Hlas Veritas

Od nepamäti beží čas a zastaviť sa nedá,
zmena je tu a je v nás aj z bielej bude šedá.
Aj slávik spievať prestane, keď dlaň zovrieme v päsť,
kto z nás vlastne povstane, keď vyzvú k pocte česť.

Aj minca máva dve strany, aj list svoj líc a rub.
Je ľudské rozdávať rany a zabúdať na sľub.
Je ľahšie cúvnuť dozadu jak ísť v ústrety tme,
veď tma nám bráni k výhľadu, tak aký ľudia sme?

Hmla pokryla hustý les, však furt máš na výber,
či umrieš tu ešte dnes alebo zvolíš smer.
Až chlap slovo poruší, nestojí za veľa,
však záleží len na duši, tá dôjde do cieľa.

Aj mrak slnko zakryje a to stratí svoj jas
no myšlienka tá prežije bo jej sídlo je v nás.
Aj oceľ hrdza znivočí aj drevo pohnije,
čo udialo sa v storočí v myšlienke prežije.

Pravda je len jedna a často býva skrytá,
keď o dobré sa jedná, každý z nás sa chytá.
Keď však zlé sa deje, každý ruky myje,
to sa nám to smeje ako sa tu žije.

Každý by mal hľadať a na jedno vždy dbať,
že aj keď bude padať musí opäť vstať.
A ísť za svojím cieľom aj keď vonku zúri bes,
raz ocitne sa v bielom... nie zajtra ani dnes.