deň za dňom

Spisovateľ/ka: Viktória Kohajdová | Vložené dňa: 17. júna 2009
http://citanie.madness.sk/view-23066.php

            Môj príbeh sa začal asi v období, keď som dovŕšila sedemnásť rokov. Hoci som už chodila na vyššiu strednú školu tri roky, nikdy som veľmi nezapadla do kolektívu. Pôsobila som ako zakomplexovaná outsiderka. No, aspoň mi to všetci nenápadne naznačovali. A aj z dôvodu, že som sa cítila akoby som mala na čele nálepku „neviditeľná a nedostupná", som umierala túžbou zmaturovať a dostať sa na vysokú školu.

Táto moja plachá povaha súvisela aj s mojím detstvom. Keď som mala asi päť rokov, rodičia sa rozviedli a mojej mame zostali na krku tri nedospelé deti.

Teda moja staršia, perfektná a úžasná sestra Lauren. Mladšia talentovaná sestra Kimberly, ktorá bola dlho miláčikom celej rodiny, až kým ich za to nezačala kritizovať a zhadzovať. A nakoniec ja, Megan, prostredné dieťa, ktoré neoplývalo žiadnym skrytým talentom ani darom. Nezapájala som sa do spoločenských akcií, nevyhrávala som každý polrok cenu za najlepší výkon vo volejbale ako Lauren. Ani som nikdy nikomu nezložila pieseň k jeho sviatku ako Kimberly. Mama na mňa nikdy nebola hrdá. Bola som vždy tá, ktorá si bezvýznamne putovala životom a všade, kde som prišla, som čmárala zbytočnosti - tak to nazývala mama. Ale bolo to jediné moje potešenie. Kreslila som zvieratá, ľudí, prírodu. Aspoň v niečom som vynikala. Ale to nikto nevidel. Tak som s tým definitívne skončila.

Mala som však aj iné sny. Mnoho snov. Napríklad som sa túžila dostať na nejakú lacnú univerzitu, keďže nás mama živila z mizerného platu predavačky v predpotopných potravinách hneď za rohom na Jefferson Street, nič náročnejšie na financie sme si nemohli dovoliť. Neskôr som sa túžila stať vychytenou psychologičkou. A napokon som chcela vypadnúť z Wickenburgu  a presťahovať sa na nejaké vznešenejšie miesto ako Los Angeles, New York, Washington alebo Jacksonville. Do mesta, ktoré má za sebou nejakú minulosť. Niekde, kde si ľudia na ulici ani nevšimnú, že ste prešli okolo nich, lebo musia riešiť svoje každodenné problémy a povinnosti. A samozrejme, že som sa túžila vydať, mať perfektného manžela, úžasné deti a skvelú prácu. Ale keby Boh chcel aby som sa zbláznila, splnil by mi všetky moje sny.

Potom, keď som úspešne zmaturovala a dostala sa na moju lacnú univerzitu, umierala som zase túžbou promovať a začať pracovať. Pretože na výške to nebolo o nič lepšie ako na strednej. Zamilovala som sa do muža či skôr chalana, ktorý moju lásku nikdy neopätoval. Vlastne, pochybujem, že vôbec vedel o tom, že existujem. Kvôli tomu, že som nikdy nezistila, či ma vôbec zaregistroval, mávala som depresie a cítila som sa strašne. Vôbec sa mi nechcelo žiť v tele, ktoré som mala.

Ale, keď som konečne dokončila vysokú školu a v občianskom preukaze som si hrdo mohla vystavovať titul PhDr., našla som si prácu v Springfielde v štáte Missouri. Nebolo to síce moje vznešené mesto, ale celkom slušne som tam zarábala. A navyše blízko býval aj môj otec, s ktorým som si ale nemala nikdy čo povedať. Niekedy som k nemu chodievala na obed, ktorý som samozrejme varievala ja. Naše spoločne trávené obedy sme iba presedeli bez zbytočných rečí. Zopár prehodených rečí môjho otca sa väčšinou týkali toho, či nepotrebujem nejaké financie. Zásadne som od neho odmietala peniaze. Aj napriek tomu, že sa mi ho nepodarilo vždy presvedčiť, že ich nepotrebujem. Predsa som už dospelá a zarábam. Ale on je tvrdohlavý ako baran.

Pravidelne som chodievala do istého supermarketu, kde som sa zoznámila s Jerremym. Nevyzeral ako môj vysnívaný princ, ktorý sa nikdy neobjavil, ale vždy ma vedel rozosmiať. Bral ma akosi inak, než moja rodina a známi. Hovoril mi, že od chvíle, keď som prvýkrát vkročila do jeho obchodu, stala som sa súčasťou jeho života.

Natrvalo dlho a začali sme spolu chodiť. Bol a stále je to človek. pred ktorým sa nemusím skrývať a môžem mu absolútne dôverovať. Veľmi som sa túžila vydať a mať deti. Keď sa tak stalo, s Jerremym sme si kúpili malý domček na okraji Springfieldu. Narodili sa nám tri krásne deti a rozhodla som sa, že to prostredné nebude trpieť tak ako ja ešte pred pár rokmi. Bol to chlapec Michael. Ostatné boli dievčatá Wendy a Anne.

Moja mama nás pravidelne každý víkend navštevovala. Keďže sa Lauren odsťahovala do Európy a Kimberly študovala v Kanade, zostalo jej posledné dieťa, áno to prostredné, to nevýnimočné, o ktorom si myslela, že nikdy nič nedosiahne. Ja, Megan Wilson. Žena, s ktorou si život pohráva ako s plátenou bábkou. Napriek tomu bola na mňa hrdá.

Lenže už sa mi každý deň javil rovnaký ako včerajšok a myslela som, že zajtra to bude opäť tak. Môj stereotyp sa skladal z vecí, ako deti, raňajky, práca, obed, večera, spánok. Celý deň sa točil okolo tých istých vecí. Zanedbávala som manžela i seba.

Kdesi som počula, že každý deň prináša spolu so slnečným svitom aj zázračné okamihy, nové príležitosti, ktoré som mala využiť no nevyužila som. Niečo výnimočné, čo robí z jednotlivých dní nečakané okamihy, vytvára neopakovateľné a nezabudnuteľné úseky života.

Nikdy som si čosi také nevšimla. Preto som umierala túžbou ísť na dôchodok. Aspoň vtedy budem mať hádam čas na svoj ,skoro zavrhnutý, koníček - maľovanie, o ktorom vedel iba Jerremy a mama. No na rozdiel od mamy, Jerremy si myslel, že mám talent a mala by som ho využiť. Lenže strach z neúspechu ma od toho rýchlo odvrátil. Nemyslela som si o sebe, že som až taká dobrá.

V jedno sobotňajšie popoludnie ma mama vytiahla na nákupy. S podmienkou, že ona bude platiť, a že mi to prospeje. Keďže som si nemohla dovoliť rozhadzovať peniaze, s jej podmienkou som súhlasila.

Bola to moja prvá dámska jazda. Kamarátky z detstva sa objavovali iba vtedy, keď odo mňa niečo potrebovali. V práci som sa spoznala s jednou ambicióznou ženou Karoline. Lenže ona na takýto zbytočne strávený čas nemala ani voľný čas, ani chuť. Takže som to po prvýkrát absolvovala so svojou matkou.

Napočudovanie som sa veľmi dobre zabávala. Netušila som, že je to také ľahké - baviť sa. Pretože som nikdy nemala čas na takú „zbytočnosť".

Lenže, keď sme sa vracali maminým autom domov, nastal zlom. Zlom v mojom obyčajnom živote, ktorý sa od tej chvíle zmenil od základov. Keď sme stáli na jednej križovatke a konečne sa pohli, zrazu sa zo zákruty vyrútil na červenú nejaký blázon, ktorý namiesto toho, aby sa snažil zastaviť svoj neovládateľne vyzerajúci stroj, ešte zrýchlil. Rútil sa naprieč ulicou a nebezpečne sa blížil k nášmu autu, práve k maminej strane. Obe sme zmeraveli a netušili, čo sa bude diať. V tej chvíli sa mi mal asi zjaviť celý život pred očami, ako to býva vo filmoch a knihách. Ale nestalo sa tak.

Odrazu som nič nevnímala, nevidela, nepočula. Pýtala som sa sama seba. Som mŕtva? Takto vyzerá smrť? Nemám náhodou vidieť malé svetlo a ísť za ním? A čo je s mamou? Prežila? Je to záhada, ako rýchlo sa môžeme  z neba prepadnúť rovno do pekla. V zlomku sekundy.

Vždy som umierala túžbami, aby sa skončili nejaké moje životné úseky, kapitoly môjho obyčajného života. Zmaturovať, promovať a ísť na dôchodok čo najskôr. Bolo to to, čo som vždy chcela? Za čím som sa hnala celý život?

A teraz asi umieram  a zrazu som si uvedomila, že som zabudla žiť. Prežívala som len zo dňa na deň. Len vďaka svojmu manželovi, deťom a mame som prežívala. Nebyť týchto ľudí, asi by som už desať  hnila niekde na psychiatrii! Mala som viac, než  som si zaslúžila.

Uvedomila som si, koho som mala až kým som ich nestrácala. Typická ľudská vlastnosť! Nevážila som si život tak, ako som asi mala. Nevnímala som všetko krásne, čo mi priniesol. Vždy som videla len to najhoršie - neopätovanú lásku, nemožné kamarátky z detstva. Pozerala som len na minulosť a budúcnosť, až som zabudla žiť pre prítomnosť. Život som vnímala len povrchovo, nikdy som ho nevidela v plnej krása.

Budem mať možnosť ešte to zmeniť a odvďačiť sa ľuďom, ktorých nadovšetko milujem? Dá mi Boh ešte druhú šancu? Alebo už je neskoro?!

Z môjho intenzívneho premýšľania ma zrazu vytrhli hlasy:„Mami! Zobuď sa, už nám veľmi chýbaš." Cítila som dotyky. Boli to predsa moje deti! Takže nie som mŕtva? Chcela som rýchlo otvoriť oči, vidieť ich rozjarené tváre plné radosti a povedať im, že už je všetko v poriadku. Lenže keď som sa o to pokúsila a zazrela jasný slnečný svit, prebodla mi oči pálčivá bolesť a prinútila som ich zavrieť sa. Opäť. No napriek tomu si tento nepatrný pohyb mojich očí Michael, Wendy a Anne všimli:„Oci! Oci! Mama je už hore! " Zvolali ústočká plné radosti a pribehla ku mne ďalšia osoba, lebo som pocítila teplý vzduch na perách: „Megan? Oh, Megan chvalabohu!" Jerremy sa tešil ako malé dieťa. Konečne som otvorila oči a uvedomila, kde som. Bola to nemocničná izba. Pípanie EKG prehlušovalo tlkot šťastne bijúcich sŕdc ľudí okolo mňa. Otvorila som ústa, ale zvuk z nich nevyšiel. Skúsila som to druhýkrát. „Mama?" opýtala som sa potichu boľavým hlasom. Jerremy hneď pochopil, na čo narážam. Trpiteľsky sa na mňa pozrel:„Je mi ľúto Megan, ale Karen tú nehodu neprežila." Pohladil ma po vlasoch.

Keď som si myslela , že už nemám čo stratiť, stratila som osobu, ktorá ma poznala najlepšie. Osobu, ktorá sa snažila uživiť štyroch ľudí z mizerného platu. Ktorá pre nás obetovala veľmi veľa. Ktorá mi dávala síce svojskú lásku, ale bola tam vždy. Aj keď som ju tak možno nevnímala.

Keď som chcela prestať tou, ktorou som bola a nájsť samú seba, prekazila mi to tragédia, smrť. Akokoľvek to nazvem. Nie moja smrť, ale úmrtie človeka, z ktorého sa pravdepodobne nikdy nespamätám. Je to akoby vám niekto odtrhol pravú ruku, a potom ju do vás hodil. Chcelo sa mi plakať, ale v tom som na sebe cítila pohľady štyroch ľudí, pre ktorých sa chcem zmeniť. Spomenula som si na niečo , čo kedysi povedal Einstein:„Neplač, že zapadlo slnko, lebo slzy ti zabránia uvidieť hviezdy."

Zistila som, že som bola v umelom spánku dva dlhé mesiace. Neviem si ani predstaviť, ako veľmi sa museli všetci kvôli mne trápiť. Nebudem im strpčovať život tým, že budem frustrovaná a duchom neprítomná. Aj napriek tomu, že ma zasiahla skľučujúca bolesť, pokúsim sa žiť plnohodnotný život, ktorý už taký ale nikdy nebude. Netuším prečo práve mne dal Boh druhú šancu na život, ale určite vedel, prečo tak urobil. A pokúsim sa ho nesklamať.

Po návrate z nemocnice som dala výpoveď z mojej doterajšej práce, pretože som zistila, že ma nijako nenapĺňa. Iste, pomáhať ľuďom je veľkorysé a správne, ale mám aj svoj život. Jerremy sa priznal, že našiel moje kresby, ktoré som tak krvopotne ukrývala, a poslal ich do jednej dizajnérskej agentúry, ktorá hľadala nových dizajnérov. A netrvalo dlho kým ma pozvali na pohovor. Vraj ich veľmi zaujal môj životopis a predovšetkým tie kresby. Vďaka manželovi som získala prácu, ktorú milujem. Vďaka svojim deťom prežívam životné okamihy, každý môj deň je iný a výnimočný. A vďaka sebe a všetkým svojim blížnym mám znovu chuť žiť. A naozaj žijem.

V mojom živote nastalo mnoho zvratov, utrpenia  a nepochopených situácií. Ale len vďaka tomu , že som ich dokázala prekonať spolu s najdôležitejšími osobami môjho života, som pochopila, prečo ma postihli. Aby som našla nový zmysel života.

 

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Jozef Gogolen
6 bodov
Ahoj Viktória, v profile som sa kukol a keď som čítal tvoju poviedku neveril som že máš 14 alebo 15 rokov. Bolo to veľmi dobré, na tvoj vek až moc. Vieš písať, opisy ti problém nerobia, páčilo sa mi to obsahovo. No miestami to bolo suchopárne, o poučovaní, o živote po lopate, bez napätia a výraznej chuti. Možno by som to rozdelil na tri poviedky, aby to nebolo v jednej línii, možno dodal špetku korení, aby to bolo fakt eňo - ňuňo. Gympel v PE poznám, je to síce náročný ale dobrý gympel, mám tam aj známych, len tak mimochodom. :) No a do budúcej tvorby veľa úspechov.  
Spisovateľ/AutorJozef Gogolen Pridané dňa17. júna 2009 19:21:35
Dobrý deň! Ďakujem za váš názor. Veľmi ma potešil a aj poučil. Viete píšem už viac rokov, ale tento prvý rok som niečo z mojej tvorby posielala aj do súťaží, no zatiaľ neviem ako som dopadla. ešte raz vďaka a určite si prečítam aj niečo z vaších príspevkov. P.S Mám 16 rokov :-)a áno gympel v PE je dosť náročný, ale dá sa to zvládať.  
Spisovateľ/AutorViktória Kohajdová Pridané dňa18. júna 2009 14:49:23
Jozef Gogolen
Nemáš za čo Viktória, dobré diela rád komentujem.  
Spisovateľ/AutorJozef Gogolen Pridané dňa18. júna 2009 18:55:45
Môžem sa vás ešte niečo spýtať? Chcela by som vedieť koho poznáte na gymnáziu v Partizánskom? Ďakujem vopred za odpoveď...  
Spisovateľ/AutorViktória Kohajdová Pridané dňa18. júna 2009 19:25:16
Jozef Gogolen
No tak so mnou sa im nechváľ radšej, ale Bartlovú Andrejku poznám, neviem či tam ešte učí profesorka Pálešová, Vrankovú poznám... no proste mám tam nejaké konexie. Teba kto učí slovenčinu?  
Spisovateľ/AutorJozef Gogolen Pridané dňa19. júna 2009 21:28:26
Slovenčinu ma učí pani prof. Pálešová a áno p. prof. Vranková tiež učí :-) vy ste tiež učil na tomto gympli?  
Spisovateľ/AutorViktória Kohajdová Pridané dňa20. júna 2009 10:50:17
Jozef Gogolen
Nie, ja som na tomto gympli kedysi dávno študoval, takže prostredie je mi celkom známe, pôvodne som tu mal učiť, ale pre nedostatok miesta ma nevzali, takže bohužiaľ.  
Spisovateľ/AutorJozef Gogolen Pridané dňa20. júna 2009 13:16:09
a teba kto uci?  
Spisovateľ/Autorkvaroh Pridané dňa19. júna 2009 22:19:50
Mňa učia len profesori v škole :-) Prečo?  
Spisovateľ/AutorViktória Kohajdová Pridané dňa20. júna 2009 10:51:19
som sa nepytal teba, ale Jozefa - jeho slovencina je na urovni piatacika  
Spisovateľ/Autorkvaroh Pridané dňa20. júna 2009 12:16:48
Jozef Gogolen
Ďakujem ti tvaroh, ani neviem, čo ti mám na to odpovedať, možno len, že by si bol dobrý učiteľ slovenčiny, ale to predpokladám sám vieš.  
Spisovateľ/AutorJozef Gogolen Pridané dňa20. júna 2009 13:13:18
samozrejme a moja ponuka doucovania stale plati  
Spisovateľ/Autorkvaroh Pridané dňa20. júna 2009 13:17:01
Jozef Gogolen
V poriadku, nie som proti - takže aká bude prvá lekcia?  
Spisovateľ/AutorJozef Gogolen Pridané dňa20. júna 2009 13:22:57
sorry, ale zadarmo ani kura nehrabe  
Spisovateľ/Autorkvaroh Pridané dňa20. júna 2009 13:25:13
Jozef Gogolen
V tom prípade budeš musieť akceptovať moje neznalosti slovenského jazyka a držať hubu.  
Spisovateľ/AutorJozef Gogolen Pridané dňa20. júna 2009 13:28:09
rozkaz sefe  
Spisovateľ/Autorkvaroh Pridané dňa20. júna 2009 13:30:17
Jozef Gogolen
Som rád. Naposledy. Ty, ale keť budež chcyeť muožeš ma upozornovať na gramatycké chiby. Rád sa pryučím.  
Spisovateľ/AutorJozef Gogolen Pridané dňa20. júna 2009 13:32:47
tak na zaciatok asi tolko, ze svet je muzskeho rodu a zhodny privlastok sa od podstatneho mena neoddeluje ciarkami  
Spisovateľ/Autorkvaroh Pridané dňa20. júna 2009 13:43:54
Jozef Gogolen
Jasné, to chápem, teda tomu rozumiem, aby som bol spisovný, vieš čiarky a skloňovanie - moja večná dylema.  
Spisovateľ/AutorJozef Gogolen Pridané dňa20. júna 2009 13:51:50
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8