Poslanie Antikov - 1. kapitola

Spisovateľ/ka: Lena Landgrafová | Vložené dňa: 29. júla 2009
http://citanie.madness.sk/view-23626.php
 

Poslanie Antikov - 1. kapitola

 

Zaznel divoký aplauz pri poslednej pesničke, ktorú sme hrali. Publikum muselo byt´ očarené z celého koncertu, ale bolo dohrané. Koncert už skončil. Museli sme sa s fanúšikmi rozlúčiť. A hneď sme museli zamieriť k limuzíne, ktorá na nás už čakala. Ani som si nestihol sadnúť do auta a už mi bodyguard podával môj mobil s tým, že mi volá moja manželka. Adrienne chcela vedieť kedy prídem domov, lebo jej aj deťom, bolo za mnou smutno, hoci bola už polnoc. Povedal som jej, že sme práve nasadli do auta a že prídem asi za tri hodiny, lebo musím zbehnúť ešte k Mikovi. Ani ona, ani deti z toho neboli nadšené, ale dovolili. Najprv odviezol šofér domov Treho, potom nás odviezol k Mikovi domov. Vysadli sme z auta a vnútri som sa dozvedel, že chce, aby som mu pomohol opraviť práčku. A keďže som priateľ, pomohol som mu ju opraviť, ale bola to hodinová práca, a prišiel som domov o polhodiny neskôr. Len som vyšiel z dverí a Adrienne aj s deťmi sa mi hodili okolo krku a pásu, že ma takmer prevalili na chrbát. Trvalo dlho, kým som ich zo seba odlepil.                 

„A čo si robil s Mikom u neho doma?" opýtala sa Adrienne naliehavo.                                                                                      „Chcel, aby som mu pomohol opraviť práčku". Kráčal som hore schodmi, lebo som si chcel odložiť veci a ísť sa osprchovať.              „Neviem prečo si nezavolal nejakého opravára, aby mu ju  opravil," dodal som nakoniec.                                                                                   „Ani ja nechápem prečo si radšej nezavolal opravára, keď je v tom sám neskúsený," povedala Adrienne.                                                               

Kráčal som do izby. Odložil som veci a nasmeroval som si to do kúpeľne. Po vlažnej sprche som hodil na seba pyžamu a išiel som si ľahnúť. Zatvoril som oči a v sekunde prišli deti a začali mnou triasť. Adeline a Joseph chceli ako obyčajne, aby som im zaspieval na dobrú noc.           

„Dnes už nie, som unavený. Choďte spať a dajte mi pokoj," povedal som veľmi ospalo vyčerpane.                                                                     Oni sa však nevzdávali, kývali mnou, skákali po posteli až ma nakoniec dostali z nej von. Zobral som gitaru a išli sme do detskej izby. Sadol som si, začal som hrať a následne aj spievať. V dverách stála Adrienne a pozerala sa. „Deti už zaspali, konečne môžem ísť spať," pomyslel som si. A išiel som si spolu s Adrienne ľahnúť, ale ešte predtým sa chcela so mnou porozprávať.                                                                            

„Už dlho rozmýšľame o tom, že si tretie dieťa adoptujeme. Nechceš sa o tom teraz porozprávať?"                                                                    Už som však spal, ale počul som ju a povedal som: „Nie, porozprávame sa o tom až zajtra," a už som nič nevnímal.

Adrienne prikývla hlavou, a potichu povedala: „Dobre," pobozkala ma na líce, a pošepky mi povedala: „Dobrú noc Billie," zhasla svetlo a zaspala aj ona.

Ráno ma zobudili slnečné lúče a vánok z otvoreného okna. Bolo 10:09, najvyšší čas vstať. Vyliezol som z postele, išiel som do kúpeľne vykonať "rannú hygienu." Obliekol som sa a išiel som do kuchyne spraviť si kávu. Adrienne bola ako zvyčajne, už hore. Cez voľný deň vstávam ako posledný, keď mám však koncert, vstávam ako prvý. Kávu som si už robiť nemusel, bola už spravená. Spravila mi ju Adrienne.                 

„Rozmýšľala som, že by sme tam mohli dneska ísť," povedala Adrienne. „Kam? Aha...do nemocnice kvôli..." nečakane zazvonil zvonček, Adeline išla otvoriť.

A vo dverách sa objavila manželka už viac ako dva roky zosnulého brata Adrienne - teta Silvia. Ihneď mi zmrzol úsmev na tvári. Neznášal som Silviu. Vždy ma obmedzovala a v ničom so mnou nesúhlasila. Ja idem doprava, ona doľava. Ja poviem čierna, ona biela. A vzápätí jej Adeline a Joseph vykecali, že im chceme poriadiť adoptívneho súrodenca.                   

„Skutočne? Chcete si adoptovať dieťa? A ste si tým istí? Možno si vyberiete dieťa, ktorého matka bude nejaká ženská závislá na heroíne... A nakoniec aj to dieťa bude závislé na heroíne. Rovnako ako to bolo s tým tvojím priateľom Mikom..." povedala Silvia.                           „Mike nie je narkoman! Nemôže za to, že jeho matka bola závislá na heroíne. A nikdy v živote nezobral drogu!" povedal som s trochou zúrivosti, v snahe ubrániť Mikovu česť.

Pozrela sa na mňa nazlostene, avšak Adrienne sa jej ospravedlnila, že som mal včera ťažký deň.                                                                      

„Mieniš tu aj jednu noc prespať? Alebo si prišla len na krátku návštevu?" pýtala sa Adrienne.                                                                           „Ešte neviem..." zazvonil jej mobil a okamžite ho zdvihla.                „Dnes? Dobre, rozumiem..." hovorila do mobilu. „Iba na krátku návštevu, musím už ísť, možno zavolám. Dovidenia!" pozdravila Silvia.             „Dovi Silvia," odzdravila Adrienne a zatvorila za ňou dvere.         Konečne sme mohli pokračovať v prerušenom rozhovore.                

„Tak ako? Kedy by si tam chcel ísť?" opýtala sa ma Adrienne.           „Ak sa tá bosorka nevráti, tak aj hneď," povedal som.                Adrienne: „Vážne?"                                                                              Ja: „Vážne,"                                                                                       Adrienne: „Dobre, tak sa poďme prezliecť." Prezliekli sme sa.                  Tremu som zavolal, či by som nemohol deti nechať u neho.                                                                                             „Tre, ideme do nemocnice kvôli tej adopcii. Môžeme nechať deti na 1-2 hodiny u teba? Nechceme ich nechať doma samé,"                             Tre: „Pokojne. A čo si chcete adoptovať? Chlapčeka či dievčatko?"     Ja: „Ešte nevieme. Uvidíme, ktoré sa nám zapáči. Zatiaľ čau!"     Adrienne: „Môžeme u neho nechať deti?"                                              Ja: „Hej môžeme," otočil som a zavolal na deti: „Adeline, Joseph nasadnite do auta, medzitým ako budeme preč, budete u Treho!"       Deti: „Hurá!" Určite boli šťastné, že ich necháme práve u Treho. A vždy je s ním sranda. Vyrazili sme a o chvíľu sme vysadili deti u Treho.          Ja: „Buďte dobrí a nehnevajte. Áno?"                                                 Deti: „Áno," a bežali za dom.                                                         Adeline: „Dúfam, že sa vrátia bez toho decka," hovorila Josephovi.        Ja: „Počul som ťa Adeline! Potom sa s vami porozprávame!" dodal som k tomu a vyrazili sme do nemocnice.                                           Adrienne: „Zdá sa, že Adeline a Joseph netúžia po adoptívnom súrodencovi," povedala s obavami Adrienne.                                          „Však oni si zvyknú, uvidíš," povedal som jej, aby som ju upokojil.                                                                                          „Áno, máš pravdu," povedala Adrienne sebaistejšie.                      Dorazili sme do nemocnice a vošli sme dnu, priamo k recepčnej.

Recepčná: „Želáte si?" opýtala sa ochotne.                                „Hľadáme oddelenie adopcie," povedal som.                               „Choďte tadiaľto," ukázala na schodisko vzadu vedľa pultu „na štvrtom poschodí pravá chodba vedľa pôrodnice," povedala recepčná.              Ja: „Ďakujeme."                                                                                

A išli sme tam. Hneď prvá polovica chodby bolo oddelením na adopciu. Najprv bolo veľké priesvitné okno, za ktorými boli postieľky a v nich novorodenci. Obzrel som sa, ale išli sme rýchlo, priamo k tomu manželskému páru, ktorý sedel oproti okienku so zdravotnou sestričkou. Okienko bolo hneď vedľa veľkého okna. A vedľa okienka boli dvere.               

„Toto je oddelenie na adopciu?" spýtala sa Adrienne manželského páru. „Áno. Tu vám dajú formuláre, ktoré musíte vyplniť a odovzdať,"  ukázala na okienko za ktorým stála zdravotná sestrička. Adrienne išla k okienku a zaklopala.                                                                                   „Želáte si?", spýtala sa zdravotná sestrička.                                 „Chceme si adoptovať dieťa," povedala Adrienne.                              „Tu máte formuláre, vyplňte ich a nezabudnite sa podpísať," povedala zdravotná sestrička.

Adrienne prišla ku mne, podala mi časť formulárov s perom, sadli sme si vedľa manželského páru a začali sme vypĺňať formuláre. Boli tam nezvyčajné otázky, ale na každú som sa snažil odpovedať čo najúprimnejšie. Medzi otázkami bolo aj o ktoré dieťa máme záujem. Mali sme zadať číslo na postieľke, v ktorej ležalo požadované dieťa. Vybrať sme si mohli z tých, ktoré malo vedľa čísla znamienko plus. Museli sme odbehnúť ku oknu a všetky bábätká si prezrieť. Najprv sme si obzreli tie, čo boli najďalej od okna. A hneď v prvom rade, ktorý nebol od okna vzdialený ani meter, v prvej postieľke zľava sa okolo obzeralo bábätko, ktorého som sa trochu zľakol, ale neskríkol som. Vyľakali ma tie tmavé očká, ktoré vyzerali ako čierne. Prizrel som sa bližšie. Neboli čierne, ale hnedé. Boli také tmavé, až splývali so zrenicami. Bolo rozkošné, malo bielu pleť ako sneh, no a tie tmavé očká, ktoré sa na mňa pozerali. Číslo na postieľke toho tmavookého bábätka bolo 4444 a za ním plus. Pred číslom bolo napísané: dievčatko. Také pekné dievčatko, a stále je tu.  

„Aj teba zaujala?" opýtala sa Adrienne nečakane.                           „Ona?" ukázal som na ňu.                                                               „Áno," potvrdila Adrienne.                                                                „Hej, veľmi sa mi páči. Chcem, aby sme si ju adoptovali. Chceš aj ty?" opýtal som sa Adrienne. Zhodli sme sa.                                        „Chcem ju rovnako tak veľmi ako ty," odpoveď Adrienne ma tak potešila, že som jej skočil do náručia a pobozkal som ju na pery.   „Dobre Billie, napíšeme to číslo do formulárov," povedala a odstrčila ma.  Tak sme ho tam napísali a vypísané formuláre sme dali zdravotnej sestričke do okienka. Medzitým manželský pár vošiel do tej ambulancie - neviem, čo to bolo a vyšiel odtiaľ s dieťaťom. Zmocňovali sa ma obavy. Vyplnili sme formuláre, ale ešte budeme robiť testy. Čo ak ich nespravíme? Čo ak to oznámia nejakým poradcom a súd nám zoberie aj naše vlastné deti? Zatiaľ čo som si robil takéto obavy, otvorili sa dvere.

„Poďte prosím dnu," povedal doktor čo otvoril dvere. Vošli sme dnu. „Sadnite si prosím," povedal doktor a posadili sme sa. „Najprv spravíte tieto testy a potom ich zhodnotíme," povedal doktor a podal nám testy s dvomi perami.                                                                           

Napísal som čo som vedel a vyplnil som čo najúprimnejšie. Keď sme ich mali spravené, dali sme mu ich. Doktor ich začal ohodnocovať, nerozprával sa s nami.                                                                          Po dvadsiatich minútach sa ma opýtal: „Vy neviete, koľko máte detí?"                                                                                                   Ja: „Bola tam aj taká otázka? Musel som ju prehliadnuť... Mám dve deti," povedal som. Bál som sa, že sme tie testy nespravili a srdce mi búšilo ako zvon...


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8