Balada o odrastených a ešte akomsi zosvetľovači

  „Chydz ho, chyc!“ odohnala šteňa.

  Zapĺňa susedkou

diery

aj v pletive.

  Za kartón vajíčok

v drapľavých medzerách

vysmädnutej dlane.

  Ticho sa prediera

pod previs ručníka,

kde ústia prítoky

a stráca sa

                cesta

                a sivé vrkoče.

  Pred svetom

  zavreté.

   ...“či by ju...

...trebárs aj hneď...

...teda...

...poobede...,“

prihladí,

...“tri...dva a nulka –

vraj dáke Palette,

z mesta...“

kázala švagrine.

  Trasľavo pozýva do letnej kuchyne.

   „...len, prosím...ešte dneska.“

  Teší sa iba tak

boľavo

nepriznane. 

   V sobotu

pre farby

trocha skoršie vstane

a pyšná ponesie

celú predzáhradku -

zátišie

stiahnuté

v motúzi aj s hrdlom.

  Pohľadom vystrojí si vnučku v závoji.

  Pokorne odcupká Pánu - na oblátku.

  Tma letnej kuchyne.

  Cinkajú pátričky

  „...Pochválen, naveky.“

  Akvarel rozpitý

vymýva z guľôčok

odrastené...

...končeky.

  Pes pasoval sa kdesi v jarku so škatuľkou.