Smrť veľkej lásky

 Toľko toho ti chcem ešte povedať

 no ty len  bezvládne ležíš,

 tvoje obrázky si začnem v mysli premietať,

 zobudiť sa snažíš.

 Rozprávam, no neviem či ma počuješ.

 Tvoje pery sa vôbec nechvejú.

 Dni, ktoré ešte prežiješ,

 odpočítavať začínajú.

 Držím ťa za ruku, nechcem pustiť,

 chcem ťa tak na Zemi udržať,

 láskou ťa chcem vzkriesiť,

 o bozk ťa požiadať.

 Bojím sa, že ti už nikdy nestihnem

 povedať ako veľmi ťa mám rád.

 Moje pery na tvoje pritisnem, 

 pri tvojej posteli stojím neborák.

 Ľúbim ťa! Ľúbim ťa! opakujem,

 no berú ťa odo mňa preč.

 Za všetky pekné chvíľky ti poďakujem

 a úplne strácam reč.

 Necítiš môj veľký žiaľ,

 nevidíš ako mi chýbaš.

 Nevedel som čo som mal doposiaľ,

 kým som nezistil, že mi zo života odchádzaš.

 Slza sa mi ligoce na líci,

 plačem za láskou, ktorej krídla uťali,

 za devou, za ktorou sa otáčali všetci mladíci.

 Za tebou, iba za tebou moje srdce žiali!

 Kričím: Nezomieraj, bojuj do posledných síl,

 nech počujem tlkot tvojho srdca,

 nech neodchádza život z tvojich žíl.

 Ja neviem žiť bez teba predsa...

 Z tvojich očí sa stratil lesk,

 ležíš chúďa strápené.

 Vnikla si mi do života ako blesk 

 a teraz mi srdce nechávaš osamelé.

 Bol som blázon, teraz viem.

 Čakal som a bál sa ťa.

 Teraz ti už nikdy nepoviem

 tie dve slová: Ľúbim ťa!