Poslanie Antikov - 2. kapitola

Spisovateľ/ka: Lena Landgrafová | Vložené dňa: 29. júla 2009
http://citanie.madness.sk/view-23628.php

Poslanie Antikov - 2. kapitola

„Nemusíte sa báť testy ste spravili," povedal doktor.                 Ja: „To znamená, že si dnes dieťa zoberieme domov?" opýtal som sa neveriacky.                                                              „Áno," potvrdil doktor.                                                         „A to si zoberieme dieťa, o ktoré sme prejavili záujem?" opýtala sa Adrienne doktora.                                                           „Áno, testy ste spravili, takže adopcia je potvrdená. Zoberte si domov to dieťa v postieľke číslo 4444."

A dal nám papiere o dieťati, ktoré rodičia musia mať a spolu s nimi pozvánku na pediatrickú preventívnu prehliadku. Bola sobota a tá pozvánka bola na stredu na 10:35. Bola tam pečiatka pediatra, ale to meno mi pripadalo ako meno nejakej rockovej hviezdy, nejakého gitaristu rockovej legendy.                                            

„Doktor Paul „Ace" Frehley? Vy ho poznáte? Čo je to zač?" opýtal som sa toho doktora.                                                      „Ace? Je to môj kolega, takisto vybavuje adopcie. Okrem toho je pediater, pôrodník, gynekológ, urológ... a neviem ešte čo. Je aj gitaristom jednej skupiny, ale teraz sa chce naplno venovať práci doktora," povedal doktor.                                                  „Aha preto mi to bolo meno povedomé... Ďakujeme a dovidenia!" povedal som. Sestrička dala Adrienne naše adoptívne dieťa.   „Billie, ako sa bude volať?" opýtala sa Adrienne.                   „Bude sa volať... Marina," povedal som. „Marina? Pekné meno... Súhlasím. Hneď zajtra ju dáme pokrstiť," povedala Adrienne. „Dobre," súhlasil som a pobozkala ma na pery.

Keďže sme tam nemali už čo robiť, odišli sme. Prišli sme k autu a Adrienne ešte stále mala Marinu. Aj ja som si ju chcel pochovať v náručí, ale boli sme už pri aute. Medzitým ako sme prišli k autu, Marina zaspala. Nasadli sme do auta a išli sme najprv k Tremu domov vyzdvihnúť deti. Adrienne si počas cesty tam, prezerala papiere a pozrela si pozvánku k pediatrovi.

Náhle sa opýtala: „Ace Frehley? Nemá ten náhodou problémy s alkoholom a drogami?" Chvíľu som rozmýšľal.                         „Hej, má. Asi by sme mali Marinu preložiť k inému doktorovi," navrhol som.

Medzitým sme prišli a zastavili sme pri Treho dome. Tre aj deti už vychádzali z domu.

A už zďaleka som počul čo Adeline hovorí Josephovi: „Aha Joseph, prišli s tým deckom a zdá sa, že spí. Hneď ako nasadneme do auta sa začneme hádať, aby sme to decko zobudili". Neviem, čo chcú tým dosiahnuť.                                                                 „Už sme tu Tre! Boli deti poslušné? Nehnevali ťa?", opýtal som sa Treho.                                                                            „Ale nie, poslúchali. Ukážte mi, koho ste si to adoptovali..." z dverí vyšiel aj Mike.                                                                   „Aj mňa to zaujíma!" povedal Mike.

Prišli k autu, aby sa zoznámili s Marinou. Marina sa začala prebúdzať a otvorila oči. Začala sa naťahovať ku mne, zdá sa, že chce, aby som si ju pochoval. Vysadol som z auta, prešiel som k druhej strane, otvoril som dvere a zobral som Marinu do náručia. Bol to príjemný pocit, bola roztomilá. Otočil som sa, aby ju Tre a Mike videli. Tre skríkol. Určite sa vyľakal pri pohľade na jej oči. Zrejme si mysleli, že sú čierne.                                         „Pokoj Tre, určite to nie je mláďa mimozemšťana..." upokojoval ho Mike.                                                                            „Hej, máš pravdu. A je taká rozkošná... Však Mike?" skonštatoval Tre.                                                                              „Áno je veľmi rozkošná. Nedáš mi ju pochovať?" opýtal sa Mike. „No, prečo nie?" povedal som a podal som mu Marinu.               „Je veľmi roztomilá, vybrali ste si veľmi dobre," povedal Mike.      „A teraz si ju pochovám ja!" povedal Tre. A Mike mu ju podal.    „Je naozaj rozkošná. Škoda, že som si ju neadoptoval ja... nedáte mi ju?" povedal Tre zo srandy.                                         „Alebo ju môžete dať mne," povedal zo srandy zase Mike.        „Keď ju máte tak radi, môžete ísť s ňou na prehliadku v stredu vy," navrhol som im.                                                           „Dobre!" povedali naraz. „A na koľkú tam máme ísť?" opýtal sa Mike.                                                                              „Na 10:35," povedal som. Už ale prichádzali deti k autu a mohol som im povedať čo som chcel.                                              „A Billie, ako sa vlastne volá?" opýtal sa Tre.                        „Volá sa Marina," povedal som.                                      „Marina? Aké oplzlé meno! A určite je umrnčaná..." povedala rýchlo Adeline.                                                                            To ma nahnevalo, a hneď som jej povedal, čo som chcel: „Tak dosť Adeline! Nebudeš Marinu urážať, je malá..." nedokončil som „A má len dva mesiace," prerušila a doplnila ma Adrienne.               „A nič ti neurobila, alebo urobila?" dokončil som.                    „Nie, zatiaľ nie, ale čoskoro urobí. Vlastne to neurobí ona, ale bude za to zodpovedná..." povedala Adeline.                          „Prestaň! Je mi jasné, že si vymýšľaš!" povedal som.  "Ja si nevymýšľam! Oni to povedali!" povedala Adeline.                   „Oni? Kto oni?" spýtal som sa.                                             „No oni... v noci mi to povedali..." povedala Adeline.                 Už ma to nebavilo. Adeline je schopná si vymyslieť čokoľvek, len aby sa zbavila Mariny, a tak som to ukončil: „Máš domáce väzenie až do odvolania a dúfam, že prestaneš s tými nezmyslami. Môžeš sa hanbiť!" povedal som.                                               Adeline: „Ale..."                                                                 Ja: „A už nechcem nič počuť!"                                          Mike: „Billie, nemal by si byť na ňu taký zlý..."                         Ja: „Ona musí akceptovať, že má teraz adoptívneho súrodenca a proste ho prijať do rodiny. A teraz mi dajte Marinu, musíme ísť domov..."                                                                       Tre: „Počkaj chvíľu, ešte sa s ňou rozlúčime. Ahoj Marina!" pobozkal ju na čelo a podal ju Mikovi.                                 Mike: „Ahoj Marina!" a tiež ju pobozkal na čelo.                  

Potom ju dali Adrienne. Adeline a Joseph si sadli do auta a ja tiež. Počas celej jazdy domov bolo ticho.

A až doma, keď sme ležali na posteli a oddychovali sme, mi Adrienne povedala: „Billie, vieš, že verím v boha. Verím aj na duchov a démonov. Zavolám kňaza, bojím sa, že Adeline ovláda démon..."                                                                         Ja: „Môžeš zavolať kňaza, ale ja na duchov a démonov neverím," a tak ho aj zavolala.                                                      

Adrienne ho zaviedla za Adeline a on sa s ňou rozprával a zisťoval, či Adeline neovláda démon. Po polhodine vyšiel z izby a povedal Adrienne: „Vašu dcéru démon neovláda, ale prebývajú tu štyria démoni, ktorí tu zrejme ešte predtým, ako ste si s vaším mužom adoptovali dieťa, neboli. Tí démoni môžu prebývať medzi izbou vašej dcéry a tou druhou izbou, alebo priamo v tej izbe. Koho je tá izba?" opýtal sa kňaz.                                                 Adrienne: „To je izba nášho adoptívneho dieťaťa,"                 Kňaz: „To dieťa čo ste si s vaším mužom adoptovali? Koľko má rokov a ako sa volá?"                                                 Adrienne: „Je to iba bábätko. Má dva mesiace a volá sa Marina. Momentálne spí,"                                                            Kňaz: „A smiem ju vidieť?"                                           Adrienne: „Áno," Odviedla ho k izbe, otvorila dvere a vošli dnu. Marina bola už hore.                                                        „Áno, démoni prebývajú v tejto izbe. Zrejme im ide o vašu dcéru Marinu," povedal kňaz. Obzeral si izbu, na Marinu sa zatiaľ nepozrel.                                                                           „A teraz mi ju ukážte," povedal kňaz. Adrienne zobrala Marinu do náručia a ukázala mu ju. Marina sa pozerala von oknom, ale keď sa pozrela na kňaza, začal sa dusiť. Vybehol z izby a odmietal sa tam vrátiť.                                                                             „Je to diablovo dieťa! A jeho sluhovia to dieťa chránia! Boh žehnaj vašim dušiam!" vykrikoval kňaz.                                            Ani nečakal a vybehol z domu. Určite bol pomätený. Nikdy som týmto veciam neveril.                                               „Počkajte! A čo mám robiť, aby tí démoni odišli?!" pýtala sa Adrienne kňaza, ktorý už bol na dvore. Adrienne pribehla na dvor. „Nemôžete robiť nič, oni neodídu. Nemôžete ich ani vyhnať, oni vyženú vás," povedal zadychčane kňaz. Aj ja som pribehol na dvor.                                                                             „Tak tomu neverím. Ja som si nič čudného nevšimol, nepočujem ich hlasy a ani som ich nevidel," povedal som.                         „Zatiaľ sa vám neukázali, ale ukázali sa vašej dcére. Skôr, či neskôr sa ukážu aj vám. Ale ešte predtým sa ukážu vášmu synovi a žene," povedal kňaz.                                                         „A moja druhá dcéra Marina, čo poviete k tomu ?" opýtal som sa kňaza.                                                                           „Byť vami, odovzdám ju cirkvi, je to diablovo dieťa, určite je s ním v spojení..." povedal kňaz.                                               „Cirkvi? Cirkvi ju nedám! Marina nie je žiadne diablovo dieťa! Je normálne ľudské dieťa a má normálnych ľudských rodičov!" povedal som sebaisto.                                                                   „To si myslíte iba vy. Keď som vošiel do izby a začal som sa dusiť, cítil som, že ma niekto škrtí. Okrem toho si myslím, že Marina tých démonov vidí. Spomínate si ako sa pozerala von oknom? Určite pri okne stál jeden z tých démonov..." povedal kňaz.                  „Pozerala sa von cez okno preto, lebo ju vonku asi niečo upútalo," vysvetlil som kňazovi.                                                         „Aj ja si to myslím!" povedal neznámy hlas.                         

Brána bola odomknutá a od nej kráčal k nám neznámy muž s dlhými vlasmi. Bol trochu opálený, vlastne vyzeral ako indián. Nebol mladý a bolo to vidieť aj na tvári. Mohol mať aj päťdesiat, možno trochu menej.

„A vy ste kto?" opýtal som sa toho neznámeho muža.            „Som doktor Ace Frehley, prišiel som sa s vami porozprávať o vašej adoptívnej dcére Marine".                                       Vyrazilo mi to dych, bol to on, Marinin pediater.                       „Ja už pôjdem, dovidenia!" povedal kňaz a odišiel, lebo videl, že máme návštevu.                                                              Bolo zamračené, ale teplo, asi 18-19 stupňov. Zdalo sa, že bude pršať.                                                                        „Dobre, poďte dnu, lebo bude asi pršať," povedal som.            „Nie, môžeme ísť do toho altánku a tam sa porozprávať," povedal doktor.                                                                            „Ja idem dnu k Marine," povedala Adrienne.                          „Nie, choďte zobrať Marinu a príďte sem, chcem, aby ste boli pri rozhovore," povedal doktor.                                            „Dobre pán doktor," povedala Adrienne.                          „Hovorte mi Ace," rýchlo dodal. Adrienne kývla hlavou a išla pre Marinu. Rýchlo sa vrátila, ale bez Mariny.                         „Marina v dome nie je," povedala Adrienne.                           „Tak poďme, asi bude v altánku," povedal Ace sebaisto.           

Išli sme do altánku a Marina tam skutočne bola. Vôbec som tomu nerozumel. Má len dva mesiace, nemohla sa sem dobatoliť. A deti ju z domu do altánku neodniesli, to by som videl.

„Ako ste vedeli, že bude tu?" opýtal som sa Aca.                   Ace: „Proste som to vedel," Ja: „Dobre, ale ako sa sem vôbec dostala?"                                                                       Ace: „Prišiel som sem, aby som vám to vysvetlil," povedal Ace.  

 


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8