Matkina jeseň ...

Cez priesvitné roky mladosti

nazerám do minulosti času

očami vnímam jej obrázok

tú dravú sviežu krásu

len archív žitia vypovedá

o šťastných rokoch života

tam sú spomienky uložené                                 

bez nich je v duši prázdnota

ubehli roky a znaky času

vytiahli z tela mladú krásu

vráskami telo obrástlo

koža sa v pergamen premenila

schránka jej tela schradla

tak šúverí sa lupeň kvetu

celá sa ohla

ranený strom sa klania svetu

napokon starenou sa stala

akosi vrástla do zeme

zakvitol biely orgován

v očiach si neha našla korene ...

„ ... Nermúť sa mama,

v múzeu bytia sa všetci zídeme ...“