sa nahlas rozosmial. Skutočne si človek nemôže byť ničím istý? Veď žijeme v najbezpečnejšej spoločnosti, aká doteraz na svete existovala.

            Po návrate ma už čakala teplá večera a PA rozosmiaty pod ucha k uchu, teda rozosmiaty. Jeho display sa smial, on bol stále rovnaká plechovica ako vždy. „Večera je pripravená. „Je mi to jedno“, ako obvykle.“  Zdalo sa mi to, alebo sa tá plechovka vážne pokúsila o vtip? „Ďakujem, vezmi si voľno!“ „Ja nepotrebujem voľno pane.“ Obyčajný robot. Zrejme sa mi iba žiadalo počuť nejaký vtip a tak som si ho vytvoril. Aj keď prišiel z úst robota. Som asi naozaj chorý. Možno to nebude až taký zlý nápad vyhľadať nejakého psychológa. Koniec koncov, psychické choroby nevymizli ani v našom veku.

            S touto myšlienkou som zaspával.

Spisovateľov komentár k príspevku

Druhá "kapitola" tejto zrejme novely


Zaujať ťa môžu aj tieto príspevky...


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
odporúčam
dobré...pamätám si, že som ti napísal na tú prvú časť, že je škoda, že to nie je viac rozvinuté. Som teda rád tej druhej kapitole. Som zvedavý na ďalšie, zatiaľ to vyzerá dobre. Mal si tam zopár preklepov, myslím, že som videl 3 či 4. Nútilo ma to pokračovať v čítaní až mi bolo aj ľúto, že už je koniec.  
Spisovateľ/AutorGordon Blue Pridané dňa21. júna 2009 16:26:50
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8