Krvavé slzy vlka-2.kapitola- Nevítaný
http://citanie.madness.sk/view-22892.php
Ráno ma zobudil naštvaný hlas. Rýchlo som si uvedomil, že už nie som v stajni, ale v nejakej izbe. Nevedel som si miestnosť zaradiť a ani na to nebol čas.
,,ČO TO MÁ ZNAMENAŤ?!!" zahrmel hlas a ja som sa po ňom rýchlo pozrel. Harper z postele prudko vstal a privinul si ma k sebe. Obmotal som mu nohy okolo drieku a okolo krku ruky. Vystrašene som sa zahľadel na čiernovlasého muža s podobnými modrými očami, aké mal Harper, ale tie Harperove boli rozhodne láskavejšie, keď na mňa hľadel, ako oči tohto muža. ,,Niečo som ti povedal Harper, poslúchni ma!" zreval muž na neho. Schoval som si tvár do záhybu Harperovho krku a zachvel som sa. Bol som presvedčený, že muž pri nás je nebezpečný a že by som sa ho mal radšej báť.
,,Neposlúchnem, môj kráľ nie si Mike," zahrmel Harper, ale keď k nemu muž, ktorého nazval Mike urobil krok, Harper rýchlo vystrašene ustúpil.
,,Nebuď hlupák a poď sem!" zvreskol po ňom Mike. Nevidel som, čo sa robí, keďže som mal tvár schovanú v Harperovom krku, ale zrazu som si uvedomil trieštiace sa sklo a to, ako Harper vyskočil cez okno. Zacítil som dopad a potom som si uvedomil, že Harper sa kúsok rozbehol, než sa zase prudko zastavil.
,,Zabite toho chlapca. Harperovi príliš neublížte, ale použite proti nemu toľko sily, koľko bude potrebné!" započul som krik muža, ktorý ma pred pár minútami zobudil. Pochopil som, že hovorí o mne. Ešte tesnejšie som sa k Harperovi privinul a moje telo sa zachvelo. ,,Neboj sa," započul som Harperov hlas tesne pri uchu a zacítil som, ako ma pohladil po vlasoch. A tiež som zacítil svoje slzy. Mal som strach.
Nevedela som, čo sa deje a radšej som to ani vedieť nechcel. Ale viem, že na Harpera musel niekto zaútočiť. Keď som dostal ranu do chrbta, zasykol som bolesťou a bol som si vedomí, že teraz už necítim len slzy strachu, ale aj bolesti. Počul som, ako Harper zvrčal a zrazu sa zastavil. Započul som prestrašené šepkanie okolo seba. Len opatrne som vykukol, aby som vedel, čo sa deje. Okolo nás stálo niekoľko chalanov, ktorí si šepkali. Vtedy som na zemi uvidel hlavu a znovu som schoval tvár do krku mladého doktora.
,,Ty blázon!" započul som znova naštvaný hlas muža, ktorého Harper nazval Mikom. ,,Kvôli nejakému parchantovi sa na nás vykašľať. Uvedomuješ si vôbec, čo robíš?!"
,,A uvedomuješ si to ty?!" zvreskol ženský hlas. Nemal som odvahu na to, aby som sa zase pozrel na dianie okolo seba. Harperova náruč mi pripadala bezpečnejšia.
,,Nevieš o čo ide láska, táto vec sa ťa netýka," povedal Mike, ale jeho slová boli nežné, presýtené láskou. Nevedel som, koho kroky to počujem, ale nech už to bol ktokoľvek, nebol Mikovi ľahostajný. ,,Viem, jeden zo sluhov započul vašu včerajšiu hádku a povedal mi o nej!" povedal opäť ženský hlas. ,,Nikdy som si nemyslela, že tebou budem tak pohŕdať!"
Vykukol som, chcel som vedieť, kto sa to s tým mužom, z ktorého išiel strach, tak baví. Bola to žena. Mladá žena, bola krásna. Mala zlaté oči aj vlasy a kráčala ku mne a k Harperovi. ,,Ako sa voláš, drobček?" spýtala sa ma jemným úsmevom a ja som zacítil jej ruku na svojom chrbte. Poškrabkala ma dlhými, elegantnými nechtami.
,,Chris, pani," šepol som, lebo som pochopil, že táto žena tu má isté slovo a asi aj postavenie.
,,Pani? Tak mi nehovor. Volám sa Ellen. Neplač maličký," šepla a rukou mi zotrela slzy. Cítil som, že Harperov postoj je stále napätý a videl som, ako sa Ellen mykla, keď začal vrčať. Rýchlo som sa pozrel ponad Ellen, aby som videl, na koho to vrčí. Bol to Mike. Uvedomil som si, že je o kúsok bližšie.
,,Ten chlapec je problém, Ellen, nestrpím ho tu," povedal naštvaný Mike a pozrel mi zlostne do očí. Viac som sa k Harperovi pritisol.
,,Ten chlapec zostáva, Mike," vylovila to meno nadradene. Ako keby bol Mike niekto, kto ju musí poslúchnuť. ,,Alebo vyžeň aj mňa! Pokiaľ sa chlapcovi niečo stane. Pokiaľ ho nebudeš akceptovať ako svojho synovca, ODCHÁDZAM MIKE!" vyhlásila a jej hlas sa ozýval nádvorím.
,,Vieš aké sú premenené deti nebezpečné?" Premenené deti? Nechápal som o čom to Mike hovorí a pozrel som do Harperpvej tváre. Ten zatiaľ stále mlčal, len pretínal pohľadom svojho brata niekoľko metrov od nás.
,,Harper sa o neho postará," povedal Ellen a usmial sa na Harpera.
,,Neodpustím ti, keď ma pripravíš o môjho budúceho synovca," vyhlásila a ja som na ňu rýchlo pozrel. Budúci synovec? Ja? Ona bude Mikova žena? Uvedomil som si, že Mike sa potešene usmial. Nevedel som, čo ho potešilo, ale prikývol a kývol aj na ostatných okolo nás. Tí sa ako na rozkaz rozišli.
,,Ale o toho pankharta sa postaráš," sykol ešte Mike smerom k nám, než sa vydal do vili.
,,To si píš," počul som šeptavý hlas Harpera pri mojom uchu. Harper ma odniesol zase do svojej izby. Rozbité sklo už upratovala dvojica chlapcov. Keď sme vošli, zmerali si ma nepriateľským pohľadom. ,,Švihnite si a vypadnite! A potom mi zavolajte Carmen," sykol na dvoch chlapcov Harper, keď sme prechádzali okolo do kúpeľne. ,,Radšej ťa umyjem, ok?" usmial sa na mňa a natiahol sa ku mne, aby mi dal dole tričko.
,,Kto bol ten Mike? Kto to je? Je zlý," uzavrel som, keď som si spomenul na naštvaný výraz Mikovej tváre.
,,Mike je môj brat," odvetil Harper a pomáhal mi von z riflí. ,,Mike nie je zlý, on je len...Vieš, on tomuto všetkému tu šéfuje."
,,Šéfuje?" nadvihol som obočie, keď ma Harper posadil do vane. ,,Čomu še... šéfuje?" prudko som sa nadýchol, keď ma začal sprchovať a voda mi začínala tiecť do tváre.
,,Tento dom a sluhovia v ňom mu patria. Ja tu len bývam a aj keď sluhovia počúvajú aj mňa a aj keď si tu robím, čo sa mi zachce, je to všetko Mikove," nemal som pocit, že to Harperovi vadí, len je mu to niekedy nepríjemné ako napríklad dnes.
,,Tak hotovo," vyhlásil Harper, postavil ma na kachličky a zabalil ma do uteráka. ,,Ibaže nemám nič, čo by som ti obliekol," zamračil sa. ,,Švihaj do izby," popohnal ma k dverám, ktoré otvoril. Rozbehol som sa naprieč izbou zabalený v uteráku a vyliezol som na posteľ. Počul som Harperov smiech, hoci neviem, čo mu bolo smiešne. Sadol som si do prostred postele a rozhliadol som sa. Sklo už bolo opravené a chalani, ktorí sklo opravovali, tu už neboli.
,,Tak čo ti dáme?" spýtal sa ma Harper a začal sa prehrabávať vo veciach. ,,No toto ti nebude, ale zatiaľ ti to stačí," povedal, vzal mi uterák a navliekol ma do čierneho trička. Tričko mi bolo až po kolená a normálne krátko rukávové rukávy mi boli ako tri štvrťové. ,,To ti pre dnešok musí stačiť," vyhlásil a ja som započul kroky na chodbe a následne niekto zaklopal. ,,Poď ďalej Carmen," povedal Harper smerom k dverám.
,,Chcel si ma vidieť?" do dverí vošla pekná žena s dlhými čiernymi vlasmi skoro po pás a modrými očami. Mala na sebe jednoduché biele šaty a prebehla Harpera vystrašeným pohľadom.
,,Ty sa ma bojíš?" spýtal sa Harper pohrdlivo, asi si ten jej pohľad uvedomil, vstal a podišiel k nej. Všimol som si, že sa zachvela a sklopila pohľad.
,,Iba tak, ako sa mám báť," odvetila pokojným hlasom. Harper sa zatváril naštvane.
,,Ty si sa ma nikdy nebála, tak prečo tá zmena?" spýtal sa, ale potom pohrdlivo zatiahol. ,,Už sa ti snáď dostalo do uší, čo sa stalo na nádvorí?"
,,Videla som, čo sa stalo na nádvorí, tak ako väčšina vili," s tými slovami pozrela na mňa. A ja som sa zamyslel nad tým, čo sa to vlastne na nádvorí stalo. Mal som pocit, že som videl ľudskú hlavu, ale to je predsa hlúposť.
,,Ja ti neublížim, ale oni mi nedali na výber, nechcel som to urobiť a ľutujem to," Harperov hlas bol len šepotom. Videl som, ako Carmen prikývla, ale nepripadala mi presvedčená. ,,Fajn, teraz chod do mesta a kúp mu nejaké oblečenie," Harper na mňa ukázal a podal Carmen peňaženku. ,,Bež, nieže ti to bude trvať dlho." Carmen sa uklonila a rýchlo vybehla von z dverí
,,Čo sa stalo tam vonku?" spýtal som sa a ukázal rukou k oknu.
,,Ty vieš, čo sa stalo," odvetil mi neurčito.
,,V liečebni si mi pomohol," povedal som a pozrel som do perín. ,,Ako si mi pomohol?" položil som ďalšiu otázku, keďže som na prvú nedostal odpoveď.
,,Až si spomenieš, čo sa stalo tej noci, tak ti dám odpovede. Do tej doby nie," vyhlásil Harper, čo ma nahnevalo, ale rozhodol som sa, že je lepšie sa nehádať. Bol som si vedomí, že už som mu spôsobil problémov dosť. Neprešli ani dve hodiny a vrátila sa Carmen aj s hŕbou vecí. Toľko oblečenia som po kope nikdy ani nevidel. Harper ma obliekol a vzal ma zo svojej izby, aby mi poukazoval vilu. Ukázal mi stajne, obývačku, vzal ma do kuchyne. Len som mal stále pocit, že pohľady ostatných sú nepriateľské. ,,Tak a tu je jedáleň a keď sme už tu, rovno sa najeme.
,,On nemôže jesť za stolom," ozval sa z čela stolu hlas a ja som uvidel Mika. Rýchlo som sa schoval za Harpera pred naštvaným a arogantným výrazom majiteľa vili.
,,Ale môže," ozval sa ľúbezný hlas mladej Ellen, ktorá práve vošla do jedálne.
,,Poď sem maličký," natiahla ku mne ruku a Harper ma s úsmevom postrčil k zlatovlasej žene, ktorá si sadla za stôl asi dve stoličky od Mika. Keď som k nej podišiel, zdvihla ma a posadila si ma na kolená. ,,Ty môžeš jesť s nami, že?" zacítil som jej pery na svojom spánku a usmial som sa na ňu. Bola mi veľmi sympatická. Harper si sadol oproti mne a Ellen. ,,Máme ryžový nákyp, ľúbiš ho?" spýtala sa ma.
,,Áno pani," prikývol som.
,,Čo som ti hovorila o tej pani? Ja som Ellen," opravila ma a ja som opäť prikývol.
Ten večer som sa prebudil vydesený a s krikom. Ja som si totiž spomenul na liečebňu. Na to, ako ma Harper stíska v náručí a ja cítim bolesť. Potom som si spomenul, že sa premenil na zviera, vlka a uhryzol ma, keď to urobil, znovu sa zmenil na človeka, aby ma znovu držal v náručí. Harper sa nado mnou skláňal a snažil sa ma upokojiť.
,,Nie, pusť ma!" podarilo sa mi dostať medzi výkrikmi, keď mi zovrel ruky. Ja som sa ho totiž pokúsil udierať.
,,Prestaň jančiť, bol to len sen, len sa ti to snívalo, Chris! No tak, Chris!" nevedel som si vytrhnúť ruky z jeho zovretia. Skláňal sa nado mnou a ja som si predstavoval tie modré láskavé oči, ako sa menia na jantárové a na špicaté ostré zuby, ktoré sa mi zaryli do ruky.
,,Nie, pusť ma. Pusť ma, si zlý," povedal som medzi výkrikmi. Vtedy sa v izbe rozsvietilo svetlo.
,,Harper, mám izbu hneď pod vami, láskavo to chlapčisko upokoj!" vyštekol mne známi ženský hlas. Gardien.
,,Ja nie som zlý, Chris. Ja som Harper. Nespomínaš si," snažil sa ma presvedčiť. Stále nepochopil, prečo sa tak bojím. On bol monštrum. ,,Ako ho mám asi upokojiť Gardien, niečo sa mu asi snívalo."
,,Ja viem, že si Harper, ale si obluda. Si zlý a pokúsil si sa ma zjesť," trval som si na svojom a zase začal jačať. Vtedy mi Harper zakryl jednou rukou ústa a druhou mi chytil obe ruky.
,,Prestaň, kričať," povedal mi, keď som sa v jeho náručí unavil a už na neho len vystrašene hľadel. Bol na mňa príliš silný. ,,Ja ťa pustím, ale musíš prestať vyvádzať. Jasné?" spýtal sa ma a ja som prikývol. ,,Výborne," usmial sa, ale stále ma nepúšťal. ,,Tak mi pekne potichu povedz, čo sa ti snívalo, že ťa to tak vystrašilo?"
,,To sa mi nesnívalo," začal som rýchlo rozprávať, keď mi zložil ruku z úst. ,,Ty si ma hryzol. V liečebni. Hryzol si ma. Premenil si sa na obludu. Na veľkého vlka so zlými očami," drmolil som. Harperov výraz trochu posmutnel, až príliš neskoro si uvedomil, že sa bojím jeho.
,,Áno, premenil som sa na vlka a priznávam aj to, že som ťa pohrýzol," povedal mi pokojne, ale moje ruky nepúšťal. Začal som zase jačať.
,,Utíš to decko Harper!" sykla zase rozkazovačným hlasom Gardien, ktorá stále postávala medzi dverami, neodišla. Pozrel som smerom k nej, aj keď to bolo ťažké, keďže ma Harper držal. Ale ona nevyzerala, že sa mi chystá pomôcť. Práve som povedal, že Harper je obluda a on to dokonca potvrdil a jej je to jedno?
,,Gardien, pokiaľ sama najlepšie nevieš, ako mu to šetrne vysvetliť, tak odtiaľto vystrel. Buď tak dobrá," sykol naštvane smerom k nej. Gardien pohodila dlhými, blonďavými vlasmi v namyslenom geste a zavrela za sebou dvere. ,,Pustím ťa, ale už nekrič, jasné?" otočil sa Harper zase na mňa. Radšej som rýchlo prikývol, aby mi niečo neurobil. Pustil mi ústa a ja som na neho zostal, len vydesene hľadieť. ,,Ja ti neublížim," povedal mi, ale ja som mu neveril. ,,Vieš, ja som vlkodlak, tak ako všetci, čo žijú v tejto vile," vyvalil som na neho oči.
,,Nejedzte ma," šepol som a bol som si vedomí, že prestrašene. Zobral ma medzi vlkodlakov, aby ma zjedli? Uvarili a zjedli?
,,Toto bude ťažšie, ako som si myslel," vzdychol Harper. ,,Nikto ťa jesť nebudem, Chris. Ty si jeden z nás," povedal mi a ja som sa zatváril skepticky. Robí si srandu. Ja nie som obluda. ,,Vtedy v liečebni," Harper pokračoval ďalej.
,,Si umieral. Nedožil by si sa rána a ja som mal na výber len dve veci. Vieš, ja nemôžem mať deti a ty si bol sám a umieral si. Tak som ťa pohrýzol a tým som ťa nakazil. O tri dni sa premeníš na vlka prvýkrát. O tri dni bude tvoj prvý spln. Keď som ťa pohrýzol, zachránil som ti život tým, že som z teba urobil jedného z nás. Chcel som syna a vedel som, že keď ťa nepremením, tak umrieš, ale keď to urobím, budeš žiť ako to, čo som stvoril."
,,Ja som teraz vlkodlak a premením sa na vlka, ako si sa premenil ty?" overoval som si, či som správne rozumel. ,,Takže aj ja budem jesť deti?"
,,My deti nejem Chris," Harper sa zasmial, ako keby som ho dobre pobavil. ,,Vlkodlaci ľuďom pomáhajú. Neubližujú im."
,,Ako im pomáhajú?" spýtal som sa. Harper mi pustil ruky, asi pochopil, že nebudem vyvádzať a ja som naozaj nemal v pláne utekať. On ma totiž zaujal. Pokiaľ mi Harper hovorí pravdu, tak aj ja som vlkodlak a to znamená, že musím zostať medzi vlkodlakmi.
,,No zabíjajú upírov, ktorí ľudí jedia," vysvetlil mi a ja som skrivil tvár.
,,Upíry ako Draculla?" spýtal som sa, keď som si spomenul na film, ktorý mama pozerala a mňa vyhnala do postele, že sa budem báť. Behal tam nejaký čierno-bieli holohlavý, starý pajác s nechutnými, dlhými nechtami a zubami. Mama mi vtedy povedala, že pozerá Dracullu a ja som vedel, že to je upír.
,,Draculla, nie je," uškrnul sa na mňa Harper. ,,Vieš, upírov je pre ľudí ťažké spoznať, lebo aj keď sú nadprirodzene krásny, sú príliš ľudský, až príliš vyzerajú ako ľudia. Ale mi ich spoznáme ľahko, lebo majú úplne iný pach ako ľudia."
,,Pach?" spýtal som sa prekvapene. Harper prikývol a začal mi o upíroch a vlkodlakoch rozprávať. A rozprával tak dlho, že nie len slnko vyliezlo, ale aj bolo najvyššie, ako len mohlo byť. To, že som vlkodlak, som mu uveril rýchlo, lebo sa mi zdalo v poslednom čase všetko okolo mňa také zvláštne a divné.
Moja prvá premena bola niečo neopísateľne úžasné. Harper ma vzal do lesa na pozemkoch tesne pred pol nocou. Keď odrátal pol noc, uvedomil som si, že som spadol na zem. Že moje kosti praskajú a predlžujú sa. Moje orgány sa premiestňovali podľa potreby. Bolo to zvláštne, ale nebolelo to, nebolo to ani nepríjemné. Keď som sa, ale premenil, uvedomil som si voľnosť a túžbu utekať, kam sa mi len zachce nekonečnými lesmi. Všetko bolo ostrejšie. Farby. Zvuky. Pachy. Bol som neskutočne rýchli a silný vo vlčej podobe. Prvá premena bola zvláštna a ďalšie? Ďalšie boli také normálne, ako keď natiahnete ruku a niečo zdvihnete. Alebo keď kopnete nohou do lopty, ako keď si sadnete. Bolo to niečo, čo som proste urobil, kedykoľvek ma to napadlo. Uvedomil som si, že aj v ľudskej podobe som silnejší a rýchlejší a aj zmysli boli zostrené. Nie až tak, ako keď som bol v podobe vlka, ale dosť. Uvedomil som si, že mi nie je zima, ani teplo. Moje telo sa prispôsobovalo okoliu. Harper ma učil vyhýbať sa striebru, to bolo jediné, čo nám mohlo ublížiť. Učil ma bojovať a vždy ma chválil, že som ako líška.
Prvý pol rok vo vile mi utekal rýchlo. Harper bol stále pri mne a Ellen mala vždy dobrú náladu. Mike sa na mňa vždy pozeral naštvane a keď som sa mu náhodou dostal pod nohy, tak ma bez okolkov odsotil. ,,Au," zasykol som, keď som si jeden deň niesol do obývačky pohár, potkol som sa o koberec a spadol. Pohár sa rozbil a mne sa podarilo si o črepinu porezať prst. Vedel som, že to nič nie je a rana sa okamžite zacelí.
,,Nie je z teba žiadny osoh, len bodrel robíš!" sykol Mike, ktorý sa ako jediný, teda okrem Zeekeho nachádzal v miestnosti. Zeeke si hneď ku mne kľakol a začal zbierať črepiny a robiť po rozliatej malinovke poriadok. To, že mi Mike nadáva, som už bral ako bežnú vec a tak ma to z mieri nevyviedlo. Možno by vyviedlo, ale to by mi nesmel nadávať za každú blbosť desať až dvadsaťkrát do dňa.
,,Prepáč, Mike," povedal som pokorne a cumlal som si porezaný prst. Vedel som, že stačí ľútosť predstierať a povedať tú jednoduchú vetu.
,,Poď sem, chlapčisko nepodarené," zvrčal po mne Mike sediaci v kresle. Nepáčilo sa mi, že som ho musel poslúchnuť, lebo to znamenalo, že dostanem. Vždy keď si ma k sebe zavolal, tak ma udrel, ale to už teraz nerobil, lebo sa kvôli tomu pohádal s Harperom aj Ellen. Ale keď si ma k sebe zavolal, znamenalo to, že ma buď to bolestivo zdrapne, ale tak, aby som nemal modrinu, lebo to by bol dôkaz, že mi ublížil alebo ma hnusne odstrčí, až skončím na zemi. Toľko k mojej obľúbenosti u Mika. Keď som k nemu podišiel, okamžite ma zdrapol za rameno a potiahol si ma k sebe. Pozrel mi na ranu na prste, ktorá sa už zacelila.
,,Povedz mi ty malý nepodarok, aký ja mám z teba vlastne úžitok. Vlkodlakov premieňame za určitým účelom a ty si len malý naničhodný lagan," sykol mi potichu.
,,Harper ma premenil, lebo som umieral a on chcel syna," povedal som mu niečo, čo som vedel. Mike pohrdlivo vykrivil tvár a prudko ma odstrčil. Zavrátkoval som a skončil som na zemi. To som čakal, že urobí a tak som rýchlo vyskočil na nohy. ,,Zmizni mi z očí!" bol to rozkaz a ako taký som ho nesmel ignorovať. Vedel som, že pre Mika som hosťom nevítaním.
,,Kde sa flákaš, chlapčisko?!" zvrčala na mňa Gardien podráždene, keď som vbehol do knižnice. Došiel som len o dve minúty neskôr a ona už vyšilovala. Pretočil som očami.
,,Ja som to videla," sykla na mňa a ja som ma sto chutí jej odseknúť, že presne v to som dúfal, ale radšej som to neurobil, ešte si ma tu nechá dlhšie, ako tie tri hodiny a o to som naozaj nestál. Mike mi totiž vybavil externé vyučovanie na jednej základnej škole. Dokonca zaplatil učiteľom, aby chodili sem a písomky mi dávali tu. Mike nechcel, aby som sa stretával s ostatnými deťmi. A tak ma učila tri hodiny denne Gardien teda, keď jej to vyšlo, niekedy ma mala plné zuby po dvadsiatich minútach a tak ma vyrazila, ale zase niekedy si ma zdržala hodiny aj štyri a potom, každý mesiac prišli učiteľa a dali mi písomky.
,
,Máš chodiť presne na deviatu, aby som ťa mohla pustiť pekne na obed o pol jednej," zvrčala a šmarila nejakú knihu na stôl. ,,Prečítaj mi tieto dva od stavce a pekne pomaly."
,,CHRIS!!" niesol sa domom melodický hlas môjho pána. Rozbil som ďalšiu vázu. Harper mi asi tú skákalku dávať nemal, ale mňa to bavilo. Hádzal som ju celou silou o stenu alebo zem a ona potom letela ako raketa. Mal som na konte už štyri veľké vázy. Dve okná, lampu, nejaký kryštál v obývačke, kam mi skákalka vletela náhodou, a telku v Harperovej izbe.
,,Prepáč Mike," zakričal som a rozbehol som sa so skákalkou v ruke kade ľahšie. Radšej rýchlo von. Rozhodol som sa, že sa na zvyšok dňa radšej stratím v lese a zaleziem vo vlčej podobe pod nejaký krík, kým sa Mike dostatočne neupokojí.