Môj európsky sen

Poklad či bremeno?

1945. Zdalo sa, že  v Európe už nieto miesta, ktoré by nebolo poznačené krvou. Že už nieto miesta, ktorého by sa nezmocnila zrada, rozvrat, nenávisť. Keď zlyhali všetky princípy fungovania európskej spoločnosti a vojna priniesla absolútny morálny, hospodársky a kultúrny rozvrat, Európa sa ocitla na jednej z najzložitejších križovatiek dejín. Na čom stavať? Na čom opäť postaviť spoločnosť, poriadok a vyživiť nové generácie? Môžu sa masové hroby umučených ľudí nechať zarásť trávou a premeniť na futbalové ihriská? Dajú sa z koncentračných táborov vybudovať kiná? Je možné z  tovární na guľky, ktoré v Európe vraždili ľudí, vybudovať  továrne na cukríky, ktoré by kazili detičkám zúbky?

Európa hľadala odpovede už od raných povojnových rokov a pátranie po spoločnej európskej identite trvá dodnes. Už od roku 1951 vznikali inštitúcie veľkolepých názvov, ktoré boli v tomto hľadaní príliš skromné. Európske spoločenstvo uhlia a ocele, Európske hospodár-ske spoločenstvo, Európske spoločenstvo pre atómovú energiu, Európske združenie voľného obchodu, Európske spoločenstvo, Európska únia. Zaujímavá je tá nepriama úmera: čím kratší názov, tým väčšie ambície.

Postupné zbližovanie zákopmi, múrmi a bunkrami rozdelenej Európy bolo jedným z najdôležitejších míľnikov v celom civilizačnom vývoji. Integrácia európskych národov do spoločných celkov sa stala majákom pre ďalšie národy sveta v ceste ku jednote a zároveň pamätníkom, ktorý vzdáva úctu obetiam ľudskej pýchy, nenávisti a ľudskej neľudskosti. Pamätníkom, ktorý naše bolestivé skúsenosti stavali z kostí nevinných ľudí. Všetky rozumné snahy však už v počiatku narazili na ďalší problém. Lebo z oslavovaných osloboditeľov sa rýchlo stali zatracovaní zotročovatelia. Churchillova „železná opona" rozpolila európsky sen vo dvoje.

Dnes máme, našťastie, možnosť písať do celkom novej kapitoly v kronike európskych dejín. Do kapitoly novej Európy postavenej na nových politických princípoch, ale veľmi starých hodnotách. Korene poznanej slovenskej histórie siahajú minimálne do 4. storočia po Kr. a dejiny niektorých národov Európy ešte oveľa hlbšie. Práve na tomto môžeme novú Európu budovať. Zoberme si len to dobré z antiky, stredoveku, novoveku i moderných dejín a týmto historickým materiálom budujme dejiny, ktoré budú dedičstvom ďalších generácii. A vojny medzi starými Grékmi? Križiacke výpravy? Zverské zabíjanie v 20. storočí? Ani na to nesmieme zabudnúť, ale jediný priestor, ktoré si tieto časti dejín zaslúžia, je v múzeách.

Mozaika

            V dnešnom európskom priestore má Slovensko veľkú šancu. Áno, rozlohou i počtom sme malí, ale prečo zdôrazňovať našu malosť, keď môžeme ponúknuť Európe také veľké veci? Slovensko vždy bolo, je a bude článkom Európy a tento fakt nezmení ani komunizmus, ani nacionalistický izocionalizmus. Či tu bol ostnatý drôt alebo Schengen, platila Ezopova múdrosť, že keď zafúka vietor, buď sa ohneme alebo padneme. Hoci našu vzájomnú previazanosť s Európou môže niekto vidieť len v tom, že nás západ v recesii ťahá v kríze ku dnu, je na omyle. My Európu potrebujeme. A keď úspešne nadviažeme na odkazy našich „európskych" velikánov, akými boli Laco Novomeský, Milan Hodža, či M. R. Štefánik, nebudeme ľahostajní ani my Európe.

            Pre relevantný pohľad na Slovensko v Európe si vezmime, napríklad, mozaiku, ktorá predstavuje Európu a jeden malý kamienok, ktorý symbolizuje Slovensko (ako Slovák musím dodať : veľmi pekný kamienok). Mozaika, poskladaná z množstva malých kamienkov, by nikdy nebola úplná, ak by čo i len jeden, aj ten náš, chýbal. Spomínam si na mozaiku istej svätice, ktorá bola zobrazená so svojim srdcom. Keby chýbal hoci aj jeden kamienok v jej srdci, bola by neúplná, nedokonalá a (musím to povedať) nepekná. Ľudia by ju neobdivovali len kvôli jednému malému kamienku a radšej by sa pozerali na iné obrazy. A teraz z iného pohľadu. Skúsme sa vtesnať do role malého kamienka, toho nášho, slovenského. Ak budeme v mozaike na svojom mieste medzi kamienkami, máme istotu stabilného miesta na výslní, kde nás bude ako súčasť mozaiky každý obdivovať. Ibaže akonáhle sa z tejto mozaiky vytratíme, nenaruší sa len jej krása, strata to bude i pre nás. Čo bude znamenať taký malý, bezcenný kamienok kdesi na zemi? Kto si ho všimne, kto ho ochráni? Bezbranný kamienok na zemi môže ktokoľvek odkopnúť, ale trúfne si niekto kopnúť do mozaiky? Tam sú všetky kamienky v bezpečí.

Rozmanitosť vs jednota

Keď sme už pri tej mozaike, nedá mi nezamyslieť sa, čo za silné lepidlo to musí držať tak veľa kamienkov pokope. Pritom nie sú rovnaké - jeden je väčší a druhý menší, jeden je ťažší a druhý ľahší. Možno vás sklamem, ale nebude to lepidlo, čo ich drží pokope. Podobne ako v prípade slávneho oltára Majstra Pavla z Levoče, ktorý je vyrobený bez jediného klinca, ani tajomstvom európskej mozaiky nie je akýsi tajomný lep. Iste, mnohí skúšali vábivý lep zbraní, krvi a násilia, ale ako bol tento lep pevný? Impériá Rimanov, kolonialistov, Napoleona, Hitlera, Rusov, ktoré tomuto kúzlu verili, sa skôr či neskôr rozpadli - kamienok po kamienku sa rozsypala ich predstava o organizácii Európy či sveta. Ukázalo sa, že národy nemožno spojiť krvou. Skutočným tajomstvom mozaiky je fakt, ako úžasne do seba kamienky zapadajú. Jeden do druhého, akoby existencia jedného ihneď predpovedala existenciu aj toho druhého.

Ak raz budete mať jednu mapu Európy navyše, rozstrihajte ju! Rozstrihajte ju na presné malé časti - štáty (ak vás to s tou mozaikou ešte baví : kamienky) a pri troche trpezlivosti sa vám podarí zložiť celý obraz, kde jedna časť zapadá do druhej. To by bolo geografické vysvetlenie fungovania mozaiky. Podobne do seba zapadáme i politicky, hospodársky, energeticky... svoj význam má každý článok. Avšak celkom najdôležitejšie nie sú cesty, železnice, nadnárodné spoločnosti či ropovody, ktoré nás spájajú, ale naše jazyky, kultúry a kresťanské náboženstvá. Pečate Európy a Európanstva, ktoré sú v každom z nás.

            Popri všetkých materiálnych a kultúrnych väzbách - nitkách, ktoré istia stabilitu našej mozaiky, je pre nás dôležité to, čo by sa zdanlivo mohlo javiť ako problém. Ako problém, ktorý našu stabilitu naštrbuje. Rozmanitosť. Je vecou známou, možno až priveľmi (čiže vecou otrepanou), aká je Európa rozmanitá. Len na samotnom Slovensku nachádzame tak veľa príkladov na rozmanitosť dialektov, ľudových zvykov, krojov, hospodárstva regiónov, mentality ľudí. Nemôže preto rozmanitosť znamenať akúsi nestabilitu? Nemôžme ju chápať ako našu slabinu? Určite nie, ak si všimneme, ako blízko majú k sebe dva na prvý pohľad nezlúčiteľné pojmy: rozmanitosť a jednota.   

Dokonalá jednota nevylučuje dokonalú rozmanitosť a pre silnú Európu sú nevyhnutné obidve. Čo by to bolo za mozaiku, keby sme sa našu rozmanitosť snažili potláčať? Predstavte si pravidelné rady kameňov - na chlp rovnakých. Alebo ešte horšie. Jeden obrovský kameň. Umelec s takýmto dielom by mohol robiť v galérii pri najlepšom vrátnika. Európa poskladaná z kamienkov bez tej čarovnej rôznorodosti, by nebola hodnotným umelecký dielom, nebola by mozaikou pestrých kamienkov, ale chodníkom. Nudným, šedým, monotónnym chodníkom vydláždeným z rovnakých dlaždíc. Chodníkom, po ktorom všetci bez výčitiek šliapu, skáču, na ktorý vypľúvajú žuvačky, odhadzujú ohorky cigariet alebo si nenápadne odpľúvajú. Odpusťme si na chvíľu mozaiku a vezmime si (doslova si vezmime) puzzle a pravidelné štvorce vystrihnuté z papiera. Keď z každého materiálu poskladáme akýsi tvar a fúkneme, čo sa stane? Rozletia sa vedľa seba uložené a „jednotné" štvorce alebo puzzle, ktoré sú síce rozmanité a „nejednotné", ale zároveň sa pevne držia?  

Nová Európa

V prípade, že sa odhodlane vydáme na cestu k silnej Európe, mozaike, kde dokážu všetky kamienky vyniknúť, musíme stavať na tom, čo už máme, čo nám nadelila príroda a dejiny alebo sme vlastnou prácou nadobudli. Musíme stavať na troch pilieroch: na skúse- nostiach, vzdelaných ľuďoch a ľudskosti. Skúsenosti nám hovoria napríklad o tom, do čoho sa oplatí investovať. Prinesie viac ovocia investícia do ostnatých drôtov alebo otvorenia hraníc, do jadrových zbraní alebo jadrových elektrární, do vývoja nových typov bômb alebo liečiv? Základom 21. storočia a hnacím motorom Európy už nesmie byť násilie, ale koncentrácia všetkých síl na ekonomický pokrok, solidaritu a kultúrny rozvoj.

            Druhý pilier - vzdelaní ľudia sú to, na čom dnes stojí akákoľvek vyspelá spoločnosť. A i keď to môže znieť ako úryvok z budovateľskej piesne, musím poznamenať, že základným kameňom fungujúceho štátu je vždy pracujúci človek. Z politického hľadiska: jednotlivec s možnosťou krúžkovať. A tretím pilierom, je ľudskosť, ktorú by bolo po všetkých historických výkričníkoch obrovským hriechom zanedbať. Tak má vyzerať naša nová Európa.

My chceme gól

Nie je však predstava o novej Európe len romantickým hrdinom európskych lídrov? Nie je to len prostučká snaha bruselských úradníkov nejako obhájiť existenciu svojich úradov? Odmietam takú Európu, ktorá sa správa ako 27-hlavý drak, ktorému pol miliardy ľudí poslušne stavia paláce. Chrámy byrokracie. Nikdy nesmieme dovoliť, aby naša snaha po jednotnej Európe skĺzla do slepej uličky a svoj neúspech schovávala za bujnú byrokraciu, inštitúcie vznešených názvov a hlasné heslá plytkých ideí.

S modernou Európou a s pokusom o jej reformu je to podobné ako s naším školstvom. Tiež má neuhasený (ale nie neuhasiteľný) smäd po zmene. Avšak čo je pre zmenu dôležité ? Obnoviť fasádu, vymeniť okná a pekne vymaľovať triedy je z čisto praktického hľadiska nevyhnutné , pretože vzdelávanie si nárokuje seriózne materiálne podmienky. Konkrétne suché, teplé a čisté. Lenže na zmenu systému je to pramálo, zmena si vyžaduje nápad. Silnú, rozumnú a zároveň atraktívnu myšlienku, ktorá dokáže systém zefektívniť a nadchnúť pre jeho nový smer. Zmena potrebuje odvážnu myšlienku, ktorá nás posunie do celkom novej epochy. Do novej epochy vzdelaných ľudí a rozumného systému, ktorý nie je brzdou, ale hnacím motorom. Do novej epochy, kedy nebudeme na múry školy hľadieť ako na starinu, za ktorú sa hanbíme, ale ako na našu tradíciu, ktorou sa hrdíme. Presne takéto zmeny však nepotrebuje len naše školstvo, ale celé Slovensko a nie len naša krajina, ale celá Európa. Potrebujeme nápady, ktoré dokážu nadchnúť. A čo je ešte dôležitejšie - nestačia nám len odvážne nápady, treba aj odvážnych ľudí.

            V novej epoche, o ktorej práve fantazírujem, bude dôležité ešte jedno. Ako. Ako budeme fungovať a čeliť výzvam. Dlhé roky v Uhorsku nám ukázali, o čom musíme presviedčať všetkých zanietených nadšencov európskeho superštátu. Riziko, že v systéme rovných sa bude niekto cítiť rovnejší a niekto ešte rovnejší, je veľmi veľké. Toto poučenie, na ktoré by bol životný hriech zabudnúť, nás presviedča, že najrozumnejším modelom pre modernú Európu je model uplatnený v hokeji či futbale. V kolektívnom športe síce bojujú hráči každý sám, ale tak to funguje len navonok, pokiaľ máme problémy s videním farieb a nevidíme, že bieli hrajú s bielymi a čierni s čiernymi. Rovnako musí postupovať aj fungujúca Európa - premýšľať, nahrávať a spoločne sa tešiť z gólu.

             Takýto gól a radosť po jeho vsietení je to, k čomu treba nevyhnutne na všetkých politických úrovniach smerovať. Európania sa nepotrebujú pozerať, ako sa ich politici rozvážajú na bavorákoch, hádajú o zmluvách, utrácajú veľké peniaze na nechutne prerastenú štátnu správu a pritom sú ich jedinými výsledkami rovné uhorky v obchodoch či nové stavby v Bruseli a  (keďže sme silne decentralizovaní) aj Štrasburgu. Aby myšlienky Európanstva a jednotnej Európy dokázali nadchnúť široké vrstvy Európanov a Európaniek, politici musia strieľať góly a reálne vyhrávať. Stojíme pred výzvami ako finančná a hospodárska kríza, rast nezamestnanosti, starnutie populácie, nelegálna imigrácia, energetická bezpečnosť, znečisťovanie životného prostredia, vonkajšie bezpečnostné hrozby... Bez silných hráčov a rozumne postavenej hry prehráme zápasy na všetkých ihriskách.