Smutná vŕba
Spisovateľ/ka: Nina Nevska niniw | Vložené dňa: 20. februára 2005
http://citanie.madness.sk/view-232.php
http://citanie.madness.sk/view-232.php
|
Na brehu tmavého riečišťa, smutná vŕba konáre prevísa. Celý dĺhy smutný ťažký rok konármi hladí bujný rieky tok. Tu riekne čiernej hladine: „A či som ja na vine, že sama stojím v planine?“ „A či je v tom kliatba dáka, že neprilákam ani vtáka?“ Tmavá voda si rýchlo tečie k vŕbe ani slovka neprerečie, ženie sa rýchlo tokom divým nevraví nič ušiam clivým. Smutná vŕba tíško stojí vraví vlnke čo rieku borí: „Vlnka milá postoj toľko, prehovor ku mne aspoň slovko!“ „Som vŕba smutná bútľavá, čo osudy iných tajne počúva!“ No vlnka si len ďalej pláve, smútok vŕby nepočúva práve, ide za osudom jasným svojím , ani na chviľu krátku nepostojí. Skloní sa vŕbka k hladine viac, kde kúpe sa biely polmesiac. „Mesiačik milý povedz mi, či nemáš chodiť po nebi?“ Mesiac na nebi stojí nehybne, topí svoj obraz v hladine. Nešepne vŕbke vôbec nič, len ďalej spriada zlatý svit. Pozrie sa vŕba na nebo, osloví hviezdy nesmelo: Hviezdičky bodky zamatové, či rieknete mi ničo nové? Hviezdy ticho zdobia krajinu, nepozrú dole v smere na vŕbu, len jasne svietia svitom jagavým, a neoslovia vŕbou slovom láskavým. Ohne sa vŕba viac k zemskej rovine, ozve sa pukot v prázdnej búťľavine, „Ach bolesť preveľká to je, keď nik sa ku vám neozve!“ Chladná zem sa ani nepohne, neodpovie na vzlyky prosebné. Tuhšie vŕbu sebou obopne, až zapraští to v starom pne. Korunou stromu víchor letí, nádejne sa strom privetí: „Víchor – vietor silný mohutný, čo nové sa stalo v tieto dni?“ Víchor láme dlhé konáre, no neodpovie čo nové. Vyletí prudko zo stromu a necháva vŕbu samotnú. Ponorí konár do vody, rybku malú ním pohladí. „Rybička nepláv ako o preteky, povedz, ako sa ti vodí na dne rieky?“ Zvrtne sa ryba rýchlo preč, nehodí s vŕbou žiadnu reč. Pleskne chvostom svojím hladinu, a nechá vŕbu na brehu samotnú. Natiahne sa k noci čiernej i takto jej pekne riekne: „Noc čierna tmavá hodvábna, kam chodíš spávať počas dňa?“ Neozve sa ku nej pani Noc, po planine šíri svoju moc. Závojom halí smútok vŕby, nepočuť hlas noci mĺkvy. Vŕba naďalej sama smutno stojí, v slzých ťažkých svoj smútok roní. Neozval sa k nej nikdy vľúdne nik tak vyschol smútkom starý dutý pník. |
manek 
15. decembra 2007 01:14:44
