Život za pár drobných

„Sme normálny?“ stúpa pivo do hlavy.

Fúka májový vietor. Listy sa hýbu. Slnko svieti. Sediac na okne s vyloženými nohami, pijem už druhú fľašku.

Zasadené. Fajront.

Ako správnej mladej egoistickej žabe mi stále hrá z izby riadny nu-metal. Susedia sa neraz sťažujú, reči sa šíria po dedine, klebetnice klebetia.

...a mne? Mne je to fuk. Je to môj život.

Pivo stúpa čoraz viac a viac.

Siréna.

Zobudí ma to.

Na ceste povedľa mojej záhrady sa blížia ťažkopádne kolesá tankov.

Tanky šedé, tanky so štyrmi opačnými bielymi rohmi, tanky s početným doprovodom, tanky so silnou výzbrojou.

Nad hlavou mi preletí letka Messerschmittov. Domy sa otriasajú, pivo vo fľaši je ako rozbúrené more, lietadlá pištia v ušiach ako vrieskajúce myšlienky, ktoré nedajú nikomu spať.

Ozve sa streľba, zvuk padajúcich bômb a krik žien.

A potom to príde...

Ticho.

Lietajúci motýľ končí v čiernej koženej rukavici nemeckého dôstojníka s diabolským víťazným úsmevom.

Dusivé ticho sa dá krájať...

Májový vietor beznádejne zavíja za krkom.

Rozhojdám stoličku, na ktorej sedím. Akoby ma už nič nedokázalo vyrušiť.

Hojdám sem a tam až...

Plesk! Bác!

Sklo z fľaše sa rozletí na celú terasu. Pivo sa rozleje. A ja som niekde v tom. Črepiny sa jemne zabodávajú do kože.

V momente vstávam. Bolí to. Strasiem sa.

Krásny slnečný deň. Máj. Jar. Cítim únavu. Jarnú.

V obývačke sa zastavím pri stene, obloženej čiernobielymi fotkami.

Starý otec a jeho známi.

Starý otec ako vojak, starý otec so starou mamou, starý otec v triede, starý otec so súrodencami, starý otec a jeho prvé auto, starý otec na zábave, starý otec s pánmi v kabátoch s bledými hviezdami.

Bledé hviezdy...

Ľahnem si teda unavená na gauč. Hudba dohrala. Ticho.

Na ulici je plno ľudí. Nezvyčajné množstvo, aké tu nie je zvykom stretať.

Časť je oddelená. Akoby karanténa, alebo hanba, alebo niečo iné, čo je na posmech iným.

Spájajú ich bledé hviezdy.

Koncentračné, pracovné tábory, a či len dovolenka? Krásny kvet s jedom v žilách?

Nikto nevie. Ticho.

Kolóna tankov sa posunie ďalej.

Na sprašivenej ceste, v prekliatej jarnej páľave, vzdáva hold ponižší Nemec, s okuliarmi na očiach, tankovej a pešej jednotke. Úradníček.

Pred tankami kvitnú záhony a po tankoch zostáva len púšť.

Pusto. Strach. Ticho.

Zvonček.

Rozlepím zatvorené oči. Pomaly sa pozviecham z gauča. Chladno. S dekou otváram dvere. Sused: „Dobrý podvečer. Prosím vás, nemáte kúsok chleba? Výplata ešte neprišla a deti...“

Nepokračuje. Nemôže. V očiach má akoby západ slnka obliaty slzami poníženia. Šedé vlasy utrápené starosťami hovoria možno pravdu. Pravdu, ktorú spochybňuje celá dedina. Žobrák.

„Samozrejme, niečo sa tu nájde.“

Spoločnosť odsúdi tak, ako armáda odídenca. Avšak ja nie som spoločnosť!

„Nech sa vám Ten na nebesiach odvďačí.“ Pokorne sa ukláňa, odchádza.

Berater sa presídlil na úrad.

S nocou prichádza tma a s tmou aj prvý zákaz vychádzania. Zabraní hviezdam vyjsť na oblohu? Je až taký mocný?

„Červená ho zabila,“ šuškajú si susedia cez plot.

Červená hviezda. Ďalší tank. Ďalšia výzbroj. Ďalšie náboje. Ďalšia smrť pod rúškom hrdinu. Ďalší pešiaci.

Ďalší diktát.

Do úradu volíme Rusa, ktorý dennodenne vyhlasuje, že sa máme fajn. Akoby toho všetkého nebolo dosť!

Sediac na terase svojho domu, s vyloženými nohami, pozorujem, ako mi berú pôdu. Trhajú mi pozemky ako z koláča a ja sa musím smiať.

Som žobrák! Ľudia, som žobrák! Počujete?!

(A ja sa musím smiať.)

Sused vraj berie kľúče na námestie.

Neskutočne veľa ľudí. Transparenty s témou demokracie a niečoho spoločne - vytvoreného sa rozlievajú nielen z mikrofónov, ale aj z úst ľudí.

Možno prídu tie ideálne časy pre všetkých?

Májové slniečko šteklí viečka, ktoré sa dvíhajú ako okvetné lístky slnečnice.

Nové ráno, nový deň.

S uvarenou kávou počúvam správy: „...“

Zapálim si.

„Kam to spejeme!?“ otvoria sa mi oči. Premýšľam: „Od vojny k vojne, od jedného konfliktu ku ďalšiemu, od poldecáku ku kartónu cigariet... Máme život za pár drobných, a tak vzácny, že ho hneď zničíme vojnou! Vojnou dvoch blokov, vojnou medzi sebou, vojnou v nás.“