Život je pes...

Spisovateľ/ka: Miroslava 621 | Vložené dňa: 2. októbra 2006
http://citanie.madness.sk/view-2293.php

,, To nemyslíš vážne!“ skríkla som na Martinu po tom, čo mi ukázala fotku jej priateľa. Básnila mi o ňom celé letné prázdniny. Rozprávala o ňom iba v superlatívoch a jednostaj mi hovorila: ,, Keď ho uvidíš, odpadneš od závisti.“ Bola som nesmierne zvedavá, ako mávam vo zvyku. Bola by som schopná vykonať čokoľvek, len aby som počula aspoň jeho hlas. Nakoniec som nemusela robiť nič. Bola som sama v Martininej izbe, keď jej zazvonil mobil. Keďže nemáme s Maťou pred sebou žiadne tajnosti, zdvihla som. Bol to ten úžasný Matúš. Hneď spoznal že mu nezodvihla jeho Maťka. Spýtal sa ma veľmi príjemným hlasom kto je pri telefóne. Odpovedala som:

,,Alica.“

,,Alica ?!“

,, Áno, Alica Slováková .“

,, Aha! Alica! Ahoj! Už som o tebe veľa počul.“

,, Od koho?!“ Spýtala som sa. Vôbec mi nedošlo že on je priateľ mojej sestry. Vlastne došlo, iba že pozde. Otázka bola vyslovená.

,, Od Sisi.“

,, Sisi?!“

,, Áno Sisi.“

,,Kto je Sisi?!“

,, Máš sestru?“

,, Áno.“

„ Volá sa Martina Slováková?“

,, Áno.“

,, Martina je Sisi.“

,, Ale Martina je Martina, nie Sisi!“

,, Jej sa nepáči meno Martina, tak ju mám volať Sisi.“

,, Aha.“ Konečne som pochopila. Potom sme sa dali do celkom príjemnej debaty, ktorá bola pomerne dlhá. Keď som už zložila, uvedomila som si, že Matúš volal Martine a ja som sa ani nespýtala, či jej mám niečo odkázať. O našom rozhovore sa dozvedela až na druhý deň.

,, Martina Slováková, kde ste?“

,, Tu!“

„ A to je kde?“

„ V kúpelni. No nechoď sem!“

„ Ja som ti len chcela povedať, že včera ti volal Matúš a zdvihla som mu. To je všetko.“ Hneď ako som to dopovedala, dvere na kúpelni sa otvorili a Martina na mňa vyletela v uteráku a nejakej uhorkovej, pleťovej maske. Vyzerala ako mimozemšťan.

,, To mi hovoríš len tak?! Spoza dverí?!“

„ Povedala si, že nemám ísť dnu.“

„ Tak si mala povedať o čo ide!“

„ Počula by to mama!“

„ A ?!“

„ Ona nevie že máš chalana! Tak ma už neobviňuj! Vieš že by to počula!“ Nakričala

som na Martinu na celé hrdlo až sa jej slzy tisli do očí.

„ Prepáč Maťa. Nechcela som na teba tak kričať, ale..“ Nestihla som dopovedať, lebo prišla mama.

,, Dobre som počula? Naša Martinka má známosť?“ Toto bola pre moju citlivú a hanblivú sestričku posledná kvapka! Rozplakala sa a bežala do svojej izby.

„ Vidíš čo si spravila?!“ Spýtala sa ma mama tónom, ako keby som ja za to mohla, že Maťa sa bála povedať to, že chodí s Matúšom, mame. Presne vedela čo povie. Preto to nepovedala.

,, Ja čo som spravila?! To ty sa uvedom! Maťa neznáša keď hovoríš ako by to bola úplná novinka že dievčatá majú chlapcov! Hoci aj ja si myslím, že desať rokov je na randenie málo, ale aj tak! Láskavo ma neobviňuj! Aj otec je taký! Ja to prosto nemôžem pochopiť, ako niekto môže byť taký nechápavý ako ste vy dvaja!“

„ Takéto správanie si vyprosím!“

„ A?! Aj tak mi nemôžeš rozkázať ako sa mám správať!“

,, Ale môžem! A rozkazujem ti to!“

,, Teraz mám robiť akože čo?! Kľaknúť si na kolená a prosiť o odpustenie?! No ďakujem pekne! Nikto mi nebude rozkazovať čo mám a nemám robiť!“

,, Alica Slováková, to ihneď odvolaj!“

,, A čo ak nie? Dáš mi domáce väzenie?! V pohode! Vezmeš mi vreckové?! Aj to si môžeš strčiť!“

,, Ako to rozprávaš?!“

,, Tak, ako sa ty správaš ku mne! Ahoj!“

,,Kam ideš?! Vráť sa! Ešte sme neskončili! Počuješ ?!“ To som už nepočula. Bola som na druhom poschodí a vyklopkávala som Martine na dvere.

,, Maťa, pusť ma dnu! Všetko ti vysvetlím.“

,, Čo mi chceš vysvetľovať?! (smrk) To že si sa bavila s Matúšom (smrk) bez môjho vedomia, (smrk) to že si mi to povedala len tak (smrk) spoza dverí ti ešte odpustím! (smrk) Ale to, že si na mňa nakričala (smrk) a to, že to vďaka tvojmu tónu počula aj mama (smrk) ti neodpustím! To si si akože myslela (smrk) že ti to u mňa prejde?! (smrk) Ak áno, (smrk) si na veľkom omyle! (smrk) Toto ti v živote (smrk)neodpustím! (smrk)“

,, Kričať som fakt nechcela. No vieš akú mám výbušnú povahu. Vždy si ma chápala a tolerovala mi to. A s mamou som sa kvôli tebe pohádala.“ Po týchto slovách som počula kroky. Otvorili sa dvere a Maťa vykukla červená ako repa. Skoro som sa rozosmiala, keď som ju tak videla, no v tejto situácii som sa snažila tváriť veľmi súcitne, no podaril sa mi jedine úškľabok. Jediné šťastie bolo, že Maťa mala v očiach stále slzy a tak ma nemohla vidieť ako sa snažím tváriť previnilo a zakrývam smiech.

,, Fakt? (smrk)“

,, Áno. Povedali sme si také veci, až mi je ľúto že vôbec existujú slová s takým významom. Ale ľutovať, neľutujem že som ich použila. Mama si musí otvoriť oči! Nemôže nás do smrti brať ako krpaté dievčatká ktoré majú ešte mlieko na brade!“

,, Ale vy ste ( smrk) mali medzi sebou taký (smrk) dobrý vzťah...“

,, Nechajme túto tému tak. Nepustila by si ma dnu?“

„ Jasné! (smrk) Poď““

,,Máš Matúšovu fotku?“ Spýtala som sa keď som už bola konečne dnu.

,, Hej! (smrk) Tu je.“

Podala mi do rúk malú fotku, aká zvykne byť na občianskom.

,, To nemyslíš vážne!“ Znova som na ňu vybehla. Na fotke bol malý, škaredý chalan, ktorého som často stretávala v škole na chodbe. Stále na mňa žmurkal. A aby toho nebolo dosť, bol škuľavý. Hotový Antikrásavec. Ako keby môjmu spolužiakovi Janovi Havranovi z oka vypadol. Bola by som sa znovu vykričala, nebyť situácie v ktorej som bola.

,, To je on?“

„ Áno. (smrk) Matúš Havran. (smrk) Tebe sa nepáči?“ Po týchto slovách som ostala stáť ani soľný stĺp.

,, Pravdupovediac, nie. Prepáč.“

„ Rozídem (smrk) sa s ním !“

„ A to už prečo?“

„ Nepáči sa ti. (smrk)“

„ Ale to nie je dôvod na rozchod!“

„ Ja som s ním chodila len preto, lebo som si všimla, že ty sa nejako čudne pozeráš na jeho brata Jana. (smrk) Myslela som že sa ti páči. (smrk)“

„ Jano?! Nie! On je špatný ako noc! To preto sa na neho tak pozerám!“ Tieto slová spustili debatu o škaredých chalanoch. S Maťou sme sa rozprávali až do jedenástej a potom sme šli spať. Na druhý deň v škole sa Maťa rozišla s Matúšom s odôvodnením, citujem: ,Ty a brat ste ako dve hrozná! Jeden hrozný aj druhý hrozný! Ste špatní ako noc!’ Tú frázu, ,,ako dve hrozná“, počula v telke, len ju trochu poplietla. Keď mi o tom hovorila, išla som sa popukať od smiechu! Ona ma nechápala. Ale to je normálne. Je ešte malá na to, aby to pochopila. Dôležité je to, že sme sa zmierili. A nielen ona a ja, ale aj ja a mama. Dva v jednom. Ako by povedala Martina.

Bola som akurát u Daniely , keď mi zazvonil telefón. Bola to Maťa.

,, Alica?“

,, Áno? Čo potrebuješ Maťa?“

„ Rýchlo príď domov!“

„ Povedz dôvod.“

„ Cez telefón?“

„ Áno.“

„ Počuje to Daniela?“

„ Nie. Hovor!“

„ Dobre. Matúš mi v škole povedal..“ Ani to nestihla dopovedať a už som jej skočila do reči.

„ Nič už nehovor! Hneď idem domov. Všetko mi povieš osobne. Pa!“ Zložila som a hneď bežala ku dverám, že odídem.

„ Kam ideš?“ Nechápavo sa spýtala Daniela.

„Maťa má problémy s bývalým priateľom.“

„ Ja som v tomto skúsená, môžem pomôcť.“

„ Poď. Ak si už nebudem vedieť dať rady, pomôžeš.“ A odišli sme. Keď sme dorazili, Martina už čakala na lavičke pred domom.

„ Ty si jej to vyzvonila?!“ Spýtala sa ma nedôverčivo. Maťa nemala Danielu v láske, pretože raz keď sme boli s Maťou malé, dohodli sme sa, že sa pôjdeme spolu hrať. Lenže prišla za mnou Daniela s tým, že potrebuje moje bábiky. Lenže ja som bola na ne zaťažená a musela som byť pri tom, keď sa s nimi bude hrať. Maťa by ani nevadilo, že nebudem s ňou, ale že jej som bábiky nepožičala. No vráťme sa.

„ Maťa, Daniela je v tom skúsená! Ona ti pomôže!“

„ Ja som chcela pomoc od teba, nie od nej!“

„ Ale ja som potrebovala pomoc od nej. Je na čase aby si začala Danielu tolerovať!“

„ Prepáč že sa vám do toho miešam, no ja nechcem byť na obtiaž, odchádzam.“ Ozvala sa Daniela.

„ Počkaj Daniela!“ Nečakane povedala Martina.

„Alica má pravdu. Musím tolerovať najlepšiu priateľku mojej sestry.“

„ Nemusíš ak nechceš. Máš na to právo.“

„ Práveže nemám!“

„Maťa, si naozaj skvelé dievča!“

„ Takéto slová ja nemusím. Ale potrebujem poradiť.“

„ No! Hovor! Čo je s Matúšom?!“ Ozvala som sa ja.“

„ No, Matúš mi v škole povedal, že ak s ním nebudem znova chodiť, všetkým povie o tom že som s ním chodila.“

„ To je absolútna debilina!“

„ Alica! To nie je debilina! Môže ma to stáť moje postavenie v triede!“

„ Ale uvedom si, že ak s ním budeš znovu chodiť, aj tak sa to všetci dozvedia!“

„ Aha!“

„ Povedz to najväčšej klebetnici v triede, ale tak, že to bude vyzerať, že si v tom nevinne. Že si nevedela o čo ide. Ona to roznesie a nikto Matúšovi nebude veriť!“

„ Hej! To bol môj nápad! Poradila som ti to vtedy, keď sa ti Boris vyhrážal. Ale mne to nevadí. Skús to Maťa!“ Znovu Daniela zasiahla do rozhovoru.

„ Dám na vás.“ Súhlasila Martina.

Na ďalší deň v škole som sa veľmi tešila. Cez prestávku som išla za Maťou, ako to dopadlo.

„ Hej! Zavolajte mi Maťu Slovákovú!“

„ Nie je tu!“ Ozvalo sa nejaké ryšavé dievča.

„ A kde je?!“

„ Pravdepodobne na WC-ku! Kde inde!“

„ Ďakujem! A mohla by si byť trochu milšia!“

„ Aj ty! Horenoska!“

„ Taký out slovník...“ Povedala som si pre seba.

„ Teraz už len nájsť záchod. Už je to večnosť čo som naposledy bola na tejto chodbe.“ Prešlo dobrých päť minút, kým som našla WC-ko. Hneď pri ňom bola veľká skriňa. Spoza nej sa ozývali zvuky, ktoré mohli vydávať jedine dve zamilované osoby. Už som sa tešila, ako načapám nejaký párik. Oni sa budú cítiť trápne a ja sa budem tváriť prekvapene. Samozrejme, len to budem hrať. Za moje obete už padli napríklad Oliver Blažek a Jana Jončeková, Tomáš Sojka a Silvia Hudecová či Marek Švant a Sandra Takáčová. Samozrejme, bolo ich viac, no nechce sa mi ich všetkých menovať. Vráťme sa k skrini. Nahodila som svoj nevinný a prekvapený výraz a vydala sa nachytať tie dve hrdličky. Obraz ktorý sa mi naskytol bol zarážajúci!

„ Martina! Čo to tu s týmto kreténom do pekla stváraš?! Veď máš len desať!“

„ Alica.“

„ Martina Slováková, ihneď od toho úchyláka odstúp!“

„ Čože?!“

„ Maťa, ako si mohla?! Máš desať a pravdepodobne nemáš štipku vkusu! Na prvý pohľad vyzerá ako imbecil! Čo imbecil, truľo! Ani to nestačí! Idiot! A ty! Taká malá a oblizuje sa tu s takýmito týpkami.!“

„ Toto nemusím počúvať!“ Ozval sa ten somár.

„ Kto sa ťa pýtal ty trubiroh?!“

„ Nesprávaj sa tak k nemu!“

„ Ani ty sa neozývaj! Pobehlica!“

„ Čo?!“

„ My dve sme skončili!“ A odišla som. Bolo pol tretej keď som konečne prišla domov. Pravdupovediac, mohla som aj skôr, nebyť tej hádky s Martinou. Teraz som ľutovala čo sa stalo, no nemienila som sa jej ospravedlniť. Moja hrdosť by tým veľmi utrpela. Jediná vec ktorá ma trápi je, že som toho chalana nazvala kreténom, imbecilom a podobne. Náhodou bol veľmi pekný. No teraz s tým už nič nespravím. Musím sa len vyhýbať Mati a tváriť sa urazene. Myslím, že skôr ona by mala byť tá urazená, no mne to pripadá tiež ako vhodná pozícia pre mňa. Viem tiež, že v škole sa to roznieslo. Nie som si istá či to vyznie v môj prospech, alebo naopak. Ale Martina sa určite stane predmetom mnohých rozhovorov na tému: Školské štetky. A ten chudák tiež. Ja z toho možno vyviaznem nevinne, no nie som si istá. Asi to vyzerá, že ma viac ako Maťu zaujíma moje postavenie v triede. Nie je to tak. Ja len nemienim Martine ustúpiť. Musí znášať následky. Teraz mi toto všetko aj tak môže byť ukradnuté, pretože sa musím učiť na zajtrajšiu písomku z dejáku. Nič neviem. Učila som sa ho naposledy pred dvoma týždňami. Za ten čas som si zameškala štyri učivá. Možno to nevyzerá ťažko, ale ja som starý sklerotik a tie roky ma zabijú. Nuž len sa pustiť do učenia. Sadla som si na posteľ, pustila muziku a dala sa do toho. Netrvalo dlho, Maťa mi začala vyklopkávať na dvere.

„ Prestaň!“

„ Aký kresťan?“

„ Nie si vtipná!“

„ Možno, no ja ti potrebujem niečo vysvetliť.“

„ A ja sa musím učiť!“

„ Nedám ti pokoj kým ma nepustíš dnu!“

„ Povedz mi, čo mi bráni dať si slúchadlá a ignorovať dvoje vyklopkávanie a neúnavné kecanie!“

„ Pusť ma!“ ,, Nie! Je to moja izba! Mala si s takýmito situáciami počítať vtedy, keď si chcela samostatnú izbu!“

„ Dobre, dobre! Ale ja ti to chcem všetko vysvetliť!“ Ignorovala som ju.

„ Alica!“ Neozvala som sa.

„ Alica! Neignoruj ma!“ Robila som sa hluchou.

„ Dobre!“ A stíchla. O hodinku som bola naučená a išla som sa navečerať. Keď som otvorila dvere, na nohy mi spadla spiaca Martina. Prekročila som ju a išla ďalej. Keď som sa vrátila, bola už čulá a čakala na mňa.

„ Volá sa Michal Hanko.“

„ Hej? Čo ma po ňom!“

„ On sa ma zastal pred Matúšom, keď roztruboval, že sme spolu chodili a že som iniciatívu mala na strane ja. Vlastne povedal pravdu. Ale on sa ma zastal.“

„ Vieš čo? Nemala si to spraviť! Klamať sa nemá. Nemala som ti to hovoriť. Viem, moja vina! Ani ja som to vtedy s Borisom nepoužila. Prepáč!“ Povedala som to tak chladne, až sa Maťa vzdala. Na druhý deň som spomínanú písomku zvládla. Hneď po dejáku za mnou prišla Martina.

„ Hej! Daniela! Zavolaj mi Alicu!“

„ Ona s tebou nechce hovoriť.“

„ Tak jej povedz, že sa jej Michal ospravedlňuje. A že sa ma už nikdy nedotkne.“

„ Počula som to!“ Vykukla som spoza rohu.

„ V noci som premýšľala. Ty by si mala byť urazená. S Mišom môžeš chodiť. Je to tvoja vec, hoci si stále myslím, že si na to malá.“

„Myslíš to vážne? Naozaj?“

„ Naozaj! Ozajstnejšie sa to už ani nedá!“ A vrelo sme sa objali. Veď mi dve sme sestry a nič a nikto nás nemôže rozhnevať!

Kapitola 2.

V jedno piatkové ráno som sa utvrdila v mojom podozrení, že mama je na mňa ešte stále naštvaná kvôli tej hádke. Ocinovi, sebe aj Mati dala nespálené, už na pohľad chutné hrianky, zatiaľ čo mne kôpku popola. Toto som už nezniesla! Takáto diskriminácia! Odišla som od stola s odôvodnením, že nie som hladná. Ani toto však mame nestačilo. Na desiatu mi zabalila žemľu so starkinou brokolicovou nátierkou. Veľmi dobre vie, že ju nemôžem ani cítiť. Keď som bola malá, veľmi mi chutila až som sa jej raz prejedla a potom som celú noc strávila nad záchodovou misou. Našťastie, zbadala som to ešte doma a tak som žemľu nechala na kuchynskej linke a vzala si müsli tyčinku. Do školy som išla s Danielou, ktorá mi povedala absolútnu novinku! Do školy prišlo nové dievča a majú ju posadiť ku mne! To neprežijem! Na prázdnej stoličke vedľa mňa sedí imaginárna Etela. Tú mám ešte radšej ako Danielu, lebo ju nevidno, nepočuť ani nič podobné. Etela je v skutočnosti samota, no ja sa hanbím za to, že mám rada samotu. Takto to aspoň vypadá, že som uletená. Ale už som si na ňu zvykla. To nepôjde len tak nás odlúčiť! Takýto môj detinský postoj Danielu veľmi zarazil. Nečakala, že som až taká detská.

„ Nevyzeráš!“ Podpichla ma.

„ Rozmazala sa mi špirála?“ Reagovala som ako blondínka, hoci mám vlasy čierne ako eben.

„ Nie! Tvoj výzor je v pohode, ale nevyzeráš že si taká detinská!“

„ Veľmi dobre vieš, že Etela je len zo srandy!“

„ Nie neviem!“

„ No, ako sa má Antónia?“ Táto otázka Dan umlčala. Antónia je malá princezná ktorá je od Daniných piatich rokov namaľovaná na stene jej detskej izby. Vytvorila si k nej veľmi silný citový vzťah ale hanbí sa zaň. Ja ju chápem, no ona musí chápať mňa! Etela je moja srdcovka. Ja sa s ňou vôbec nerozprávam, no vnímam ju.

„ Toto ju Júlia Lacková. Prestúpila sem z jednej dievčenskej školy zo zdravotných dôvodov. Bližšie ich menovať nebudem. Júlia, sadni si do druhej lavice k Alici. Určite si budete rozumieť. Ale teraz sa pustíme do učenia.“ Týmito slovami začala Dumaska vyučovanie. Učí nás litiku. Po škole sa povráva, že si zmenila priezvisko. Vraj sa volala Emília Godavcová. No nám sa predstavila ako Sophia Mária Kristína Emília Dumasová. Priezvisko si vraj zmenila podľa toho spisovateľa, čo napísal Troch mušketierov. Alexandre Dumas. Vraj kvôli jej profesii. Krava.

Ale to na veci nič nemení. Júlia pri mne sedí a ako poznám Dumasku, aspoň na litike bude sedieť do konca roka. Myslím, že keby Júlia sedela pri niekom inom, obľúbila by som si ju. Je vysoká a má blond vlasy. Nosí okuliare, no pristanú jej. Musím uznať, že je pekná. Usudzujem to aj podľa toho, ako sa na ňu Jaro Balog pozerá. No teraz, pochybujem, či ju niekedy ešte budem považovať za spolužiačku a nie votrelkyňu! Stavím sa, že sa stane obľúbenou a ja padnem do zabudnutia. No je to fér?! Ja sem chodím od primi a ona si sem len tak vtrhne v sekunde! Čo už.

„ Ahoj!“

„ Ahoj.“ Odpovedala som odmerane.

„ Ty si Alica.“

„ Správne!“

„ Aspoň že som trafila na miesto. U mňa je dosť nezvyklé aby som niečo nepoplietla.“

„ To sme dve.“

„ To som rada, že nie som sama.“

„ Hej! Dievčatá! Viem že je Júlia nová, no žiak ako žiak! Ani vy nie ste výnimky, nemáte právo vyrušovať!“

„ Dumaska a jej múdrosti...“ Povedala som si pre seba.

„ Dumaska? Ona sa volá Dumasová?“

„ Áno.“

„ A krstné meno?“

„ Ktoré?“

„ No krstné.“

„ Ale ktoré krstné?!“

„ Ona má viac?“

„ Áno. Štyri.“

„ Čo?! Aké?!“

„ Sophia Mária Kristína Emília.“

„ Dumasová.“

„ Áno.“

„ A to ju volajú ako?“

„ Potrpí si na Sophia. Preto ho má prvé.“

„ Ale o tom rozhodujú rodičia.“

„ Ona má zmenené meno.“

„ Vieš ako sa volala predtým?“

„ Emília Godavcová.“

„ Dievčatá! Nepočuli ste! Slováková, k tabuli!“

„ Prepáč.“ Zašepkala mi keď som vstávala od lavice. Vtedy som si uvedomila, že niečo ľudského v nej asi predsa bude.

Odpoveď nakoniec skončila dvojkou. Čakala som horšie, tak ma táto známka vcelku potešila. Keď zazvonilo, všetci sa nahrnuli k mojej lavici. Nie kvôli mne, ale Júlii. Keď som chcela, aby išla Dan so mnou za Martinou, odmietla ma. Tak som išla sama. Maťa bola pred dverami triedy a rozprávala sa s Mišom.

„ Ahoj Maťa! Ahoj Mišo.“

„ To sú mi veci! Alica! Čo tu robíš?“

„ Prišla som za tebou. Čo je? Mám odísť?“

„ Nie, nie! Len som si myslela, že ostaneš v triede keď máte tú novú žiačku.“

„ Ani mi ju nepripomínaj!“

„ Prečo?“

„ Sedí so mnou!“ “ A?“

„ Vieš, že od druhej som sedela vždy sama, až na nejaké mini výnimky!“

„ Aha!“

„ No tak sa maj! Ahoj Mišo!“

„ Ahoj Alica!“

Keď som sa vrátila, v triede bol stále hlúčik žiakov okolo Júlie. Započula som nejaké otázky typu: A bývali ste v rodinnom dome?, Mala si už chlapca?, Máš súrodencov?... Mne to pripadá trošku trápne vypytovať sa takéto veci, keď vlastne ani poriadne nevieš ako sa volá. Usudzujem to preto, lebo ju viacerí oslovovali rôznymi menami, len nie jej. Najviac ma zarážalo, že Dan je tam tiež. Zbadala ma keď som vošla do triedy, no neprišla za mnou. Zniesla by som radšej to, že by mi o Júlii rozprávala, ako ma totálne ignorovala! Zdá sa mi, že som stratila najlepšiu priateľku! Šťastie, že už iba jedna hodina a vypadnem! Predo mnou je víkend a my ideme za tetou Máriou. Má veľmi veľký barák. To je výhodné, pretože, keď sa s Luciou potrebujeme dôverne porozprávať, vždy si nájdeme nejaký tichý kútik, kde nás nikto nebude vyrušovať. Lucia je moja sesternica. Keď som bola malá, nerada som k nim chodila, pretože som Lucii vždy závidela samostatnú izbu. V tom období som sa ešte delila o izbu s Martinou. Ale nazávidela som jej len izbu, ale aj všetky hračky, oblečenie a vlastne všetko! Tetin prvý manžel Emanuel bol veľmi vplyvný a bohatý muž. Lucia bola na otca pyšná. Veď nikto zo školy nemal takého ako má ona. No potom ujo Emanuel zomrel. Teta prebrala firmu, no väčšinu z nej predala a nechala si iba 20% všetkých akcií. Lenže potom sa znovu vydala za nejakého športovca. Bola s ním len rok a preto si ho vôbec nepamätám. Ten prebral vládu nad akciami a polovicu z nich, nevie sa ako, jednoducho predal. Lenže peniaze sa na účte doteraz neobjavili. No povráva sa, že ich stavil v nejakej hazardnej hre a prehral. Po rozvode ostalo tete iba 5% všetkých akcií, pretože musela dať aj nejaké tomu športovcovi. Ale momentálne sa jej darí. Má vlastný podnik, plus tých 5%, ktoré sa jej podarili zvýšiť na 30%. Takže žijú pomerne na vysokej nohe. Jej terajší manžel je perfektný muž. Volá sa Jaro a je naozaj veľmi šetrný, no raz za čas si dopraje. Dokonca mi dovolil, aby som si s ním tikala. Je to naozaj muž, ktorého je ťažko nájsť. Nuž, už iba pretrpieť matiku s Júliou. Potom si môžem užívať víkend.

V sobotu ráno sme prišli k tete. Jaro a Lucia ešte spali, no teta Mária bola čulá ako rybička! Stála pred dverami v peknom silnomodrom kostýme a v lodičkách rovnakej farby. Veľmi rada sa parádi. Cez okno sa pozerala slúžka Dagmara, ktorá bola skôr členkou rodiny, ako slúžkou. Teta Mária jej veľakrát navrhla, aby prestala upratovať a žila s nimi plnohodnotný život. No ona odmietla. Vraj upratovanie je jej život. A preto teraz stála v čierno-bielej rovnošate za oknom. Keď som vystupovala auta, z podkrovného okna vykukla Luciina hlava, celá strapatá. Teta Mária sa rozbehla k autu takou rýchlosťou, že by sa človek bál, či sa v takých lodičkách nezabije. Ale teta je skúsená a rozhodne jej pri behu v lodičkách o život nejde.

„ Alicka! Martinka! Vy ste vyrástli! A Andrea! Ty starneš do krásy! Ó! Tomáš! Vidno že sa o teba Andrea dobre stará!“

„ Hovoríš že som tučný?“ Povedal posmešným tónom ocino.

„ Nepovedala som že ťa dobre kŕmi...“ Po týchto slovách vybehla z dverí Lucia, v saténovom župane!

„Alica!“ Vykríkla.

„ Konečne že ste tu! Myslela som si že prídete už včera!“ Stále kričala. O chvíľu sa po schodoch, takmer skotúľal, Jaro.

„ A to ste ma nevedeli zobudiť! Ahojte Slovákovci!“

„ Jaro! Ty si ale spachtoš!“

„ Prepáč Mária, no aj spať sa musí!“

„ Mária! Veď ho nechaj! To aj môj Tomáško rád spí!“

„ Veď ja len srandujem! No teraz dnu! Už mám nachystaný čaj, kávu, jablkovú, makovú aj višňovú štrúdľu, čokoládovú tortu, ovocný aj zemiakový šalát...“

„ Teta, veď to nezieme ani za týždeň!“

„ Dnes som usporiadala párty! Luciine narodeniny sa budú oficiálne oslavovať od šiestej večer!“

„ Neboj sa Alica, pozvali sme aj veľmi chutných chalanov!“ Podpichla ma Lucia.

„ No v tom prípade to ale nebude stačiť teta!“

„ Neboj sa Maťka! Dali sme objednať pizzu a ďalšie dobroty...“ Pozrela som sa na ocina. Už sa oblizoval.

„ No! Dnu, dnu, dnu! Všetko sa pokazí!“

„ Za päť minút, sestrička?“ Ozvala sa mama.

„ No dnu! Zamrznem!“ Povedal Jaro.

„ Jaro má pravdu! A ja som už hladná!“ Toto mi prikázalo povedať moje brucho.

„ Neprejedz sa! Čo budeš robiť večer?“

„ Lucia!“

Keď sme boli v obývačke, všimla som si, že na stene nad kozubom visí nový obraz. Pán na ňom mi bol povedomý. Teta si všimla že sa naň ho pozerám.

„ To je tvoj ujo Emanuel. Pamätáš si naň ho?“

„ Vedela som že ho poznám!“

„ Aspoň takto bude s nami.“

„ Bol to krásavec!“

„ To bol, no tvoje brucho je prázdne! Do jedálne!“ A začala ma štekliť. Skoro som sa popukala. No do jedálne som vstúpila veľmi decentne.

„Tak. Máme tu hlavného hladoša! Všetci prosím privítajte Alicu Slovákovú!“ Ohlásila môj príchod teta Mária. Všetci sme sa začali smiať.

„ No moment! Hlavný hladoš som tu predsa ja!“ Ozval sa Jaro. Znova sa jedáleň ozývala smiechom.

„ Dobre, tak potlesk pre Hladoša Jaroslava IV.!“ Opravila sa teta.

„ Ale ja som prvý!“

„ Tak prvého!“

„ A čo ja?“ Spýtala som sa trochu vyčítavým, trochu posmešným tónom.

„ Prosím veľké ovácie pre princeznú Alicu z rodu Prázdnobruchovcov! “ Zase sme skoro pustili do gatí! Akurát vošla Debora s tácom, na ktorom boli štrúdle.

„ Prosím o pozornosť! Našou návštevou nás poctila samotná Grófka Dagmara z Kuchyne!“ A tento krát sme sa rozosmiali všetci v dome. Čiže aj Dagmara. Keď sme dojedli, tú pekelne dobrú štrúdľu, išli sme sa všetci pripraviť na párty. Spomínaná párty nebude a’la tínedžery, ale decentný večierok v spoločenskom oblečení. Taký, aké usporiadavajú boháči, akým je aj teta Mária. Lucia mi požičala strieborný náhrdelník a diadém, predstavte si, s diamantom! Ona si dala zase diamantový prsteň a náhrdelník s príveskom, ktorý bol hádajte z čoho. Z diamantu. To bol set, ktorý tete Márii daroval ujo Emanuel pod podmienkou, že keď Lucia vyrastie, bude jej. A tak sa stalo. Inak, Lucia podedila po matke veľa šperkov, šiat a veľa ďalšieho. Veď aj róbu, musím povedať róbu, čo má na sebe, má po nej. No už jej nezávidím. Načo? Šaty čo mám ja, mám od nich. Dostala som ich k dvanácke. Povedali mi, že iba raz mám dvanásť, teda musím dostať niečo výnimočné. Ale to hovoria vždy. Teta Mária nás namaľovala. Boli sme ako princezné! Keď odbilo šesť, boli sme všetci nahodený ako na svadbu, no o niečo menej. Hneď medzi prvými hosťami bol strašne pekný chalan. Ale Lucia mi hneď povedala na čom som. Vraj je už zadaný. Smola! Ale bol s ním celkom fajn pokec, kým neprišla Lena. Výborná baba. Lukáš sa niekde stratil. Lukáš bol ten chalan. Lorelai bola najlepšia priateľka Lucy. Jej strýko je nejaký známy a uznávaný právnik, jej otec veľmi významný podnikateľ, mama je modelka, starý rodičia z maminej stany sú herci v penzii a z otcovej strany je starý otec nejaký politik a stará mama vlastní vychytený, päťhviezdičkový hotel! To je rodina! Ale Lena vôbec nevyzerá ako boháčska dcéra, ale ako obyčajná baba zo štátnej školy. Spolu s Luciou chodia na prestížnu súkromnú školu, no hovoria že je to stokrát horšie ako štátna škola. Obe si ju totiž vyskúšali. No potom prišiel Adam! Lucia aj Lena sú doň ho až po uši a ja už tiež!

„ Vitaj v klube!“ Povedala mi Lena keď zbadala ako sa naň ho pozerám.

„ V klube? Akom?“

„Adam Sokol je sexidol triedy!“

„ Aha! Ale to na mne tak vidno?“

„ A na mne, či Lucii nie?“

„ Na každej.“

„ Pozor! Ide sem! Lucia! Dá ti darček!“

„ Ahoj Lucia! Všetko najlepšie k trinácke!“ Mal strašne sexi hlas!

„ Ó! Adam ! To si nemusel!“

„ Narodeniny sú dôvod na to aby som musel. Ahoj Lena!“

„ Ahoj Adam!“

„ A toto je kto? Nepredstavíš nás Lucia?“

„ Skoro by som zabudla! Alica, Adam, Adam, Alica.“

„ Veľmi ma teší Alica!“ Pobozkal mi ruku.

„ Aj mňa!“

„ Musím pochváliť váš výzor, slečna!“

„ To nestojí za reč!“

„ Aj za tisíc viet!“

„ Ste džentlmen, pane!“

„ Naozaj? To som nečakal!“

„ Hej! Nechcete si potikať? Správate sa ako z nejakého filmu! Mohli by ste mi podať moju vreckovku, princ? Pre Vás všetko najjasnejšia princezná...“ Navrhla Lucia.

„ Dobrý nápad!“ Reagoval Adam.

„ Dagmara! Poprosila by som šampanské!“ Po potikaní som s Adamom strávila príjemný zvyšok večera a ostatných krásavcov som nechala plávať. Dokonca sme si vymenili čísla. Hneď som si ho zapamätala. Na druhý deň sme mali ísť domov. Keď sme sa rozlúčili, vyrazili sme. Od jedného domu nás sledovala nejaká limuzína. Keď sme zastavili na pumpe, zastavila aj ona. Rodičia aj Martina boli v predajni, no ja som ostala v aute. Ale trochu som sa chcela ponaťahovať, tak som vyšla. Pozrela som na limuzínu. Vystúpil z nej Adam! Pozrela som naňho a on sa iba zasmial. Prišiel ku mne a pozdravil.

„ Ahoj Alica!“

„ Adam! Čo tu robíš?!“

„ Prišiel som sa rozlúčiť. Nevedel som že už dnes odchádzate. My máme prázdniny, tak som si myslel že aj vy.“

„ Ale stačilo zavolať! Veď už sme prešli dobrých päťdesiat kilometrov!“

„ Zavolať nestačí, keď môžem aj prísť.“

„ Aha!“

„ Keďže máme voľno, idem si vyraziť.“

„ A čo rodičia?“

„ Rodičia? Vieš, oni sú teraz v Európe. Dom mám len pre seba. Samozrejme ešte služobníctvo. Ale rodičom je jedno kam idem, pokiaľ nefetujem ani nerabujem ani nič podobné. A to ja nemám v pláne. Takže pôjdem za vami. Máte tam u vás niekde hotel?“

„ Iba penzión.“

„ Tak, ide sa!“

„ To myslíš vážne?“

„ Áno. No už idú vaši. Tak sa maj!“

„ Ahoj!“ Hneď som napísala sms Lucii čo sa stalo, no mala OFF mobil. Keď sme došli, povedala som rodičom že idem k Dan. Mati som povedala o čo sa jedná, nech mi kryje chrbát. A išla som ukázať Adamovi ten penzión.

„ Hmm... Pekný!“

„ Vážne?“

„ Dobre. Zajtra po škole prídem pre teba a ukážeš mi to tu. Čo povieš?“

„ Dobre. O tretej.“

„ To ti tak pozde končí škola?“

„ Nie. Končí mi o jednej.“

„ Tak o jednej pred školou.“

„ Čo?“

„ O jednej pred školou.“

„ Ty vieš kde mám školu?“

„ Nie. Ja sa spýtam.“

„ Poviem ti.“

„ Nie! Bude to zaujímavejšie. Taká mini detektívka.“

„ Keď myslíš, že v Poltári zablúdiš, ani pýtať sa nemusíš a nájdeš ju. Tak čaw!“

„ Ahoj!“

Keď som išla ráno do školy, Daniela ma čakala pred dverami.

„ Prepáč že som ťa ignorovala, no nevedela som ako sa mám k tebe správať.“

„ Ahoj Dan. Ako správať? Prečo?“

„ Vieš, sťahujeme sa.“

„ Čože?“

„ Bála som sa ti to povedať.“

„ S tým už nič nespravíme. Ale kedy sa sťahujete?“

„ O mesiac.“

„ Máme veľa času! Užijeme si to! No teraz do školy!“

„ Dobre, poďme!“ Cez celé vyučovanie sme boli spolu. Júliu som nebrala na ťažkú váhu. Už som bola zmierená s tým, že tu bude. Po škole sme celá banda stáli pred školou a kecali sme. Keď sme boli pri ohováraní Heny Štefanovej, prišla, mne dobre známa, limuzína. Všetci stíchli a pozorovali ako pristala na príjazdovej ceste. Keď z dverí vystúpil Adam, všetky dievčatá urobili: „Ach!“ Keď smeroval k nám, každé dievča povedalo, že on ide práve za ňou. Spolužiačky si skoro oči vyočili. Keď to videl, začal sa usmievať a pozrel na mňa. Nebolo to vidno že sa pozerá práve na mňa a nie na baby za alebo predo mnou. No potom povedal:

„ Našiel som to! Vidíš Alica!“ Keď to povedal, všetky oči sa upreli na mňa.

„ Detektívka so šťastným koncom.“

„Mala si pravdu, ani sme sa nespýtali a našli sme to.“

„ Hovorila som ti....Ideme?“

„ Poďme!“ Keď som odchádzala, cítila som všetky tie pohľady, čo ma sledovali. No bolo to celkom príjemné.

S Adamom sme sa po meste túlali až do siedmej. Päťkrát som volala mame, že sa zdržím. Na každom kroku sme natrafili na jednu z mojich závistlivých spolužiačok. Len čo sa vzdialili, išli sme sa s Adamom popukať od smiechu. Keď sme znova stáli pred mojou školou, odrazu z poza rohu vykukla malá blondínka. Bola mi povedomá a zároveň vo mne vzbudzovala odpor. Veď je to Júlia!!!!!!!!!!!!! Namaľovaná, bez okuliarov, v minisukni, s tričkom, ktoré jej bolo očividne malé a v takých štekľoch, že ak by chcela ísť do Číny, stačili by jej na to dva kroky! Ju asi Adam najviac ohúril. Nie asi, ale isto. Drgla som do Adama a on sa pozrel na útlu postavu v minisukni, ktorá mierila k nám. Otočil sa a na jeho tvári vznikali rôzne kreácie, vyvolané „ novou Júliou“. Vydával všelijaké pazvuky. Robila som sa, že som Júliu nespoznala a zamierila som ku škole. Adama som musela ďalším drgnutím upozorniť na ústup pred mimozemšťanom, ktorý na nás nepriamo útočil. Ale to najlepšie len malo prísť! Oslovil ju jeden pán, ktorý chcel poukázať na jej zovňajšok tým, že ju oslovil, ako by bola jedna zo „sociálnych pracovníčok“. Keď to Adam zbadal, rýchlo si sadol na najbližšiu lavičku a sklonil hlavu. Myslela som, že mu prišlo nevoľno. Zdvihla som mu hlavu. Líca mal nafúknuté od toho, ako zadržiaval smiech. Mal už slzy v očiach a zopár mu aj vykĺzlo. Pozrel na mňa a potom smerom k Júlii. Už tam nebola. Potom to už Adam nevydržal, klesol na zem a chúlil sa do klbka po pri smiechu, ktorý sa ozýval celým námestím. Neudržala som sa. Začala som sa rehliť aj ja. No skončila som iba na lavičke. Adamovi sa mi spoločnosť robiť nechcelo. No potom sa začali smiať aj ostatní ľudia. Neviem či kvôli Júlii či nám, no bola to haluz!

Spisovateľov komentár k príspevku

Moja kniha...



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Lukáš
5 bodov
Keby to nebolo take dllhe dam aj 7. :)  
Spisovateľ/AutorLukáš Pridané dňa3. januára 2007 00:26:19
zatial len tolko...tie dialogy sa mi pacia .)  
Spisovateľ/Autorvelika Pridané dňa4. októbra 2006 10:10:46
jezis...to je dlhe...ale zaciatok sa mi celkom lubil...s drobnymi vyhradami...niekedy pocitam a ohodnotim...  
Spisovateľ/Autorvelika Pridané dňa4. októbra 2006 10:09:52
3 body
noo... po prve prama rec sa pise " (uvodzovky dole ale to sa mi tu akosi nede napisat) Ahoj," povedal Adam. cize na konci je ciarka a male pismeno. nudne by to mozno ani nebolo, ale niektore dialogy su skratka k neuvereniu... parkrat mi to prislo trosku akoby odflaknute, nevypisane...sem-tam by to chcelo zmenit slovo alebo stylizaciu vety...  
Spisovateľ/AutorNetopierka Pridané dňa3. októbra 2006 14:00:45
4 body
jáááj...zatial som precitala iba prvu kapitolu...po pravde je to dost...nudne,nevypisane...ale to sa zlepsi...  
Spisovateľ/AutorMaja 337 Pridané dňa3. októbra 2006 10:24:56
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8