Za zatvorenými očami

Posúvam sa v spomienkach ďalej. Teraz vidím asi dvanásťročné dievča, ktoré na prechádzke lesom v škole v prírode donútili posadiť sa na kopci na trávu, zatvoriť oči, vnímať svet okolo seba, vytvoriť z tých vnemov nejaký príbeh a zachytiť ho na papier. Vymyslelo si niečo o tom, ako sa spolu s celou rodinou presťahovali do domu v lese, lebo zistili, že je to lepšie než žiť vo veľkomeste. Zakomponovalo tam aj nejaké stretnutie s medveďom či s jeleňom, to už presne neviem, záchrannú akciu, ktorej bola hrdinom a ... vyhralo. Na konci pobytu vyhralo cenu za najlepší príbeh. Znovu sa v duchu pousmejem. Tak málo stačí fantázii, aby sa začala krútiť na plné obrátky. Pohľad, záblesk, vôňa, farba, zvuk ... nápad. A potom už len papier a pero a píšeme. Vlastne dnes skôr počítač a klávesnicu a ťukáme... 

Ťuk, ťuk. Vybavuje sa mi známy zvuk a v spomienkach sa posúvam ďalej. Vidím už skoro dospelú ženu ako bezcieľne brázdi internetovým svetom, vzápätí čosi rýchlo píše - to oznamuje svojej najlepšej kamarátke, že narazila na zopár skvelých blogov s poviedkami. Kamarátka nereaguje tak ako by ona chcela, ale jej to nevadí. Znovu sa vráti k tým stránkam a začíta sa. Číta a číta, občas sa pousmeje, sem-tam zatají dych. O pár dní je už na tých poviedkach závislá a dostáva nápad. Čo keby znovu skúsila niečo napísať aj ona? Zase sa pýta najprv kamarátky a tá ju tentokrát s nadšením podporí. Nechá sa teda znovu vtiahnuť do sveta fantázie, ktorý kedysi opustila a už naň takmer zabudla. Ten svet sa však na ňu nehnevá. Privíta ju s otvorenou náručou a ona má pocit akoby to bolo len včera, keď po prvýkrát zatvorila oči a nechala sa unášať príbehom, o ktorom vedela, že nikdy nebude skutočný. To však nevadí. Hlavné je, že znova objavila seba. A pochopila, že zmyslom života sú sny. Je dôležité snívať. Pretože sny znamenajú nádej. Nádej na lepší život... 

Otvorím oči a to, čo vidím okolo seba už ani náhodou nepripomína tú malú čistinku, na ktorej som sa pôvodne usadila. Miesto nej vidím svoju izbu, stôl plný hlúpostí, prázdnu stoličku a posteľ, na ktorej si sedím, s notebookom na kolenách a píšem. Píšem práve tieto riadky. Áno, to dievčatko som bola ja. Čoby bola, stále ním som. A budem ním až dovtedy, kým mi bude na snívanie stačiť len krátke privretie očí. Čiže dúfam, že navždy...