1. Kapitola

V deň mojich sedemnástych narodenín sa moji rodičia rozhodli usporiadať veľkolepú oslavu. Oni doma samozrejme zase raz neboli. Celý náš veľký dom som mala spolu so svojimi pseudokamarátmi ako na dlani. Netrvalo dlho a rozpútala sa typická tínedžerská žúrka. Alkohol tiekol prúdom a zjavil sa aj nejaký týpek ponúkajúci drogy. Ja osobne som týmto veciam nikdy nijak extrémne neholdovala, ale udávala som trend, tak sa očákavalo, že na svojej vlastnej oslave budem tá, čo bude všetko robiť najviac.

"Chľastu" som sa nebránila a čoskoro som bola v krásnej povznášajúcej nálade. Netrvalo to však dlho. U mňa to vždy tak nejak dopadne, že čím viac pijem, tým deprimovanejšia ostanem. A prišlo to na mňa aj na tej oslave. Zrazu som sa musela zastaviť uprostred tanca a sledovať všetkých tých v podstate cudzích ľudí ako sa bavia, pijú, oslavujú a vlastne ani poriadne nevedia, na koho počesť. V celej tej mase ľudí nebol jediný človek, ktorý by mi bol zablahoželal naozaj, od srdca, úprimne. Všetko to bola len pretvárka a faloš. Zostala som z toho taká znechutená, že keď išiel okolo ten týpek so sáčikom plným farebných piluliek, zastavila som ho a zopár si ich zobrala. Na to, čo sa dialo potom nie som ani trochu hrdá...

Vyvádzala som. A to riadne. Tancovala som polonahá na stole, odkiaľ si ma akýsi chlapec zložil a spoločne sme sa premiestnili do tmavého kúta pod schodami, kde som sa naňho vášnivo vrhla a bozkávali sme sa a bozkávali a obchytkávali a hladkali a... až kým mi neprišlo zle a potrebovala som sa nadýchať čerstvého vzduchu. Rýchlo som vybehla von, stratiac svojho spoločníka z dohľadu aj z mysle a tam som narazila na neho. Najkrajšieho chalana z celej školy, ktorý chodil už s takmer všetkými babami len mne sa akosi vybýhal. Respektíve, to ja som ho stále odmietala. Niežeby som ho nechcela. Chcem ho a to ako. Ibaže on vo mne nevidí osobnosť, len trofej. A ja veru nie som žiadna ľahká korisť. V stave zatmenia mysle to však nebolo také jednoduché. Chytil ma za ruku a donútil s ním tancovať uprostred toho rovnako „mimo" davu. Lepil sa na mňa a snažil sa ma pobozkať, no môj mozog v poslednej chvíli osvietilo a odtiahla som sa. Podarilo sa mi vytrhnúť sa mu, jemne ho odsotiť a odpotácať sa preč. Nedal sa však tak ľahko odbiť. Začala som pred ním bežať. Teda ako sa to len za daných okolností dalo. Vtom som kúsok pred sebou zbadala toho chalana zvnútra. Netuším, kde sa tam vzal, ale ihneď ako ma uvidel, na tvári sa mu roztiahol úchylný úškrn a pohol sa smerom ku mne. Nemala som pred tými dvoma kam utiecť. Jeden na mňa išiel odpredu, druhý odzadu a mne to nemyslelo. Ani som si nevšimla, že sa nejakí blázni kúsok odo mňa začali mlátiť. Už som sa zmierovala s myšlienkou, že teraz príde najhorší zážitok v mojom živote, keď vtom do mňa ktosi zboku strčil.

A ja som spadla priamo do bazéna. Áno, ja hlúpa som stála priamo pri jeho okraji. Namiesto toho, aby sa mi niekto snažil pomôcť, začula som len útržky smiechu. Pokúšala som sa plávať, no nedarilo sa. Pokúšala som sa hýbať rukami, nohami, no nedarilo sa. Pokúšala som sa aspoň sa v tej vode zorientovať, no nedarilo sa. Bola som úplne nemohúca. Moja myseľ bola opantaná, telo stuhlo a ja som jednoducho nedokázala robiť nič, len sa topiť. Tesne pred tým, ako som upadla do bezvedomia, som si ešte stihla pomyslieť: Aspoň to budem mať konečne za sebou.

A teraz som tu. Netuším, čo sa dialo potom, ale asi ma vytiahli. A asi aj oživili, pretože si nemyslím, žeby som bola mŕtva. Myslím, že keby sa to bolo vydarilo a ja som zomrela, bola by som na úplne odlišnom mieste. Na mieste viac... ja neviem, ponurom, desivom, niekde, kam chodia po smrti ľudia, čo svoj život premrhajú a viac-menej ukončia dobrovoľne predčasne.

No a kde to vlastne som? Neviem. Ale opíšem, čo vidím. Je tu lúka. Prekrásna zelená, s množstvom dokonalých farebných kvietkov. Ďalej je tu potok. Malý potôčik, riečka. Preteká stredom tej lúky a oddeľuje ma od jej časti, na ktorej sa skveje dúha. Áno, dúha. A potom je tu ešte tento strom. Tento staručký velikánsky strom, pod ktorého tieňom práve sedím. Na jednom z jeho konárov je upevnená hojdačka, na ktorú si sem-tam sadnem a húpem sa až do nebeských výšin. Áno, je tu aj nebo. Obloha bezchybne modrá, no keď chcem, silou vôle na ňu dokážem pričarovať obláčiky, aby som sa mohla zabávať pozorovaním ich rozmanitých tvarov. Neviem ako je to možné, že dokážem, čo dokážem. Pri ničom inom sila mojej vôle nefunguje. Rozhodne nefunguje pri tom, aby tu nastala noc. Presne tak. Svieti tu slnko. Neustále. Panuje tu večný deň. Prichádzam o pohľad na to, čo som v živote najviac milovala. Východ a západ slnka. Možno je to trest. Ktovie. A kedy potom oddychujem, keď tu nejestvuje noc? Nikdy. Nespím. Vôbec tu nepociťujem únavu. A tak len sedím, občas sa húpem, občas sa prejdem k potôčiku. A premýšľam. Premýšľam nad tým všetkým, čo som kedy urobila, nad tým, čo sa stalo, nad tým, prečo som tu, nad tým, ako sa odtiaľto dostanem. Premýšľam a nenáchadzam žiadne východisko...