Koniec

No, dnes nebudem rozmýšľať o kolobehu života, aj keď musím uznať, že to tá príroda zariadila naozaj perfektne. Vždy som obdivovala tú jej dokonalú geniálnosť. Škoda, že ľudia z toho kolobehu akosi ... vypadli. Tak veľmi chceli byť lepší od zvierat, až úplne nabúrali stereotip prírody. Áno, možno sme múdrejší v tom, že vieme vymyslieť niečo ako lietadlo, alebo počítač, no vonku v lese by sme sa neubránili, ani pred hadom. A pri tom žiadny pes, alebo iné zviera by sa ho určite nezľaklo. Veď prečo by sa aj malo, keď má pudy, ktoré mu našepkávajú, čo má spraviť. Slúžia asi ako ťahák.

Zastala som nad útesom, aby som sa posledný krát pozrela na mesiac, ktorý sa odráža na mori a tvorí bájnu mesačnú cestičku. Pocítila som nutkanie vykročiť po nej, no viem, že teraz ešte nemôžem. Ešte stále som priveľmi ťažká, na niečo také krehké. Najskôr sa musím oslobodiť od mojej prízemnej telesnej schránky, ktorá ma len obmedzuje. Bez nej môžem kráčať po mesačnej cestičke, budem kráčať, až kým sa nedostanem na mesiac, alebo nevyletím k nebesiam. Potom sa môžem tútať po svete, po nebi, ísť kam si len pomyslím. Tomu sa hovorí voľnosť. Budem voľnejšia, ako čajka, či labuť. Budem žiť život lepší, ako má kráľ, hoci má v pätách húf služobníctva, ktoré iba čaká na jeho rozkazy, aby ich mohlo so zaslepenou láskou vykonať, no taký kráľ, nikdy nebude šťastný, lebo nikdy, nikdy nepocíti, aké je to byť odkázaný len sám na seba, nebrať ohlad na nikoho, iba letieť.

Pomaly vstávam, odtŕhajúc oči od mesiaca, sa poberám ďalej. Cítim, že musím ísť ďalej, lebo len tam v ďiaľke môžem nastúpiť na imaginárny vlak, vedúci na mesačnú cestičku.

Prechádzam okolo baru, odkiaľ vychádza neskutočný hluk. Toľko kriku pre nič ... pre niečo tak prízemné, ako je zábava, alebo lepšie povedané predvádzanie sa pred ostatnými. So sklonenou hlavou obchádzam páriky, ktoré si ma nevšímajú, lebu sú plne zaujaté jeden druhým. Typujem koľko im to vydrží? Mesiac? Ani toľko nie. Týždeň? Možno len pár dní... a potom nasleduje pád na zem, kde sa poriadne trepnete o dno. Odvážny a silný jedinci sa pokúsia postaviť - aby po nejakom čase mohli znovu padnúť, tentoraz hlbšie - a niektorý tam zostanú, lebo nemajú dosť síl, znovu čeliť tomu necitlivému svetu.

Dostala som sa na koniec chodníku, keď sa v tráve čosy zablyslo. Keď to chcem vziať do ruky, pocítim mierne pichnutie. Z prsta mi tečie krv a ja zisťujem, že to je sklo. Hranu má rovnako ostrú, ako nôž. Toto skielko sa mi ešte zíde ...

Na tvári ma šteklia malé konáriky, čo je nelamný znak, začiatku lesa. Chcem sa ešte naposledy prejsť lesom, ktorý bol pre mňa takmer všetkým. Vdychkujem vôňu ihličia a nedbám na konáre, ktoré ma stále viac a viac škriabu. Som v najhustejšej časti lesa, kde je už úplná tma, pretože svit mesiaca sa nemôže predrať cez hustú prikrývku ihličia. No ja nezastavujem, idem spamäti, veď v tomto lesíku niet miesta, kde by som nevkročila. Môj cieľ nie je tu, ale na pláži, ktorá je moje druhé najobľúbenejšie miesto.

Les je čoraz redší a ja rozoznávam obrysy kmeňov, ktoré tu stoja už dobrých pár desaťročí, držiac stráž nad každým návštevníkom tohto rozprávkového lesa.

Som už len pár metrov od cieľa. Spomaľujem. Nie, že by som sa bála, to nie, ale chcem si vychutnať posledné chvíle svojho pozemského života. Plnými dúškami vdychujem vôňu mora, aby som si ju navždy zapamätala, ako niečo čarovné, čo učaruje mnohým ľuďom, ktorých vábi tá nekonečná diaľava. Spolu s posledným dúškom otváram dlaň v ktorej sa mi leskne sklo. V tejto chvíli je to to jediné, na čom mi záleží. Dotknem sa hrotom zápästia a ... režem. Nie tam, kde sa pretínajú cievy, ale pekne pozdĺž jednej z nich. Vtedy už nie je šanca na záchranu. Krv mi rýchlo vyteká z tela a ja cítim, ako zomieram.

Necítim bolesť, ale voľnosť. Každým okamihom som ľahšia a ľahšia. Bunka po bunke opúšťam svoje telo. A keď si už myslím, že je tomu koniec, pocítim niečo nadprirodzené. Cítim, ako sa moja duša vzniesla k nebesiam. Je to pocit lepší, než si viete predstaviť. Už vidím moju cestičku, ibaže teraz to nebude mesačná cestička, ale cestička úsvitu.