prečo človek zíva a koľko vecí naoko nemá zmysel

všetko vonia inak

ako včera pod rozkvitnutými sakurami

nonšalantne sa sprevádzam

pomedzi prietoky zívnutí

do neobytných priestorov

    bez mreží a zámok

    bez ľudí

ticho ako vlani kľačím

a do stredu plačem pre pýchu

objímajú ma staré kôry

dvestopäťdesiat rokov

      neverím im

ich šumenie je príliš zakríknuté

vyzujte si belasé stoličky a deľte sa

deľte

     o tie zasypané tichoprázdna

skáčem naboso do šípových

a smejem sa lebo viem

že zajtra nebudem iba pre radosť

preto

si chcem uchovať

                      nakrátko

až v mandliach sa pocítiť

ako tá prilepená obloha

ktorej som nachvíľu uverila

že vie štekliť

a zabúdať na budúce

lebo každý milimeter má iný nádych