SOTA -- deviata časť

Ci jo, dokážete si predstaviť, že sme naozaj zastali pred slepeckým ústavom?!
Žiadna kontrola, sem-tam sestra v bielom alebo slušne oblečená vnučka ktoviekoho (ani on to zrejme nevie, že má slušne oblečenú vnučku, veď nevidí, nie?).
Čo tu hľadáme? Štuchol som Dicka nenápadne do pleca.
„Čo máš svrab či čo? Ukľudni sa!“
Čakal som inú reakciu, ale to bolo jedno.
„Čo tu hľadáme?“
„Snáď koho, nie? Myslíš, že je tu slepecká farma alebo sklad?“ odpovedal na môj vkus až priveľmi hlasno a na vkus slušne oblečenej vnučky tiež.
„Ako mi to pomôže? To ako vážne chceš vylepšiť moju reputáciu v telke?“ zašepkal som. Je možné, aby Dick včera netáral do vetra?
Prevrátil očami a keď skončil tento dôležitý úkon, civel na mňa ako na blázna.
„Chceš oblafnúť SOTu?“
„Nie, chcem mu dokázať, že som nevinný!“
Videl som na ňom, že mu s tým už leziem na nervy, ale prekonal sa a len zašomral: „To je skoro to isté, nie?“
Dobre, dobre, kašlime na formality, dôležité je, aby ma, sakra, pustili! A prečo musel zmĺknuť práve teraz?!
„Nevravel si, že SOTA sa nikdy nemýli?“ Nič nepovedal, ale to som vedel, na to som nepotreboval odpoveď. „Existuje niekto… lepší?“
Zastal a pošúchal si bradu.
„Nie,“ rozhodol sa, „ale aj SOTA má nepriateľov.“
„No… Tak to by som bol nerád jedným z nich, ak všetci skončili tu.“ Dúfal som, že to vyznelo smiešne a nie tak zúfalo, ako som sa cítil.
„Nie,“ mávol rukou, „to bola moja práca.“
Nemôžem povedať, že by ma tým upokojil.
Zhrozený som bol aj z toho, čo nasledovalo – dostať sa na izbu chovanca bolo ľahšie ako navštíviť izbu 215 a to bola fakt mizerná ochrana. Možno ju nepotrebuje, bleslo mi hlavou.
A opäť tá bizarná predstava mocného ochrancu. Kedy ma konečne opustí ten syndróm Šípkovej Ruženky?
No nemal som čas filozofovať, Dick sa už vrútil so izby.
„Prišiel si obsmrdať, Dick? To naozaj neexistuje diera, do ktorej by si za mnou nevliezol?“ privítal nás slepec.
„Máš dobrú pamäť, Marv.“
„Nie, to robí tvoj ksicht, vždy, keď ho vidím, vybavujú sa mi sentimentálne spomienky.
„Marv, si slepý.“
„Ďakujem, Dick, všimol som si.“
Bol som v pekelných rozpakoch a stále som sa musel obzerať po dverách či sa dnu nevrúti nejaká sestra, lebo Dick práve robil vec, ktorá bola na mojom zozname ohavností hneď za okradnutím dieťaťa – vysmieval sa postihnutému človeku. 
„Marv, tuto slečna má problém,“ ukázal na mňa. Neviem prečo, asi zo zvyku, ale cítil som sa ako vystavený na pranieri.
„Viem. Ale bude to horšie, keď sa zapletie so Sofiou Law.“
Netušil som, prečo by som sa mal obzerať po nejakej Sofii. Každopádne som sa nevedel zbaviť strašného pocitu, že Marv o všetkom vie a pozerá, áno, pozerá na mňa ako na špinavú fuseklu.
„Som nevinný!“ počul som sa zapišťať.
„Áno,“ uškrnul sa Marv, „ale to ti môže byť ukradnuté.“ Dick sa tváril, že ma nepozná, tak som musel čeliť Marvovi sám. „Dick, nikdy ti neodpustím, čo si urobil s mojimi očami.“
Dick konečne prejavil nejaký záujem (nie o mňa): „Na čo by ti boli, keď sú už aj tak vonku?“
„Zapchal by som si nimi uši,“ zazrel na mňa.
Odvážne som pozrel do jeho zavretých očí: „Pomôž mi!“
Pohŕdavo sa usmial: „To nezávisí odo mňa. Musíš presvedčiť SOTu.“