LAPENÁ DUŠA 2/2

Možno zamrzla v jedinom okamihu, ktorý nie a nie sa ďalej pohnúť, ťažko povedať. Von ísť nemohla, pretože hotel obklopoval neviditeľný múr. Často, keď za večerného zmrákania sedávala vo „svojej" izbe, tej, kde takmer zomrela (hoci začínala pochybovať, že by si luxus akým je smrť mohla dovoliť), predstavovala si obrovskú sklenenú kocku, ktorá okolo zámku vyrástla, alebo oblý poklop, ktorý naň položila akási monštruózne veľká, zahrávajúca sa, ruka. Možno žila v domčeku zasadenom v sklenenej guli. Ak ňou zatriasli, pršalo.

Kristína postupne začínala tušiť, že jedného dňa aj zasneží.

Dni sa monotónne vliekli jeden za druhým a z rutiny si mohla odškrtnúť iba jediný desivý týždeň, prežitý na pokraji šialenstva, kedy sa pokúšala rozbiť nelogicky pevné okná, vylámať kľučky na dverách, ktoré ich v dreve držali pevnejšie ako by ich pojala rozliata oceľ a prepadnúť cez bariéru, ktorá bola ako tavená z priezračného železa.

Potom pochopila, že je lapená duša.

Že únik neexistuje.

Že jej svetom sa stal zámocký ostrovček uprostred ničoty lesa.

Prestala chcieť jesť a piť. Jej telesný stav ustrnul v pocite, s ktorým prišla. Takže bola neustále trošku hladná, ale nikdy o nič viac a vlastne si na to veľmi rýchlo zvykla. Za to však veľmi veľa spala, takže predsalen v nej nejaký organizmus ešte zostal.

Sprvu, keď pred spaním z dlhej chvíle prechádzala po chodbách, začínala zachytávať iba kakofóniu zvukov, potom hlasy, potom svetlá odrazené od belostných látok, potom hlavy bez tiel, potom telá...potom sa stali hmotní.

Hotel bol v sezóne.

Vždy bol v sezóne...

Prišla k dvom záverom - buď sa jej ukázali dobrovoľne, alebo sa ona s miestom zžívala natoľko, že ich sama začínala vidieť.

Kristína jedného večera stála na prahu svojej izby a nenápadne vykúkala na chodbu. Z tanečnej sály dole sa ozýval valčík.

Po červenom koberci kráčala postava v čiernom plášti.

Nevšímal si ju. Aj teraz mala pocit, že nemá tvár. Z pod kapucne zívala prázdnota sklonená k drevenej maske, ktorú držal v ruke. Druhá ruka leštila hladké drevo lemom čiernej látky.

Keď sa dostal skoro až k nej, stiahla sa a prudko zabuchla dvere.

Pokrčila kolená, špičky tenisiek zaprela o prah a rukami sa na kľučku doslova zavesila.

Počula šuchotanie zamatovej látky a cez otvor v dreve prešla tma, keď prechádzal tesne popri dverách.

Kristína sa zrazu chichúňala ako malé dievčatko. Bola rada, že ich vidí. Vzrušenie z magického prízraku ju príjemne zašteklilo v žalúdku.

Bola šťastná. Áno, pre jednu krátku a pominuteľnú chvíľu, bola skutočne šťastná, že zapadla.

Šťastná, že už nie je sama.

**********

Čas nemal zmysle, ale zdalo sa jej, že trvalo asi mesiac, kým sa rozhodla, na koho prehovorí.

Nevyzeral prístupne a ani menej spätý s bizarnou realitou, ktorej súčasťou sa stala aj ona. Dokonca mal zlé, jantárové oči. Jej dôvod bol prostý ako prežívanie na zámku. Vyzeral, akoby vyšiel z viktoriánskeho románu. A ona mala viktoriánsku dobu rada.

Toho dňa, keď naberala odvahu, ho pozorovala cez škáru medzi dverami vedúcimi do knižnice s vysokými stenami, o ktoré sa opierali tmavé police plné starých zahnívajúcich kníh. Od rána prudko lialo, čo bolo v zlovestnej časti lesa, v ktorej zavisla, časté a zvuky hromu sa prelínali s vysokými dievčenskými výkrikmi, ktoré akoby boli vytrhnuté z otupenej atmosféry. Akoby nepatrili priamo na toto miesto.

Ukradomky ho sledovala, pohodlne zvaleného v bordovom kresle, ako si ľahostajne krčil ľahký kabátec, nedbalo poskladaný pod sebou a hľadel do knihy.

Tento, na pohľad uhladený gentleman v polnočne čiernej vestičke, mohol mať čosi pred tridsiatkou. Mal svetlohnedé vlasy s prirodzenou vlnou, ktorá mu spočívala nad pravým okom.

Uvažovala, ako ho osloviť. Uvažovala tak intenzívne, že ani nepostrehla približujúce sa kroky a hlasné, v panike utvorené, výdychy, ktoré sa k nej s nimi tiež blížili.

Nakoniec ju uviedla situácia sama.

Tá udýchaná, vydesená žena, presne tá, ktorú teraz Kristína nevnímala, ju strhla so sebou. Nevedela si predstaviť, ako sa jej podarilo nezbadať ju, ale silno do nej vrazila a ako sa snažila zabrániť pádu, natiahla sa po kľučke. Strhla k sebe dvere, roztvorili sa a Kristína tak či tak skončila na podlahe, priamo pred zlatistými očami mladého muža, ktorý ich s premenlivým odleskom tekutého piesku zdvihol od knihy.

Tvrdý úder ju kruto vytrhol zo zadumania a prebudil jej reflexy. Chvatne natiahla ruku a zovrela členok pod námornícky modrými nohavicami ženy, ktorá zhodila. Pod jej zovretím sa strhla a obrátila k nej slzami zmáčanú tvár.

Vymenili si pohľady. Kristína onemela úžasom.

Biele tričko, krátke námornícke sako. Moderné oblečenie, špinavo blonďavé vlasy s veľkými umelými vlnami.

Nový človek! - vzápätí si uvedomila a hoci jej poznanie mrazivo zovrelo hrdlo, pocítila aj niečo vzdialene podobné spolupatričnosti a túžbe po jej spoločnosti.

Sme tu dve!

Lenže žena vykríkla a kým jej došlo, čo sa deje, do tváre jej mierila biela topánka s červenou sponou. Uvoľnila zovretie a len tak tak sa uhla, keď sa jediným švihom prekotúľala do knižnice. Žena sa opäť rozutekala. Popri dverách preševelili tri krinolínou vystužené biele suknice, ktorých najspodnejšie krajky presakovali šarlátom, akoby za sebou omývali kaluže krvi.

Rozčarovaná Kristína sa pozviechala do pokľaku.

Ona sa jej bála.

Teraz už nevnímala muža, ktorý ju z kresla nerušene pozoroval. Zhrozene sledovala svoje chvejúce sa roztvorené dlane. Boli biele ako alabaster a tak ľadové, až sama cítila chlad, ktorý jej od nich stúpal k tvári. Muselo to byť, akoby sa jej dotkla mŕtvola - pochopila ženinu hrôzu a vzápätí sa stala jej vlastnou.

Ešte pred piatimi minútami boli jej ruky normálne. Ľudské.

„Bol to príjemný pocit, prvýkrát niekoho priviesť na pokraj šialenstva?"

Na okamih pod mužským hlasom stuhla. Zabudla na neho a ona sa teraz pripomenul. Sám ju oslovil.

Zdvihla oči.

„Bolo to príšerné," ticho prehovorila.

Už tak dlho sa s nikým nerozprávala, až jej vlastný hlas prišiel cudzí.

Chvíľu boli ticho. Do vysokých okien knižnice udieral dážď a vytváral sinavé pozadie.

Pousmial sa. Pobavila ho.

„Tak prečo si to spravila?"

Zamračila sa. Hrôzu čistým rezom preťala zlosť.

„Ja som to nespravila! To moje ruky! Zmenili sa!" - zvýšila hlas.

Opäť sa usmial. Jeho mačacie oči nadobudli arogantný nádych.

„Sú také ako predtým."

Rýchlo na ne pozrela. Mal pravdu. Už zasa mali farbu a keď si spojila dlane, pocítila medzi nimi teplo.

„Ako sa to...?!" - v sekunde k nemu zdvihla ohromenú tvár.

„Sama si to chcela, Kristína," - očividne sa zabával, pretože teraz už mal zdvihnuté oba kútiky úst. „Nasiakla si premenlivosťou stavby a pozvoľna sa učíš svoje dary ovládať. Možno podvedome si ju chcela vystrašiť. Azda z nudy, dievčatko. Nečítaš, neslníš sa na balkóne, keď je slnečno a slnečné dni sú len štyri do roka - jeden si už premárnila, nechodíš tancovať..."

Nechal vetu vyznieť nedokončene, hoci pochybovala, že hotel ponúkal viac možností ako tráviť čas.

Pomaly sa postavila. Nebála sa ho. Možno preto, že kričiaca žena ju vydesila oveľa viac. Jej ruky...ona sama...sa zľakla samej seba.

Pristupovala k nemu, pod drobnohľadom tak trochu zlomyseľných očí, jantárov, z ktorých sa nakoniec vykľuli modro-zlaté zrenice. Opatrným pohybom si sadla do zaprášeného kresla oproti nemu.

„Si tu dlho?" spýtala sa prvé, čo jej prišlo na um.

„Možno najdlhšie."

„Kto si?"

„Volám sa Adrian."

„Na to som sa nepýtala," - nevedela, kde sa v nej zrazu berie toľká odvaha, pravdepodobne pramenila z poznania, že už nemá čo stratiť. „Pýtala som sa - KTO si?" - zopakovala s dôrazom na slovo „kto".

Niekoľko sekúnd narúšal váhu jeho prepaľujúceho pohľadu iba šum dažďa.

A zrazu tichúčko zatvoril knihu a položil ju na okrúhly stolík vedľa kresla. Pochopila, že je ochotný pustiť sa do debaty.

„Som tu jediný skutočne mŕtvy," prehovoril.

Pobavenie v jeho tvári sa ustálilo do jemnej spokojnosti vyrovnaného muža.

„A ostatní?"

Znela akosi duto, beztvaro, neživo. Nemohla si pripustiť, že sa rozpráva s duchom. Zošalela by.

„Uviaznuté duše," lakonicky ich označil.

Zažmurkala a zmätene pokrútila hlavou.

„Ja ti... ja ti nerozumiem... Adrian," zdráhavo ho pomenovala.

„Si na území nikoho," začal Adrian. „Uprostred hlbokého lesa, v zabudnutej časti priestoru, na ktorom vyrástla záhadná vábnička, čo pritiahne každú zblúdilú dušu. Tak ako pritiahla teba."

„Takže som musela prísť?" - zúžila oči.

Ešte stále v jeho slovách tápala.

„Si na území nikoho. Pretože iba hotel je tu Niekto."

Vôkol mŕtvo-živej dvojice sa rozprestrelo ďalšie ticho.

Adrian si zrazu povzdychol a evidentne sa v kresle ešte o čosi viac uvoľnil. Panebože! Pôsobil ako doma!

Čaká podobný stav aj ju?!

„Pamätám si hotel Motýľ, ešte keď zažíval svoje najlepšie časy," - opäť s úsmevom, zahľadený kamsi povedľa nej, do diaľav minulosti. „Držal sa na výslní celé desaťročia. Môže sa ti zdať, že je až príliš od ruky, dievčatko, ale ľudia boli ochotní uštvať vlastné kone, len aby mohli prežiť luxusný a pokojný víkend na tomto bohom zabudnutom, lesmi obklopenom, zdravom mieste. Koľko života tu bolo," - krátko sa zasmial a veselo zagúľal očami. „Koľko smrti. Hotel dýchal ľuďmi."

Pozrel na ňu. Jeho hlas výrazne zmenil podfarbenie. Bol hlbší.

„Dýchal ľudí."

Ani si neuvedomila, že mierne pootvorila ústa.

„Býval som pravidelný hotelový klient," - a znova pokračoval rezkejšie. „Keď časť z neho vyhorela, zachránili sa všetci. Okrem mňa," - povzdychol si nad vlastnou hlúposťou.

„Oheň pohltil najobľúbenejšie salóny a nový majiteľ sa ich rozhodol inovátorsky, hoci vlastne - pochabo, nahradiťcelkom inými. Nikto zo stálych zákazníkov, vážených, starých a hlavne tradicionalisticky založených, gentlemanov a ich zhýčkaných matrón, ich neprijal. Starý lesk opadal ako pozlátko. Vtedy sa dobrá doba skončila. Ľudia hotel navždy opustili. Lenže ich životy boli naveky vpečatené do zámku, ktorý sa nimi po stáročia kŕmil ako príšerka oživená ľudskosťou. A tak si potreboval zaobstarať novú potravu. Ani mňa nevypustil, hoci fyzicky som sa stal iba popolom usadeným na damaškových závesoch. Vieš... vravievalo sa, že keď sa barón Heller rozhodol prestavať zámok, ktorý zdedil, na hotel, našiel v jeho stenách nespočetné množstvo zamurovaných ľudských ostatkov," - Adrian krátko pokrčil ramenami. „Nie som si istý, dievčatko, ale je možné, že tieto steny boli skrátka od nepamäti zvyknuté príjmať do seba ľudí."

Kristína už rozumela, aspoň po hranicu, po ktorú sa to ešte dalo spracovať. Nechcela sa však z pravdy zblázniť. Ako v kŕči zovrela operadlá kresla, zaryla do nich štíhle prsty a zotrvala, kým nepotlačila aj poslednú štipku strachu.

„A odvtedy hotel sám láka zblúdilcov do svojich útrob," sama historku uzavrela.

Adrian si pohladil čokoládovo hnedú kravatu a jemne prikývol.

„A my sme s ním natoľko zrástli, že...," - zdvihla obočie v nemej výzve, aby pokračoval.

„My sme svalstvo na jeho kostiach, moja drahá. Sme k jeho podstate tak pevne priľnutí, že nás z vonka ani len nie je vidno a smieme byť súčasťou jeho vlastností."

Pripomenula si, čo to v skutočnosti znamená. V jedinom okamihu do nej vošlo také rozčúlenie, až musela prudko vstať, aby si zabránila rozkríknuť sa po ňom.

„Baví vás, používať tie svoje... svoje schopnosti!.. na nových ľudí?!" každé slovo takmer vypľula.

Vôbec ho svojou zlosťou nevyviedla z miery. Elegantne si preložil nohu cez nohy a hoci na ňu pozeral zdola, dokázal pôsobiť povýšenecky.

„Jedného dňa sa na toto miesto, azda, nazvime to - z nostalgie - aby som ťa, mladá dáma, neuviedol do rozpakov, prišla pozrieť moja žena. Manželka, ktorá v čase mojej neprítomnosti zakaždým," - nasilu si odkašľal, „navštevovala môjho najlepšieho priateľa. Bez sprievodu slúžky."

Vtedy sa opäť zasníval. Hľadel na ňu, ale pozeral skrz ňu. Na tvári sa mu ako vejár roztvoril túžobný výraz.

„Ako som len bol vďačný tomuto miesto za všetko, čo mi ponúklo!"

Zrazu sa vytrhol zo spomienok a akoby až rozpačito sa zasmial.

„Doteraz sa so mnou nerozpráva."

Keďže mala ešte stále v živej pamäti muky svojej prvej noci, nebola ochotná ho viac počúvať.

„Je to hnusné!" odsekla a otočila sa mu chrbtom.

Kráčala k otvoreným dverám. Na prahu ju zastavil jeho hlas.

Tentoraz bol vážny.

„Aj ty si sa dnes podobne zabavila, Kristína."

To nie je pravda! - vzdorne jej prešlo mysľou.

Ale nakoniec iba bez slova odišla.

**********

O niekoľko nocí neskôr zamkla dvere svojej izby (prinútila zavalitého recepčného, aby jej vymenil zničené dvere) a pod údermi, ktoré z druhej strany dopadali na drevený povrch, zaspätkovala až k posteli.

Ťažko na ňu dosadla.

Zostala nehybne sedieť, bola obrys človeka ponorený do hustej tmy, iba jej oči sa jagali, keď hľadela pred seba.

Niekto kričal a búchal na ne.

„Neboj sa, oni ťa nezabijú," zašepkala, pretože si sama pred sebou potrebovala ospravedlniť, že pred zúfalou bytosťou, ešte poslednú noc skutočne živou, iba otrávene zamkla dvere.

Zaviazala sa, že nikdy nikomu nepripraví podobné „privítanie", iba pre to, aby sa troška pobavila.

Radšej začne čítať, možno sa naučí tancovať, zájde sa porozprávať dole s paničkami stiahnutými v korzetoch o dobe, v ktorej nikdy nežila...

Pozrela na čierny obdĺžnik pohodený na vankúši, ktorý jej dnes doniesol Adrian.

Iba čítanie hádam bude stačiť - napokon si pomyslela.

O niekoľko minút, keď výkriky ustali, už mala hlavu zloženú vedľa knihy a spala.

**********

Až jedného dňa...

Pochopila, že byť lapenou dušou, naozaj bol jej osud.

A Osud má vždy svoj Zámer.

Za sychravého podvečera, o niekoľko mesiacov neskôr, stála na terase, vystretými rukami zvierala železný okraj balustrády a pozorovala zmätenú osobu postávajúcu pri svojom aute.

Vzhliadal k hotelu a rozhodoval sa, či k nemu vykročiť.

Norman, posledný človek, ktorý jej vo svete žijúcich ublížil, si ešte naposledy poobzeral všetky svetové strany, nepreniknuteľný, suchý a zamrznutý múr stromov všade vôkol a nakoniec vykročil.

Priamo naproti Kristíne.

Neuvedomovala si, ako jej oči strácajú odlesk života a menia sa na ľadové kamienky zloby.

Ako jej tvár bledne a ruky chladnú.

Iba sa spokojne usmiala.

Pevnejšie zovrela zábradlie a na železe sa vytvorila pavučinka námrazy.

„Vitaj, priateľ môj," prehovorila do večerného mĺkva.

Obrátila sa k izbe a vykročila mu v ústrety.

KONIEC