Môj život

Môj život? Čo to vlastne je? Pár nezaujímavých rokov,nekonečne veľa dní a nocí. Jednoducho o ničom. Nič sa v ňom nedialo, nič čo by ma nejako ovplyvnilo, či nebodaj obšťastnilo. Nič som zatiaľ nedokázala, nič neobjavila, no nikomu som ani nejako neublížila. Ale moment...ublížila som sebe. Všetko to začalo, keď prišiel ON. Môj život sa obrátil naruby. Úsmev na tvári mi nikdy nechýbal. Hádam som sa usmievala aj v spánku. Tú zmenu som si ani nevšimla, až teraz s odstupon času si uvedomujem, ako som sa kvôli nemu zmenila. Zanedbávala som kamarátky, trávila som s nimi oveľa menej času ako doteraz - čo je pochopiteľné, ale ja som to preháňala a nebola s nimi skoro vôbec. Bola som dokonca milšia na svojho brata, čo chcelo veľa námahy, začala som si upratovať izbu - viem, že je to divné, ale stále som mala v nej neporiadok a on ma svojim poriadkom nejako nakazil. Pre niekoho banálne veci, no pre mňa veci, ktoré sa stali kvôli nemu - z lásky k nemu. Ešteže boli prázdniny a mohli sme sa vidieť každý deň, lebo by som bez neho neprežila. Ľúbila som ho - a stále ľúbim - je úžasný, milý a hlavne trpezlivý, že to so mnou vydržal. Teda nevydržal, lebo už to skončilo. Môj krásny sen sa skončil, zobudila som sa z neho. Teraz môj život nie je nezaujímavý ako predtým - hoci by som chcela radšej taký - teraz je plný bolesti, smútku, plaču a trápenia sa PREČO? Ani sama som veľmi nepochopila prečo. Mám pocit, že mi nepovedal všetko. Je to taký zvláštny pocit v hrudi, ktorý ma dusí až niekde v krku. Rozum mi vraví, že som nespravila nič zlé, ale srdce namieta, že som zlyhala ja. Nanávidím sa preto. Stále nechápem, prečo to muselo tak skončiť, ale moje srdce asi pochopilo. No nejako tú informáciu nechce poslať do hlavy. Nemyslím si, že jeho dôvody boli také vážne, aby sme sa rozišli. No ja ho budem stále ľúbiť. Veď ako mám prestať, keď on je pre mňa všetkým? Všetkým, čo nenahradí nič iné, nikto iný...