Plameň sviece II

Chodil svetom rokov pár, nosil furt usmiatu tvár
aj keď vetry, v teplom svetri fúkali a nastal chmár.
Chodil svetom a bol sám, viac takých ja však poznám,
čo sa hrajú, pokoj majú, však chcú ísť bližšie k vám.

Nehovoril to čo mal, neviem, možno sa aj bál,
azda časom z hrubším hlasom to nakoniec prekonal.
Nehovoril to čo chcel, porážku by utrpel,
tak len čušal nič neskúšal aby nik nevedel.

Nech sa chráni ako vie, ten príbeh sa rozpovie,
nech sa bráni nech sa mece rozhorí sa plameň sviece.
A to svetlo ožiari temné fangle na stožiari,
no ako sa veru stáva, zazelená sa aj tráva
- po ničivom požiari.

Nepočúval iných rady aj keď ich boli rady,
veril sebe a nie tebe, obával sa asi zrady.
Nepočúval srdce svoje, ktoré malo rád voje,
ale hlavu asi zdravú v ktorej vždy sú nepokoje.

Nevidel čo vidia iný, možno bol len neúprimný,
možno k tebe, možno k sebe alebo mal pocit viny.
Nevidel čo vidieť treba, že zrno je základ chleba,
že sú javy čo rozum zdravý pripisuje sile neba.

Nech sa chráni ako vie, ten príbeh sa rozpovie,
nech sa bráni nech sa mece rozhorí sa plameň sviece.
A to svetlo ožiari temné fangle na stožiari,
ktoré pevne plápolajú, to svetlo raz privolajú.
To svetlo sa rozsvieti, nežným hlasom povie ti,
už viac chlapče nehľadaj, za svoju ma pokladaj.
A, že nemá v srdci kameň rozhorí sa jasný plameň,
ako maják na mori pri tých slovách zahorí.

Už nechodil svetom sám, dve postavy, fotka, rám,
padli kliatby ako hradby, ostal iba v srdci chrám.
Vyhral proces na súde, svetlo v temnom osude
jasno svieti, jej hlas znie ti, iný nikdy nebude.

Už má dušu dokorán, vystaví sa množstvu rán,
rytier smelý čestne čelí útokom zo všetkých strán.
Snáď poslúchol jednu z rád, že by mal niekoho rád,
stal sa stálou pevnou skalou v takom zmysle ako hrad.

Nech sa chránil ako vedel, aby sa nik nedozvedel,
nech sa bránil ako chcel, ten plameň sa rozhorel.
A to svetlo nocou svieti ako maják v mori je ti,
v zlej búrke ťa povedie, do prístavu dovedie - ten plameň.
.
.
.
Zasa chodí svetom sám, hlavný aktér jednej z drám.
Štyri vodky! Už bez fotky ostal jeho iba rám.
Bude chodiť rokov pár, veď zvyká si na nezdar.
To sa povie, ale ktovie? Či dostane zas ten dar.

Bol si asi príliš istý, že láska je fakt cit čistý.
Chyba lávky. Sú rozprávky. Láska je cit veľmi hmlistý.
Asi ľúbil príliš veľa a vážiť si to nevedela,
alebo málo? Čo sa stalo? Že to došlo už do cieľa.

Nech bol šťastný aký bol, príbeh sa už doplietol,
nech sa bráni nech sa mece, uhasol už plameň sviece.
A či vzplanie nový zas ukáže len ten čas,
možno vzplanie, možno nie, počkáme si na úkaz.