Osud si vyberáme

Mal to byť obyčajný deň. Deň, ktorý mal byť taký istý ako včerajšok a taký istý ako zajtrajšok. Deň, ktorý sa končí za dvadsaťštyri hodín.

Lenže napočudovanie to nebol taký deň ako som si myslela. Bol to deň nekonečný a úzkostlivý... V tento jeden mizerný deň sa mi život obrátil naruby. Zmenil sa tak rýchlo, že túto skutočnosť  viem len veľmi ťažko prijať a zmieriť sa s ňou. Skutočnosť, že mám leukémiu, mi zasiahla srdce ako šíp, ktorý ho rozpolil na dve polovice.

Jedna polovica chce umrieť a vzdať sa všetkých nádejí a snov. Chce zabudnúť na všetko krásne. Jednoducho, chce zapadnúť prachom ako nepotrebná, opotrebovaná a odhodená vec, ktorú nikto nehľadá.

Lenže druhá polovica je plná života, chce si užívať, radovať sa so svojimi blízkymi. Chce zdolať Mount Everest, skočiť si po prvýkrát  bungee jumping. Chce uzrieť všetky tajomstvá morských hlbín; chce nakŕmiť ľadového medveďa i tučniaka zároveň. Túži poskladať rubíkovú kocku, prežiť týždeň na púšti sama iba s jedinou ťavou, taktiež navštíviť každý kút sveta a zabudnúť na utrpenie, bolesť, smrť, sužovanie a zatrpknutosť.

Táto polovica môjho srdca túži po veciach nepoznaných a takmer nedosiahnuteľných, ktoré sú súčasťou nášho sveta.

Najhoršie na tom všetkom je, že tieto dve polovice srdca sa už nedajú znovu spojiť dokopy. Nevedia sa znášať a žiť spoločne ako jeden celok. Ako takmer neobnoviteľná súčasť jedného tela.

Moja myseľ chcela počúvať srdce, ale nevedela sa rozhodnúť, ktorej časti bude načúvať. Keďže sa každou minútou približujem k momentu, kedy naposledy vydýchnem, a zostáva mi už len zopár týždňov, rozhodla som sa, že dnes obíjmem každý strom, ktorý uvidím. Všetkým blízkym poviem, že ich milujem, budem chodiť v tričku s krátkymi rukávmi a krátkej sukni aj napriek tomu, že je len 15 stupňov Celzia, miniem všetky peniaze, ktoré mám práve vo vrecku, nastúpim do metra a odveziem sa po všetkých častiach mesta. Pôjdem na protialkoholické sedenie aj napriek tomu, že môj jazyk alkohol ešte ani neokúsil.

Budem robiť šialené a nenormálne veci, ktoré by som si nikdy predtým nedovolila urobiť, pretože by som sa bála, že budem odlišná od ostatných a absolútne pomätená.

Ľudia ma budú považovať za blázna a budú len krútiť hlavou a ľutovať ma, lebo si budú myslieť, že som utiekla z blázinca. Lenže všetci sme nejakým spôsobom blázni, ale niektorí ľudia o tom nevedia. Snažia sa dokazovať svetu, že sú naprosto dokonalí a úžasní, a tak ukrývať svoje chyby a slabé stránky. Ale prečo? Aj tak si ľudia o každom pomyslia svoje a vysvetľovanie svojej verzie je len strata času.

Leukémia je zákerná choroba, ktorá vzala životy už stovkám ľudí. A tentoraz si za obeť vybrala mňa - dievča s budúcnosťou a kariérou, ktorú v jeden okamih nadobr        

                                    *       *       *

Prešli dva týždne. Za týchto štrnásť dní som spravila tie najbláznivejšie veci, ktoré by som pri zdravom stave nespravila ani za celý život. No v jednu chvíľu som sa zastavila a zistila som, že už nemám, čo robiť a ani sa mi nič nechce robiť. Najhoršie na tom bolo, že som na smrť musela čakať a ona nie a nie prísť. ľudia mi vraveli, že smrť nebolí. Jednoducho príde a ani sa nenazdám a budem na druhom svete. Lenže oni nemuseli prežívať týždne s pocitom, že zajtra sa či pozajtra sa im môže zastaviť srd

                                     *       *       *

O týždeň neskôr  som išla na posledné lekárske vyšetrenie. Keď som sa konečne dočkala výsledkov, lekár mi oznámil, že sa zmýlili, a že ich to veľmi mrzí. Oznámil mi aj to, že moja leukémia je jednou z tých, ktoré sa dajú liečiť transplantáciou kostnej drene. Vraj sa im ešte nikdy nestala takáto chyba a netušia v čom bol problém. Mysleli si, že ma táto správa poteší a budem skákať po plafón. Ale ja som sedela na stoličke ako prikovaná a nemohla som uveriť tomu, čo som práve počula.

Moji rodičia, samozrejme, boli šťastnejší ako kedykoľvek predtým a hneď aj zaobstarali darcu kostnej drene. lenže ja som už nechcela žiť. Spravila som veci, ktoré sa už nedajú vrátiť späť. Ľudia ma budú ešte stále považovať za blázna, ale tentoraz mi to už nebude jedno, pretože budem musieť žiť medzi nimi viac ako zopár týždňov.

                                   *       *       *

Operáciu mám úspešne za sebou, ale ešte stále nemôžem uveriť, že sa lekári mohli takto zmýliť. To dokazuje, že všetci sme omylní. „Lenže môžu si to dovoliť lekári?" „Môžu, samozrejme, veď sú to len ľudia. Ale zlatko, prečo sa tak trápiš? Nie si azda šťastná, že môžeš žiť? Veď máš ešte celý život pred sebou," odpovedala mi moja matka na zjavne zbytočnú a čudnú otázku. Pozrela som sa do jej rozjarených očí a plytko som sa usmiala. Asi to tak malo byť. Avšak sama som si vybrala prívlastok „bláznivá". A naučila som sa žiť aj s ním.

Ľudia sa na mňa na ulici buď povýšenecky pozrú alebo sa rozosmejú, no vždy si pomyslia to isté: „Aha, veď to je tá bláznivá!" A ja si už len spomeniem na všetky tie uletené veci, ktoré som vyskúšala, a ktoré ostatní možno ani nikdy neskúsia. Nie, že by nechceli, ale preto, lebo majú strach byť iní. Moje polovice srdca  sa konečne spojili dokopy a naučili sa spolu žiť - tešiť sa z víťazstiev a prekonávať prehry.

S pocitom, že sme odlišní sa naozaj dá žiť. Stačí prijať svoje chyby a nedostatky ako súčasť nášho sveta.. A hneď sa nám bude  ľahšie kráčať po Zemi. Svoj osud si človek musí vybrať sám...