Akvarijné poučenie

             Jedného dňa si isté dievčatko kúpilo akvárium a doň štyri rybičky. Najhoršie na tom bolo, že každá z nich mala inú povahu.

            V ich spoločnom domove to napokon vyzeralo asi takto:

           - Ty škaredá opacha! Pozri sa na seba, ty chudera! Vyzeráš, akoby ťa práve vypustili z cirkusu! - nadávala jedna strakatá rybka druhej, pestrofarebnej.

           - Ja?! Ja na rozdiel od teba mám aspoň nejaký vkus! No ty vyzeráš, ako keby si mala rozmazaný make-up! - vrátila to pestrofarebná rybka strakatej.

           - Ty ma láskavo neurážaj! Pozri sa na skalárku! Tá vyzerá elegantne! Ty jej nesiahaš ani po chvostovú plutvu!

- Ty máš čo hovoriť!

Skalárka bola totiž pre nich niečo ako „bohyňa“. Bola krásna, elegantná a patrične

namyslená. Plávala medzi nimi, ako keby bola tá najdôležitejšia ryba na svete.

            No v akváriu bola ešte jedna rybka. Mala jemné ružovkasté sfarbenie, bola milá a skromná. Keď niektorá rybka potrebovala pomoc, ochotne jej pomohla. Bola múdra a nemala rada hádky. Veľakrát sa snažila tieto nezhody urovnať, no bezvýsledne.

            V jeden zvlášť nepriateľsky naladený deň, keď pestrofarebná a strakatá rybka na seba doslovne ziapali a skalárka sa prevážala zvlášť samoľúbo, ružovkastá rybka zakročila:

- Prestanete už konečne? Ide mi hlavu rozhodiť! Ustavične sa hádate. To vás naozaj baví?

- Daj pokoj, nikto sa ťa na nič nepýtal! – ohradila sa na ňu pestrofarebná rybka.

             - No a čo ak sa nepýtal? To musím čakať na vyzvanie, aby som mohla prehovoriť alebo čo?

Pestrofarebná rybka na ňu zagánila, no zatvárila sa trochu zahanbene.

             - To vás vážne baví život v nezhodách? Lebo ja toho mám už plné zuby, čo vás musím stále počúvať!

- No tak si zapchaj uši, - odsekla jej strakatá rybka.

- Jednoduchšie by bolo, kebyže si ty zavrieš ústa, - odsekla jej ružovkastá rybka späť.

             - Vy dve sa tu stále hašteríte, - ukázala na strakatú a pestrofarebnú. - A ty, - kývla plutvou na skalárku, - sa tu prevážaš ako nejaká princezná... Ako keby sme si neboli všetci rovní! - dodala rybka tak trochu zúfalo.

            - Uvedomte si láskavo, prečo sa tu vlastne každý deň hádate! Škriepite sa len preto, že sa jednej tá druhá nepáči. Lebo jedna je strakatejšia a tá druhá pestrejšia. Veď na tom aj tak nič nezmeníte. A skalárku ospevujete pre jej „eleganciu“, pričom sa tu len preváža ako kráľovná korza.

             Skalárka jej už chcela niečo odseknúť, no nedostala príležitosť, pretože rybka už pokračovala.

           - Prečo vám záleží na zovňajšku, keď každá z vás má svoju vlastnú, vnútornú, osobitú krásu... Správate sa detinsky... Tak sa už konečne prestaňte hádať a uzmierte sa! Alebo aspoň nad tým premýšľajte!

            Nasledovalo dlhé, prenikavé ticho. Zjavne všetky tri rozmýšľali nad jej slovami.

            Napokon ako prvá prerušila mlčanie pestrofarebná rybka:

- Máš pravdu. Správali sme sa hlúpo. Ďakujem, že si nám to ukázala.

Na to sa obrátila ku strakatej rybke:

             - Prepáč mi. Všetko... Nevyzeráš ako s rozmazaným make-upom. Je to pekné sfarbenie.

             - Aj ty mne odpusť. Ani ty nevyzeráš ako cirkusantka, - ospravedlnila sa jej tiež strakatá.

- Ja som sa tiež nemala tak predvádzať. Mám vás rada. - pripojila sa skalárka.

Ružovkastá rybka sa usmiala:

- Konečne ste dostali rozum!

             Nakoniec sa cez slzy šťastia všetky štyri objali. Odvtedy boli dobrými priateľkami a nezhody sa u nich vyskytovali naozaj len zriedka.

            Uvedomili si totiž, že nemá zmysel hádať sa preto, kto ako vyzerá, ale nájsť v druhých skutočnú krásu, takú, čo žije vo vnútri každého z nás.