Neobyčajne obyčajný deň

Bolo to ráno ako každé iné. Tmavé, pochmúrne, bežne rutinné. Elektronický hlas, kdesi v diaľke, ma vytrhol zo sna. Budík. Toľkými zatracovaný a predsa má niečo do seba. Vyzval ma, aby som znova podstúpil ten, mne tak známy, každodenný rituál. Hygiena, prechádzka so psom, raňajky. Rána sú rovnaké. Občas si pripadám, akoby som prežíval to isté ráno znova a znova a znova ...

Cesta do školy ubiehala asi, ako v predchádzajúce dni – pomaly. Nič čo by človeka v meste prekvapilo. V škole ma čakala, ako inak, tá nudne povinná rutina. Trvalo dlho, snáď aj celú večnosť, kým ma z polospánku vytrhla tá slastná veta : ,,Urobte poriadok a zdvihnite stoličky!” Teda niežeby som sa v dostatočnej miere nevenoval výkladu novej látky, ale ak si môžeš pospať hneď, neodkladaj to na večer. Teraz ma čakala už len ďaľšia cesta domov. Človek by si myslel, že ho už nič zaujímave nestretne. Stretlo. Malo to zahalenú tvár, v ruke armádny nôž (celkom pekný) a chcelo to moju peňaženku. Neviem či tobolo kvôli ľútosti nad horko ťažko zarobenými peniazmi, alebo snáď kvôli hrdinstvu, podporovanému americkým filmovým priemyslom, ale odmietol som.Trošku mi nesedelo, že som ho tým nezaskočil, ale veď námestie bolo aj tak plné ľudstva, tak čo by asi spravil. Neviem presne čo sa stalo, ale pamätám si už len pichnutie v ľavom boku a jeho podrážky. Teda niežeby to hralo nejakú rolu, ale mal obuté štyridsaťpäťky.

A tak si tam ležím, na tom nepríjemne chladnom podklade, hľadím na ľudí, ktorí ma ,,nevidia” a čakám. Čakám, ale asi nie na autobus. Veru. Mal to byť deň ako každý iný. Tmavý, pochmúrny, bežne rutinný. Nebol!