Anjel

Anjel

Bolo to v lete roku 2000, na kúpalisku. Leto moc vydarené nebolo čo sa počasia týka, ale vtedy bolo naozaj horúco. Ako by som mal začať. Poviem to úplne jednoducho a predsa to bude nepochopiteľné.

V ten deň som uvidel anjela. Išiel som na ňom oči nechať. Keď ma prešiel prvý ošiaľ, začal som uvažovať. V prvom rade som si spomenul, že som ateista, ale hneď na to som si povedal, lepšie povedané uvedomil, ešte lepšie povedané chcel som si uvedomiť, že anjeli nie sú s vierou nijak spojené. Musíte ma pochopiť bolo to pre mňa ľahšie. Nechcel som ten pocit, že vidím anjela stratiť. Potom ale prišli ďalšie otázky. V prvom rade to, že prečo len ja som z toho tak rozrušený. Ostatný ako by ho ani nevideli. A ešte niečo, myslím, že v knižkách spojených s vierou je anjel opisovaný ako stvorenie s jemne bielou pokožkou, s blond vlasmi, jasne modrými očami, a čo je najdôležitejšie, s krídlami z jemného bieleho peria. Môj anjel, tak som ho nazval, lebo pre ostatných akoby neexistoval, mal nádherne snedú pleť, ako tá najmliečnejšia čokoláda, krásne plavé vlasy mu lemovali nevinnú tvár, ktorej dominovali dva malé gaštany, a z ktorej som mal pocit, že z nej úsmev tvorený párom sladkoružových pier a dvomi radmi jasne bielych zubov, nikdy nevyhasne. Nikdy som nič krajšie nevidel. Je pravda, že nemal krídla, ale nebolo pre mňa ťažké si ich domyslieť. Mal som slnečné okuliare, čiže som mohol túto pre mňa nadpozemskú bytosť nerušene pozorovať. Bola a je naozaj krásna. Verte mi. Anjel tam bol ešte s niekoľkými ľuďmi a preto som sa neodvážil pristúpiť a osloviť ho. Takto s nemým úžasom v tvári som sa kochal anjelom až pokiaľ neodišiel. Či neodletel?

Potom sa môj život vrátil opäť do starých koľají. Ale už to neboli tie koľaje zarastené trávou a burinou, posiate hrdzou a poznačené zubom času. Tie koľaje sa opäť mohli pýšiť čulou premávkou vlakov, myšlienok od výmyslu sveta. Vrátil sa im opäť ich starý lesk a sláva. Získali nový smer, novú stanicu, ktorá bola zahalená rúškom tajomstva. Lokomotívy sa do tohto nového cieľa začali rútiť poháňané energiou vznikajúcou z túžby po odhalení nepoznaného a nedočkavosti po zhliadnutí niečoho nádherne očarujúceho. Niekoľko dní som mal čo robiť aby som stíhal svojim myšlienkam prehadzovať výhybky. Nedalo sa nič robiť, hlavnú koľaj som musel uvolniť anjelovi.

Po čase sa mi opäť naskytla príležitosť navštíviť miesto prvého stretnutia. Tŕpol som obavami, že už svojho anjela nestretnem a tie isté obavy mi naháňali zimomriavky z toho, že ho stretnem, alebo po pravde povedané, uvidím znovu. Čo potom? Pôjdem za ním? Oslovím ho? Ako sa oslovujú anjeli? Zostanem sa len dívať? Veľa otázok, ale odpoveď žiadna. Išiel som sa teda prezliecť. Usadil som sa na svoje obvyklé miesto. Anjel tam bol. Opäť ponúkal svoje telo slnku na skrášlenie, tak ako sa ponúka natiahnuté plátno maliarovi. Slnko je veľkým umelcom, ktorý sa špecializuje hlavne na odtiene hnedej a červenej, čo sa ľudí týka a ako som sa v poslednej dobe presvedčil, tak aj anjelov. Jeho tvorbu môžete vidieť po celom svete. Krivdil by som slnku, keby som tvrdil, že má na svojej palete len hnedú a červenú. Pozrite sa na lúku, rieku, les, pole či more a presvedčíte sa o bezhraničnej farebnej fantázii slnka, ktorá sa nikde a nikdy nekončí. Slnko totiž neúnavne pracuje celý rok a mení svoje obrazy zo dňa na deň. Niekedy sú veselé, niekedy zas smutné, niekedy sú studené, inokedy zas pália. Slnko, ale tak ako všetci a všetko dokáže byť aj zlé. Tak ako život dáva tak ho aj berie. Prepáčte nechal som sa uniesť. Vráťme sa späť „na zem k anjelovi“ (to znie dosť neobvykle).

Môj anjel bol teda tam. Vystavený na výslní galérie slnka, ako jedno z diel, ktoré sa podarili. Zaujal som pohodlnú polohu, so zachovaním úctivej vzdialenosti. Asi pol hodinu som sa ani nepohol. Zato zreničky si za slnečnými okuliarmi zacvičili dokonale. Tuho som premýšľal či zostať iba obyčajným konzumentom umenia prírody, alebo sa pokúsim preniknúť pod ten krásny obal a budem riskovať aj sklamanie. Dospel som k rozhodnutiu. Musím sa pokúsiť nadviazať kontakt s anjelom. Veď koniec koncov nemôže sa mi nič stať. Nejdem predsa do klietky s levom. Nikdy som nič podobné neurobil a ak to chcem niekedy prelomiť, tak kedy, keď nie teraz s anjelom. Je to zrejme prvý a posledný anjel v mojom živote, ktorého mi zrejme niekto veľmi dobrý poslal. Taká šanca sa rozhodne nezahadzuje. Niekto na ňu čaká celý život a nedočká sa. Ja ju mám na dosah ruky. Oslovím ho, povedal som si. Bol v tom však ešte jeden malý háčik, ktorý bol pre mňa, klasického hambliváňa obrovský. Anjel nebol sám. Čo mi dosť prekážalo. Naivne som teda čakal, že sa jeho spoločnosť vzdiali. Netrvalo mi dlho, kým som si uvedomil, že sa tak pravdepodobne nestane. So srdcom v hrdle, ktoré začalo biť ako zvon a jeho prítomnosť som cítil v každom konci svojho tela, som sa začal váhavo približovať. Bol som tam. Zoči voči na dosah ruky s anjelom. Už neviem čo som povedal, ale viem, že som musel pôsobiť neprirodzene. Mal som veľké problémy pozrieť sa svojmu anjelovi priamo do očí. Spaľovali a mrazili zároveň. Školáckym spôsobom s prekrvenou tvárou, trasúcim sa lícnym svalstvom, zajakavým a tichým hlasom so zo seba dostal tri nevinné a pritom tak odhaľujúce slová. „Páčiš sa mi.“ Po dopovedaní tejto jednoduchej, holej vety so sa aj ja cítil jednoducho ako nahý. Hneď som odtrhol pohľad a čakal reakciu. Musel som asi pôsobiť ako pobláznený puberťák, ktorý už nevie čo so sebou. V takej pozícii som rozhodne nebol. Alebo bol? Prívetivosť a fluidum, ktoré vyžarovali z anjela ma ukludnili. To najhoršie som mal za sebou. Dokonca som sa vďaka anjelovi dostal zo šoku, ktorý mi sám spôsobil svojim zjavom. A to do takej mieri, že som začal klásť odvážne otázky typu, „Kedy sa môžeme stretnúť?“ Bol som úprimný. Chcel som sa s anjelom stretnúť a chcel som s ním byť sám. Darina, tak sa ten anjel volal, bola obdarená úprimnosťou asi len anjelom vlastnou. Ponúkol som dva termíny. Na obidva však odpoveď znela „nie“. Strácal som nádej a začal som sa pomaly dostávať z toho krásneho sebaklamu, že mám anjela. Na moje prekvapenie to nakoniec Darinka (anjel žena, alebo lepšie, dievča, aby už bolo teda všetko jasné) zachránila. Bola nedostupná, ale dala mi nádej slovami, „Ja sem chodím dosť často. Tak sa tu možno ešte stretneme.“ Odišiel, myslím môj anjel. Z diaľky ešte zamával.

Čo teraz, pomyslel som si. Jedno som vedel. Chcem ho, chcem ju ešte vidieť. Stačilo aby som ďalšie dva dni vytrvalo navštevoval kúpalisko (ešte že počasie prialo) a na druhý deň som ju stretol. Šiel som priamo k nej. Bola milšia než som čakal. Pamätala si ma. Privítala ma tým nenapodobiteľným úsmevom, ktorý umocňovali tie dva ligotavé gaštany, každý na jednej strane nenápadného nosu. Komunikácia a vôbec celé stretnutie bolo omnoho prirodzenejšie ako naposledy. Až na krátke pauzy, kedy sme si vymieňali pohľady a rozmýšľali nad tým čo by sme sa ešte jeden druhého opýtali, alebo naopak čo by sme ešte o sebe prezradili. Darilo sa nám chrániť si súkromie a samotu pred Darinkinou spoločnosťou. Cítil som sa naozaj príjemne a myslím, že ona tiež. Dozvedel som sa, že môj anjel zatiaľ moc anjelsky život, čo sa týka vzťahov s opačným phlavím, nemal. Bolo mi to prinajmenšom divné a trochu záhadné. Nakoniec som sa dočkal úplne logického vysvetlenia, ktoré sa do tohto, zatiaľ krásneho príbehu, nehodí. Bavili sme sa ešte o veľa rôznych veciach. Našli sa aj také, v ktorých sme sa jednoznačne zhodli. Skôr než sme sa rozlúčili, anjel spravil niečo nečakané. Podľa jeho skôr vyslovených slov, to bolo niečo, čo ešte nikdy neurobil. Po mojom ani nie moc dlhom, ani nie moc nástojnom žiadaní, pristúpil na schôdzku. Rozumiete tomu! Predstavte si, že jedného dňa v určitom čase sa anjel zoberie a zletí na zem, na dohodnuté miesto len kvôli mne. Klamal by som, keby som nepriznal, že dúfam, že to spraví aj kvôli sebe. Jednoducho budem s ním sám. Ona len pre mňa, ja len pre ňu. Teším sa.

Nastalo obdobie čakania. Čas sa neskutočne vliekol. Myslel som na všeličo a v podstate som nedokázal myslieť na nič. Čas sa skutočne vliekol. Niekoľko krát som bol ešte na kúpalisku, ale nevedel som či chcem, alebo nechcem anjela stretnúť. Stretnúť ho by bolo síce krásne, ale ochudobnilo by to efekt oficiálneho stretnutia. Okrem toho som niekde v podvedomí cítil, že by sa mohlo niečo stať a pri stretnutí by anjel schôdzku zrušil. To že som sa s ním nestretol síce stupňovalo túžbu, ale začínal som mať strach. Uvedomil som si, že sa mi anjelova podoba vytráca z mysle. Keď som zatvoril oči a snažil som si ho predstaviť, nedarilo sa mi to. Nechápal som prečo. Toto mi predsa vždy šlo. Pre kľud v mysli i v duši som si to vysvetlil čisto prozaicky, „Je to predsa anjel, objavý sa a zmizne, jeho podobizeň je prchavá.“

Prišiel deň stretnutia. Od rána som mal dobrú náladu. Z práce som šiel do mesta kúpiť ružu. Mal som ešte niekoľko vecí, ktoré som musel vybaviť a keď som sa dostal k tej ruži tak som ju nemohol nájsť. Nakoniec sa mi to so šťastím podarilo. Bol som pripravený. Ruža bola ešte zatvorená, ako anjel, ale dúfal som, že sa otvorí v pravú chvíľu. Ako anjel. Bola od prírody obdarená krehkou krásou, ako anjel, ale dokázala sa brániť. Ako anjel. Získaval som pocit, že som práve objavil anjelovo dvojča z ríše rastlín. Dorazil som na dohodnuté miesto, ktoré vybrala Darinka. Bola to alej v Bojniciach pod zámkom. Anjelske miesto. Vybral som vhodnú lavičku. Ružu som položil opatrne vedľa seba a zahájil som čakanie. Bol som tam samozrejme skôr. Nemohol som predsa dopustiť, aby na mňa anjel čakal. Na skrátenie času som si už po neviem koľký krát čítal šmírák tohto príbehu, ktorý som od tej doby, čo som ho začal písať, teda od druhého kúpaliskového stretnutia, nosil stále so sebou. Dočítal som. Bolo už niečo po siedmej a anjel neprilietal. Zbadal som ho! Išiel peši. Na pristátie si asi zvolil miesto niekde mimo aleje, lebo stromy sú tam husté a výsoké. Krásne plavé vlasy učesané tým najjednoduchším a pritom najpôsobivejším spôsobom, mu tancovali po pleciach v rytme chôdze. Naše pohľady sa stretli a tým sa automaticky spustil mechanizmus stvarovania pier do úsmevu. Darinka si sadla vedľa mňa a ja som jej bez váhania odovzdal obraz, ktorý by vznikol, keby jej príroda nastavila zrkadlo. Ružu. Úsmev sa jej zväčšil, očká prižmúrili a tuším, že spomenula aj svojho kolegu Ježiša. Jednoducho povedané, bola prekvapená a ja som bol spokojný. Aby bola scéna okolo ruže ukončená, tak ju ešte pomalým pohybom hlavy zdola nahor, so sklopenými viečkami a zavretými ústami, nosným nádychom, pri ktorom sa vystrela a naplnila pľúca po okraj, ovoňala. „Krásne vonia.“ povedala tak, že by sa nikto neodvážil tvrdiť opak. Príjemné formality sme mali za sebou. Čo teraz? Znela mi hlavou otázka, ktorej som sa najviac obával. Dá sa povedať, že to anjelik, od ktorého som sa neskôr dozvedel, že je to naozaj jeho prvé rande, zobral do svojich rúk (pod svoje krídla). Išli sme sa teda podľa jeho priania prejsť. Úprimnosť, prirodzenosť, otvorenosť a jednoduchosť, ktorou ma anjel zahŕňal ma úplne ukludnila a zbavila ma všetkých obáv z fiaska. Napriek kráse, ktorú som mal stále na očiach, som necítil žiaden ostych. Chvíľami som mal pocit, že nie ona, ale ja som na prvom rande. Taká bola príjemná a bezprostredná. Šli sme alejou a potom okolo zámku. Slabý vietor, ktorý sa z času na čas oprel do korún majestátnych stromov, ktoré pamätali časy dávno minulé, vytváral jemný šum, do ktorého striedavo vstupovali svojimi hrdými sólami operenci. Atmosféru príjemného letného popoludnia dopĺňali lúče slnka, ktorým sa len sem tam podarilo preniknúť cez husté koruny stromov. Bolo to nebo vytvorené na tú chvíľu na zemi pre anjela. Sadli sme si na lavičku v parku pred Bojnickým zámkom, ktorý by nám zakryla lipa kráľa Mateja, keby sme tam boli v čase jej rozmachu. Mávam v tomto parku zvláštny pocit, keď si predstavím, že v týchto miestach sa kedysi dávno prechádzali barónky, kontesy, dvorné dámy a podobne, s pánmi pýšiacimi sa tiež rôznymi titulmi, ktoré nám dnes už nič nehovoria. Kto vie o čom sa bavili. Ja s anjelom Darinkou sme sa rozprávali o rôznych veciach. Opísať vám tu podrobne náš rozhovor pokladám za zbytočné, ale samozrejme, že najdôležitejšie momenty vám priblížim. Pretože slová sú dôležité. Je v nich sila i slabosť, láska i nenávisť a ešte mnoho iných vecí. Hlavne však úprimnosť či pretvárka, pravda, alebo lož. Mňa osobne však veľmi zaujíma mimika, pohyby, gestá, atď. Jednoducho kultúra tváre a pohybu, z ktorých sa dá prečítať aktuálny stav človeka a myslím, že aj anjela a vôbec každej živej bytosti. Anjel v tejto oblasti vôbec nezaostával. Na jeho tvári, pohyboch a gestách sa dokonale odzrkadľovali pocity z hĺbky duše. Bol čitateľný. Mal mnoho podôb, ale tvár len jednu. Pretvárka mu je úplne cudzia. Mal som možnosť vidieť úprimný úsmev, začudovanie, pohľad do diaľky a ako keby vedel o mojej slabosti pre túto oblasť, predviedol mi aj to ako prežíva záchvat smiechu. Je naozaj krásna. Darinka. Pripomína mi nevinné dievča, ktoré v dlhej bielej košielke, s píšťalkou na krku, s rozpustenými vlasmi volne padnutými na pleciach, s tvárou opálenou do hneda, bosá po čerstvo pokosenej lúke, kráča bezstarostne ľahko v sprievode bielich husí. Slnko jej svieti do tváre a one priviera oči, zdvíha hlavu v ústrety lúčom, berie do rúk píšťalku a do monotónneho gagotu husí zapíska jednoduchú melódiu. Vyzerá tak nevinne a panensky, že sa jej jednoducho nedá ublížiť. Začínam snívať. Dobre mi bolo s Darinkou. Dozvedel som sa, že pred určitým časom skončila so spevom. Tak to ma dorazilo. Ako by nestačilo, že je anjel, ona ešte vie aj spievať. Pribudla mi ďalšia túžba pred tým ako zomriem. Počuť a vidieť anjela spievať. Naše stretnutie trvalo približne dve hodiny. Nebesá by sa totiž hnevali, keby anjelik do určitej doby nepriletel. Nie sú zvyknuté na to, že ich poklad sa dostáva do veku, kedy bude čoraz častejšie pociťovať potrebu vyletieť z hniezda. Jeho lety budú čoraz dlhšie až sa jedného dňa vôbec nevráti. Nájde si miesto, ktoré sa stane jeho novým domovom. Nájde si niekoho a ten niekto si nájde jeho (ju) a spolu sa vydajú na cestu životom. Z Darinkiných slov bolo cítiť, že v tejto oblasti zatiaľ nemá dosť jasno. Vravela aká je nemožná, že každého odmieta a vôbec sa v tomto smere moc neangažuje, ale tiež dokázala povedať, že teraz nemôže mať nikoho rada, že možno až na budúci rok. Tá prvá časť sa ešte dá pochopiť. Niečo sa jej stalo, má práve niečo nepríjemné za sebou, ale keď k tomu pridá ten časový horizont je to smiešne, nie? Ako si môže niekto naplánovať, kedy bude schopný citu a ako môže s takou určitosťou tvrdiť, že teraz nie. Budem to brať ako anjelsku schopnosť. Ešte však musím na Darinkinu obhajobu spomenúť jednu skutočnosť. Má za sebou jedného veľmi silného Platóna (platonickú lásku), alebo si dokonca len myslí, že ho už má za sebou. Platóni bývajú veľmi silný to viem z vlastnej skúsenosti. Myslíte si, že je to za vami, potom toho dotyčného náhodou stretnete a je to všetko späť. No, ale to už je téma na ďalšiu poviedku. Odprevadil som teda svoju novú známosť skoro až domov. Áno, skoro. Anjel sa obával, že by si nebesá náhodov všimli spoločnosť opačného pohlavia. To plynulo už zo spomínanej skutočnosti o dôraze, aký kladú na anjelovu bezpečnosť. Chápal som to. Určite nie je ľahké vychovať v dnešnej dobe slušné dievča. A tým ona je. Skôr než sme sa úplne rozlúčili, chcel som ešte záruku ďalšieho stretnutia. Bolo to s ňou ťažké. Odmietala stanovenie konkrétneho termínu. Tvrdila doslovne „veď sa ešte určite stretneme“. To mi nestačilo. Nedokázal som to nechať na náhodu. Potreboval som minimálne jej súhlas, že jej môžem zavolať. Dostal som ho. Rozlúčili sme sa a každý šli svojou cestou. Na niečo som ešte zabudol. Dala mi pusu, alebo pravdupovediac som si ju viac menej vypýtal. Zhodli sme sa totiž na tom, že obyčajná pusa je normálnou, krásnou vecou, ktorej sa zbytočne prikladá veľký význam.

Mal som teda za sebou dve nádherné hodiny. Nech som lovil v pamäti akokoľvek dôsledne, nespomenul som si na príjemnejšie v poslednom čase. Bol som očarený akokeby zázračným práškom posipaný. Vedel som, že ju chcem ešte stretnúť. Čas už neplynul tak pomaly ako keď som čakal na spomínané stretnutie. Čo bude ďalej neviem sám. Možno to bude na ďalší príbeh a možno...

Ak ste sa dostali až sem, určite ste pochopili, že sa jedná o obyčajné dievča, obyčajného človeka. Zámerne píšem „obyčajné“, aj keď z textu vyznieva pomaly ako bohyňa, lebo to je podľa mňa dnes vzácnosť. Nájsť obyčajného človeka. Človeka, ktorý sa nesnaží byť niečím čím nie je a nikdy nebude.

Ešte na niečo by som chcel na základe tohto príbehu poukázať. Sme všetci „len“ ľudia, ale ak máte srdce na pravom mieste, nemôže vám robiť problém vidieť anjelov. Viete ako to myslím. Ja sa môžem priznať, že za svoj krátky život som už dokonale spoznal dvoch. Otca a mamu (veľmi ťažká veta, koho dať na prvé miesto, napíšem ju teda ešte raz). Mamu a otca. A ešte by som rád dostal tretiu šancu. V živote každého človeka, by mali byť podľa mňa traja anjeli. Rodičia a životný partner, láska. Samozrejme, že nie každý má to šťastie. Z toho vyplýva, že za ideálnej situácie by mal byť každý pre niekoho anjelom. Vlastne pre niekoľkých. A to nie je ľahké.