Čo voda odniesla...

1.časť

  Dvíhal nohy obuté v ťažkých, trochu ošúchaných topánkach a pomaly kládol jednu pred druhú. Rukami zloženými za chrbtom si udržiaval ako-tak vystretú postavu, ktorá už dávno stratila niekdajšiu pružnosť. Bol to jeden z jeho prvých jarných výletov za tento rok. Práve odchádzajúca zima bola dlhá, studená a starčekovi žijúcemu samotárskym životom bez rodiny sa zdala nekonečná. Každé ráno, deň i večer to isté. Spoločnosť mu robili len štyri nemé steny. Aspoň so susedmi by sa bol rád pozhováral, ale všetci to boli mladí ľudia, s ktorými si už nevedel nájsť spoločnú reč.
  Prižmúril oči. Zubaté slnko, ktoré konečne po dlhom čase preťalo sivú oblohu, ho oslepovalo. Chudou zvráskavenou rukou si zatienil oči a pohľadom preletel až k neďalekému jazierku. Okolie bolo pusté. Len niekoľko málo ľudí prechádzalo práve tadiaľto. No každý z nich sa niekam ponáhľal. Do práce, domov k rodine, či za priateľmi. U neho to bolo iné. Nemal sa kam ponáhľať. Priateľov nemal, rodina ho opustila. Žil len sám so sebou. Vo svojom okolí bol všeobecne považovaný za starého čudáka. Za nepriateľského chlapa, ktorý nemal rád ľudí. Ale skutočnosť bola iná. Stačilo ho len trochu spoznať a možno by si ho spoločnosť obľúbila, no nenašiel sa nikto, kto by mu poskytol trochu svojho času. A on sám, aj keď sa cítil opustený, spoločnosť nevyhľadával. Od istého času sa úplne uzavrel pred ľuďmi. Neveril im. Neveril dokonca ani sebe. Všetky nádeje i životné ciele sa dávno rozplynuli. 
   
  Studený vietor znova jemne zvlnil vodnú hladinu, ktorá na slnku žiarila striebristým leskom. V jej zrkadlovej ploche sa odrážali vtáky, vyletujúce z okolitých kríkov a stromov, kde si hľadali potravu. Starček si trochu vyhrnul rukáv starého zaprášeného kabáta a pozrel na hodinky. Bolo niečo po pol tretej. Čiastočne pridal do kroku. Stromy v parku ho vítali svojou poklonou, ktorú spôsoboval neutíchajúci, svieži vietor.
  Sadol si na drevnú lavičku. Pohľadom neustále sledoval vchod do parku, ktorým viedla úzka cestička. Len zriedka pozrel inam. Občas jeho pohľad spočinul na blízkom jazierku. Avšak tento obraz vodnej plochy mu spôsoboval bolesť. Znovu sa mu pred očami zjavil hrozný výjav, ktorý nevybledol ani za šestnásť rokov, ktoré odvtedy ubehli.
   
  V spomínaný deň bolo rovnako slnečné počasie, ako dnes, keď sa to opäť odohráva v jeho spomienkach. Avšak vzduch bol vtedy oveľa teplejší. Ten pokoj nemohlo nič narušiť. Aspoň si to myslel. 
  Aj keď starčekove vlasy už v tej dobe mali nádych striebra, jeho postava vôbec nevyzerala zničená životom. Statné plecia a nohy niesli stále veľké známky niekdajšej sily. Jeho takmer päťročná vnučka veselo poskakovala okolo neho a štebotala tenkým hláskom. Mala svojho dedka rada. Už od prvých chvíľ svojho života trávila s ním dostatok času. Videla v ňom svoj vzor a tiež prvého ozajstného kamaráta. Často ju brával na výlety. A tak tomu bolo aj v tento osudný deň. Horúčava rovnako ako mnoho ľudí, aj ich vyhnala ku blízkemu jazeru. Číra voda, kam sa ľudia chodili kúpať bola osviežujúca. Avšak len čo prišli, narazili na prekážku. Veľká tabuľa pri vode im oznamovala: ZÁKAZ KÚPANIA. V poslednej dobe sa skala, ktorá tvorila prirodzenú bránu okolo jazera, začala rúcať. Do vody sa kotúľali mnohokrát aj obrovské balvany. 
,,Tak poď, pôjdeme asi zas domov,“ pozrel dole na svoju vnučku láskavým pohľadom. Nerád jej kazil výlet, ale nechcel tu zostať. Zrazu mal z tohoto miesta, ktoré tak často navštevovali, zlý pocit. Dievča zosmutnelo a rozhliadlo sa okolo. Toto miesto mala najradšej.
,,Nemôšeme tu zoštať?“ zašušlalo prosebne takým vážnym tónom, že sa jej dedko takmer rozosmial. V tej chvíli vyzerala ako anjelik. Veľké sivo-modré oči uprené prosebne na neho, malý nos, ktorým mu tak veľmi pripomínal jej matku. Pri pohľade naň sa rozpamätal, že aj ona vždy dosiahla to, čo chcela. 
,,Pozri. Čo keby sme išli niekde inde?“ sadol si vedľa nej do mäkkej trávy, aby bol v jej výške. Posadil si ju na koleno. ,,Nájdeme niečo, kde sa budeš môcť aj kúpať...“ Nepochyboval, že týmto argumentom ju presvedčí. Toto dieťa milovalo vodu. Videl, ako sa zarazila a v duchu zvažovala jeho ponuku. Potriasla hlavou na znak nesúhlasu a jemné zlaté vlásky sa jej húpali okolo tváre. 
,,Tak dobre,“ súhlasil nakoniec rezignovane starý otec. To bolo jeho slabou stránkou. Nikdy tomuto dieťaťu nedokázal odolať. V jej prítomnosti strácal autoritu, ktorou aj tak nikdy veľmi neoplýval. Zhodil z mohutných pliec neveľký ruksak, vytiahol deku a rozložil ju na trávu. Okolo bolo ešte niekoľko ďalších ľudí. Smiali sa, prechádzali sa okolo jazera, niečo hrali alebo len tíško ležali pod horúcimi slnečnými lúčmi. Všade panoval kľud doprevádzaný pokojným vtáčím spevom. 
,,Ideš si hádzať loptičku?“ usmiala sa Veronika na deduška a už ju aj hľadala, pretože nečakala, že by jej návrh odmietol. Pritakal. No v skutočnosti len preto, aby ju nezarmútil. Nenávidel pohľad na jej smutné oči. 
  Slnko priveľmi pálilo. Bol unavený. Zrazu, prvý krát vo svojom živote, si uvedomil, že starne. Pri pohľade do zrkadla, kde sa odrážali jeho sivé vlasy, nechcel si priznať, že aj jeho čaká staroba. Tá časť života, kedy človek chradne. Podľa neho, už starý človek poriadne nežije. Len sa musí s túžbou pozerať, ako žijú iní.
,,Dedko!“ prerušila jeho myšlienky Veronika. ,,Dedko, chytaj!“ Snažila sa vyhodiť loptičku. Behala za ňou, výskala, skákala, smiala sa. Šťastie nevidieť, no ak by ho mal popísať, vyzeralo by presne ako jej dve rozžiarené očká. Neustále bola plná energie, čo sa o jej ňom povedať nedalo. Sťažka dýchal a teplý vzduch ho priveľmi omamoval. 
,,Aha! Havo!“ vykríklo dievča a nadšene ukazovalo prstom na malého psa neďaleko nej. ,,Havko! Havko!“ volala na neho. Mladý pár, ktorý tam bol s ním sa na Veroniku milo usmial. Váhala. No ich úsmev ju posmelil a trochu podišla ku psovi. Dedko sa nebál, že by jej ublížil. Bolo to len malé šteniatko, rovnako hravé ako ona. No aj tak ju ostražito pozoroval.
  Ubehla prinajmenšom hodina a ona neúnavne hádzala psovi svoju loptičku, za ktorou sa vždy obaja rozbehli. Ľudia okolo nich odchádzali, iní prichádzali. Aj keď slnko bolo ešte stále vysoko na oblohe, starý otec usúdil, že pomaly bude čas ísť domov. 
,,Veronika!“ zavolal na svoju vnučku. ,,Veronika!“ Pribehla až na štvrté zavolanie, pretože bola priveľmi zaujatá hrou. ,,Poď sa najesť a potom už pôjdeme domov.“
,,Ešte niéé,“ zatiahla prosebne a tuhšie stisla svoju loptu. ,,Ja ešte nechcem.“
,,Dokedy prídeme domov, už bude tma,“ snažil sa jej vysvetliť dedko. ,,A mamička sa už bude báť.“
,,Ale ja sa nebojím!“ odvážne vyhlásila Veronika. Ja sa tumy nebojím! Ani bubáka,“ založila si ruky vbok. Dedko sa schuti zasmial, avšak teraz nepovolil.
,,Nie. Poď, ešte sa nejeme a pôjdeme.“ Videl, ako iskričky šťastia v jej očiach trochu pohasli, ale už mu neoponovala. Len tíško stála vedľa neho, kým otváral ruksak a vyberal jedlo. 
,,Ja sa ešte chvíľku zahrám,“ odbehlo zas dievčatko za psom. Starký sa len sám pre seba pousmial a začal krájať zeleninu. Ostrie noža sa pomaly zabáralo do veľkej zelenej papriky, keď sa okolo neho rozľahol krik a všetci sa hrnuli ku jazeru. Spočiatku si toho nevšimol. 
,,Veronika! Veronika!“ kričal a rozhliadal sa okolo, keď si uvedomil, že sa určite muselo niečo stať. ,,No tak, Veronika, kde si?!“ Bol strachom už celý bez seba. V tom sa ozval obrovský hrmot, ktorý prehlušil všetok ruch okolo. Pohľady všetkých ľudí spočinuli na vrchole skaly. Výstraha posledných dní sa potvrdila. Odlomil sa veľký kus kameňa a s rachotom sa kotúľal dole. Naberal rýchlosť. Hluk pribúdal. Ľudia kričali. Pozerali raz na padajúci balvan, raz do jazera. Starý otec v panike pribehol ku nim a neveľkým zástupom sa pretlačil až na samotný breh. Vo vode sa mykalo malé telíčko. Na hladine sa vznášali svetlé vlásky. Občas sa vynorila malá rúčka. Veronika! Čiernota mu zastrela zrak. Len sluchom zistil, že skala je už neďaleko od hladiny. Na tom mu nezáležalo. Bez rozmýšľania, na ktoré v tej chvíli aj tak nebol čas, odrazil sa a skočil. Cítil ako letel vzduchom priamo k vode. Letel. Až ho niečo zastavilo. Neznáma sila ho prudko strhla dozadu. Padol na zem a pár sekúnd zostal ako omráčený. Keď zas úplne nadobudol celé svoje vedomie, zistil, že jeden z mužov, čo stáli na ním, ho stále pevne drží za zápästie. Pokúšal sa mu vytrhnúť, mykal sa ako v okovách. Ale už bolo neskoro. Hladina vody, ešte pred malou chvíľou taká pokojná, teraz sa zúrivo penila a do svojho vnútra vťahovala všetko, čo sa ku nej len priblížilo. Voda, taká potrebná pre ľudský život teraz znamenala smrť.