Raz bude neskoro...

„...A otec mi dokonca daroval nový náramok - pozri!" Štefánia oduševnene šermovala rukou pred Ľudovítovými očami.

„Hm..." Neprítomne odmenil jej nadšenie a ďalej sa zasnene usmieval. Nie však na Štefániu. Nie. To iba ona by si to tak priala. Všetkým jeho predstavám panovala iba ona. Agáta. Už toľkokrát ho počula pri tom, ako o nej rozprával:

 „Štefánia, prepáč, že ťa tým zaťažujem, ale ty si moja najlepšia priateľka, chcem sa ti s tým zdôveriť. Poznáš to dievča, čo každý týždeň prednáša na vysokej dvorskej škole? Volá sa Agáta. Pri jej rozprávaní by som vydržal sedieť celé hodiny, ba aj celé dni! Bez spánku! Jej slová sú také duchaplné, také jednoduché, ale na druhej strane veľmi filozofické. Také zrozumiteľné, ale zároveň tajomné a zašifrované miliónmi tajomstiev, ktoré pozná snáď len ona. Táto žena nezostáva na povrchu sveta. Nie. Ona ide do hĺbky. V každej drobnosti dokáže nájsť skrytý význam. V každom oblaku, ktoré jej plávajú nad hlavou nevidí len bielu hmotu. Jej šepkajú predpovede budúcnosti, každý jeden mráčik nesie tvar nášho osudu...A toľko vecí, ktoré vie o minulosti! O Písme! O hlaholike! O Cyrilovi! A aj o Metodovi! Ona je tá, čo sa s nimi každý deň rozpráva, ona je tá, ktorá svetlom ich múdrosti trhá putá hlúposti! A zhovárať sa s ňou? To je zážitok na celý život! A to nehovorím o jej kráse..."

„Vidím..." Odvrkla mrzuto Štefánia a zrak obrátila k Agáte.

 Bola to naozaj krásna žena - mala okolo dvadsať rokov, bola to dcéra dôležitého vojaka. Dobre zabezpečená - každý deň sa jej na tele skvel nový šperk. V ten deň to bol masívny zlatý náramok obtočený okolo predlaktia. Biele, priam ligotajúce sa šaty boli z tej najdrahšej látky, aká sa dala kúpiť na trhovisku. Boli jednoduché - ale za to prevyšovali krásu všetkých ostatných odevov na okolí. Široká sukňa jej viala okolo úzkych členkov. Šaty boli na páse stiahnuté žiarivou stuhou prešívanou striebrom. Hrubé ramienka kopírovali nie príliš zavalité, plecia typické pre ženu, ktorá nelenila a rada pomáhala pri domácich prácach. Na nohách mala natiahnuté sandále. Nie také, aké majú poddaní. Boli pohodlné, kráčalo sa v nich ako na zelenej jarnej tráve a nejedna deva by po nich určite vo svojej mysli tajne zatúžila.

  Tmavé vlasy jej siahali po pás a mala ich jemne stiahnuté do dvoch dlhých vrkočov. Vrkočov, ktoré šepkali o sile jej ducha...

  Mala úzky ženský nos, a široké pery. Vyzerali, akoby ich mala potreté medom. Snáď každý mládenec ich už chcel pobozkať... Na brade jej vynikala malá jamka, ktorá bola symbolom jemnosti... Agáta bola jednoducho ideálom ženskej krásy, múdrosti, inteligencie, bola nedostupným idolom mužských sŕdc. Bola tak tajomná, ale zároveň tak otvorená... Tak zložitá, a predsa - v srdci tak jednoduchá. Nezakladala si na svojom bohatstve. Ani na sláve. Netúžila po uznaní. Toto všetko bolo pre ňu len zbytočný ľudský prepych. Ona mala ciele niekde inde. Veľmi vysoko. V nebesách.....

  Jej výrazné zelené oči, v ktorých vždy svietila akási zvláštna sila sa rýchlo sa prechádzali po Ľudovítovej tvári. Štefánia videla, ba priam cítila ako sa triasol, chvel. Div sa mu kolená nepodlomili. Počula kričať jeho neprekonateľnú túžbu po nej. Boli to výkriky bolesti. Tak veľmi túžil po tom, čo nemohol mať...

Štefániino srde prenikol ostrý meč bolesti... smútku a... závisti. Áno, závisti. Neresti, ktorá mučí ľudstvo už od základných čias. Jej vnútro horelo. Bála sa, že ak bude Agáta ešte chvíľku pri nich, jej srdce sa zmení na maličký ohorený kamienok. Bez života. Vyhasnutý. A potupený. Potupený toľkou krásou. Nádherou, ktorá však nepatrila Štefánii. Ale Agáte. Ani Ľudovítovo srdce nepatrilo tej, ktorá po ňom tak túži... Bolo jej tak vzdialené.. Takto to nikdy nechcela. Malo to byť úplne inak. Opačne...

  Cítila, ako ju sám zlý duch ťahá do záhuby. Bála sa, že ak rýchlo nezakročí, jej srdce invidia spáli na čistý čierny popol. Popol, ktorý by sa potom rozprášil na jej čisté Agátino srdce. Konečne by ho pošpinil...

  Zrazu, po dlhých minútach jej nohy vdýchli život a ona utekala pomedzi väčšie domy i malé domce z dreva a hliny až do toho svojho. Zastala pred maličkou chalúpkou a otvorila vŕzgajúce dvierka. Kráčala po tvrdej udupanej hline, ktorá ma funkciu podlahy a pred očami mala len jediný cieľ. Už žiadna závisť. Už žiadny pocit nepochopenia. Ak to s ňou skončí, bude pokoj. Stačí ju odstrániť z cesty... Potom by Ľudovít miloval len ju, Štefánia by sa stala najkrajším dievčaťom v hradisku, jej by patril obdiv malých diev, ako i uznania mladých šarvancov. Ach, aká krásna utópia...

 Stačil len jeden okamih. Stačilo uchopiť nôž. Stačilo jej len pár sekúnd. Pár sekúnd a na Štefániiných rukách bola krv nevinnej... Jej biely odev sfarbila červeň, jej oči sa stali sklenými. Posledný krát ich obrátila k nebu, nestihla však zopäť ruky k poslednej modlitbe...

  Štefánia hnaná len túžbou falošných prísľubov zlého odhodila nôž do krovia a posledný krát sa pozrela na jej bielu, skamenenú tvár. Ešte stále bola tak krásna... Ba ešte krajšia. Zaspala naveky s jemným úsmevom. Určite je jej duša ďaleko... Preč od sveta - otca utrpenia. Štefánia, opäť ťahaná túžbou, obyčajnou, prízemnou, hlúpu túžbou po tom, aby bola Agáta zabudnutá, ba viac, aby už vôbec neexistovala, vrhla sa na mŕtve telo a ničila krásu od Boha, ničila Jeho dielo. Bordová krv Agáte sfarbila krásnu tváričku, už neboli ružové líca. Už neboli plné pery. Už nebola ani stopa po jej múdrosti..

   Štefániina duša kričala. Pišťala. Zo všetkých síl sa snažila ujsť a nepozerať sa na to hrozné telo. Už nebola Agáta. Už bolo len telo. Pri pohľade na svoje krvavé ruky, pošpinené vraždou  sa k Štefániinmu srdiečku snažil predrať pocit viny, snažil sa prekĺznuť cez rebrá hrudníka, ale ona bola spokojná zo svojim skutkom. Ba viac, ona sa z neho tešila.

  „Stačí si umyť ruky vo vode, v studenom tečúcom poklade prírody. Voda vie všetko zahladiť, zmyť, urobiť zabudnutým..." Vravela jej myseľ...

  Cez husté zelené stromy sa snažila predrať k malému čistému potôčiku. Členky jej šteklila vlhká tráva, ktorou lomcoval vánok. Slabý vánok, ktorý vtedy v sebe ukrýval akýsi zvláštny hukot... Štefánia zastala na koberci jari a počúva.

   ...Vzlyky...

  ....Slané slzy....

 ....Plač....

....Smútok....

....Prosby...

 ...Ktoré sa vydierajú zo suchého hrdla bezradnej duše...

 ... Agáta...

.... Jej duša....

... Prenasleduje...

...Trápi...

....Nedá pokoj...

...Pokiaľ neoľutuješ...

Štefánia so zatajeným dychom zrakom blúdila po okolí. Snažila sa zachytiť malý náznak niečoho, čím by si vysvetlila ten hukot, ten plač. Ten intenzívny, a tak ...smutný... plač. Vzduch, ktorý dýchala, sa v jej vnútri premieňal na krvavé písmená v duši...

...Zabila si...

  „Nie!!" Skríkla Štefánia, potriasla hlavou, aby v sebe utíšila hlas, ten neznámy, ten tajomný hlas... Skadiaľ len je? Skadiaľ vychádza? ...Opäť potriasla hlavou s cieľom vyhnať ho preč...

  Rýchlymi krokmi sa pobrala k potôčiku zmyť tú bordovú značku z jej rúk...

 Klesla na kolená, padla pod túžbou zabudnúť...

 Čistá ľadová voda jej obmývala ruky, čistila od viditeľného znaku. Ten neviditeľný však stále ostal...

...Vzlyky...

  ...Slané slzy...

   ....Plač...

    ...Smútok....

...Pokiaľ neoľutuješ...

Jej srdce zrýchlilo údery, krv jej vo vlnách pulzuje v žilách. Plytký dych sa ozýval v hlbinách zeme, jej zrak opäť hľadal ohnisko hlasu...

 Ale žiadne nebolo. Echo Agátiných slov bolo všade. Vznášalo sa na kopce, nieslo hroznú zvesť do ďalekých krajov, vpíjalo sa do vody, dýchali ním kvety, tráva, rozfukovalo jej vlasy, šepkalo jej perám... 

   ...Štefánia utekala, snažila sa skryť, skúšala ujsť späť do hradiska, možno ju tam ten hukot nenájde, možno sa ten hlas utíši...

  Ale spoza múrov sa ozval len plač, nie plač duše, nie plač srdca, ale plač jej Agátinej matky, ženy, ktorá vynosila tú nádheru, ženy, ktorá ju počala...

   Vošla dnu, a okolo bezvládneho tela bolo zhŕknutých asi 10 ľudí, rukami si zakrývali ústa, v ich očiach bolo vidno strach, hrôzu, lesknú sa pod lúčmi smútku a žiarili túžbou po pomste. Kňaz dvíhal oči k nebu, žehnal telo so slzami, ktoré ho kropia.

 „Bože, prijmi jej dušu!" kričal oblakom a s vierou Agátu zobral na ruky, aby ju odviedol na pohrebisko. Zúfala matka naťahovala ruky za svojou dcérou kopija bolesti jej prenikla srdce, za kňazom ťarchavým krokom kráčal zástup ľudí.

  ...Vzlyky...

  ...Slané slzy...

   ....Plač...

    ...Smútok....

...Pokiaľ neoľutuješ...

 „Nie!! Nechaj ma!" Kričala Štefánia a jej dušu zmietala výčitka, obrovská smutná plačúca výčitka. Trieslo ju celým jej telom, lomcovalo ním a nemohlo to prestať. Klesla na zem, pokorená na kolená, rukami zahalila tvár a pustila sa do plaču. Tak zúfalého, tak prenikavého... Rukami zašla do vlasov, ťahala ich trhala, nech pocíti bolesť... Tá by mohla byť malým odčinením jej hrozného skutku...

  ... Tá však nestačí...

  ...Nemôže odplatiť nič...

 ...Nemôže nahradiť smútok matky, nemôže vrátiť čas, ani Agátu...

Štefánia sa rozutekala k ich domcu a zobrala ďalší nôž. Ostrejší. Väčší. Jeho čepeľ sa leskla pod slnečnými lúčmi. Štefánia sa naň chvíľku pozerala, potom však zdvihla ruku nad hlavu...

 ..."Nie, Štefánia! Čo robíš, niee!!" Kričí cudzí mužský hlas. Ten sa ju pokúsil zastaviť. Jej ruka sa natiahla a prudkým pohybom chcela zaťať, prebodnúť do toho previneného tela. Vtom však pocítila iba silné myknutie, strhla sa, padla na zem, nôž sa nedostal k jej bruchu, nie, on skončil zabodnutý ...

  „Nie! Láska moja!" Skríkla a pokúsila sa vytiahnuť zbraň z nevládneho Ľudovíta...

   ...Bolo však neskoro...