Retriever a tulák

            Išiel raz jeden bastard, pes, ktorého rasu ľudia nazývajú „pouličná zmes“, sám po ulici veľkolepých rodinných domov. V tejto štvrti sa veľmi nevyznal, a ani ju pričasto nenavštevoval, pretože tuláci ako on v nej nie sú veľmi vítaní. Dnes sa po tejto ulici prechádzal, lebo mal na to proste náladu.

            Bol pekný slnečný deň a tulák sa pristavil pri jednom utešenom domčeku, za ktorého bránou uvidel ležiaceho, nič nerobiaceho zlatého retrievera.

            Tulák sa retrieverovi prihovoril:

- Dnes je pekný deň, však?

Retriever zdvihol hlavu, a keď zbadal za bránou stojaceho tuláka, podišiel k nemu.

- Veru, je, - znela odpoveď. - Čo ťa privádza do týchto končín?

             - Ále... len tak ma napadlo, že zaskočím pozrieť týchto nóbl vypasených psov, ktorý nevedia, čo je život. - povedal tulák trošku provokatívne.

             - To znie ako slovo do bitky! - povedal retriever. - Prečo si myslíš, že psi, čo majú rodinu, nevedia, o čom je život?

             - Lebo celý život iba presedíte nič nerobením, prípadne sa poihruškáte so svojimi páničkami, ktorí sú celí šťastní z toho, že na nich párkrát zvesela šteknete... Nechutné divadlo. - dodal.

- Snáď si myslíš, že tvoj život je lepší ako môj? - opýtal sa retriever.

- Snáď? Určite, že je lepší a zábavnejší ako tvoj. - obhajoval sa tulák.

Retriever mu na to povedal svoj názor:

             - Celý život sa túlaš po uliciach, bez tepla domova, bez lásky svojich pánov, ktorých ani nemáš. Aký je to život? Nepopieram, niekedy myšlienkami zablúdim, či by nebol lepší taký život, ale pochybujem o tom.

Tulák sa tohto vyhlásenia hneď chytil:

            - Tak prečo to neskúsiš? Preskoč bránku, veď to určite dokážeš, a poď so mnou okúsiť chuť slobody.

Zlatý retriever sa zatváril pochybovačne:

             - Neviem... Vlastne... Nie! To nemôžem spraviť. Mám tu rodinu, pre ktorú veľa znamenám, a vôbec...

            - Ale prosím ťa! Iba ťa ukracujú o slobodu žitia! Preskoč plot a ukážem ti, čo jepravá sloboda. A tvoji páni aj tak nie sú doma.

- Ale keď sa vrátia, a ja tu nebudem...

             - Nebudem ťa dvakrát prosiť. Napokon, je to tvoje väzenie a mňa do toho nič. Veď som len slobodne žijúci tulák, čo ja o tom môžem vedieť... - povedal tulák a pomaly sa otočil na odchod.

Retriever ešte chvíľu rozmýšľal.

             - Počkaj chvíľu! Idem s tebou! - cúvol, rozbehol sa, odrazil od smetiaka a preskočil ohrádku.

            - Vidím, že si sa rozhodol správne! - zvolal tulák uznanlivo. - A teraz v ústrety slobode! - rozbehol sa dolu ulicou a retriever ho nasledoval.

           Tulák mu ukázal krásy slobodného života, ktoré mal tak rád, a ktoré zbožňoval. Napríklad váľanie sa v blate, obedy v kontajneroch a prechádzky po pochybných uliciach mesta. Ukázal mu aj nádherné výhľady, napríklad východ a západ slnka v parku nad mestom, a zoznámil ho tiež so svojimi priateľmi.

            Najprv k nim šiel tulák sám a upozornil ich, nech sú k nemu priateľskí, že je z nóbl štvrte a je tu na návšteve. Tulákovým priateľom sa to veľmi nepáčilo, no pristali. Retriever to všetko počul a na tulákových priateľoch bolo vidno, že nie sú vo svojej koži a premáhajú sa, no tulákovi nič nepovedal. Bol rád, že je k nemu tulák taký starostlivý.

            Počas celého tohto výletu sa retriever vskutku zabával, no predstava, že by mal takto žiť stále, ho desila.

            Takto sa túlali dva dni, keď retriever povedal tulákovi:

           - Tento život je síce úžasný, no nie je pre mňa. Ako môžem žiť bez tepla domova? Bez lásky svojich pánov a bez pocitu bezpečia?

Tulák sa zatváril sklamane.

            - Takže... chceš sa vrátiť domov? ... Tušil som, že ťa nebude baviť život na slobode...

             - Ale veď ja som slobodný. Nevidíš to? U svojich pánov môžem robiť, čo sa mi zachce. Deti sa so mnou hrajú a ja som šťastný, keď som s nimi... Nemám sa na čo sťažovať.

Tulák sa stále tváril sklamane, ale už i chápavo.

- Veď môžeš ísť so mnou, - pokračoval retriever. - Moji páni by si ťa obľúbili.

            - Možno, - povedal tulák, - ale ja ich asi nie. Rodinný život nie je pre mňa. Rodina, to sú záväzky, povinnosti, zábrany,...

- Ale veď na tom nie je nič zlého.

- Možno, - opakoval tulák, - ale to nie je život pre mňa.

- Ako to môžeš vedieť, keď si to ani neokúsil?

             - Tuším, čo to obnáša, Ja nedokážem žiť so záväzkami. To nie je pre mňa. Ja milujem svoj život, slobodu, prežívanie zo dňa na deň. A ráno vstávať s očakávaním, čo nasledujúci deň prinesie. - Tulák sa zasmial. - Ja mám rád čaro slobody a ty teplo domova. Sme mi ale párik, čo?

             - To teda sme. - usmial sa retriever. - Ale veď môžeme ostať priateľmi napriek rozdielom.

            - Máš pravdu, priateľu. - usmial sa tulák. - Zavediem ťa domov. Poď. Vaši sa o teba už určite strachujú.

A tak spoločne vyrazili. Pri retrieverovom dome sa rozlúčili.

- Maj sa, priateľu, - povedal retriever.

- Aj ty. Veď ešte sa niekedy stavím. Čo ty na to? - navrhol tulák.

- Budem len a len rád. - odpovedal retriever.

             Na to sa retriever a tulák rozlúčili. Tulák išiel svojou cestou a retriever zabrechal pred bránou. Tento brechot hneď zmobilizoval celú jeho rodinu a deti ho horlivo a s radosťou privítali. Boli radi, že je doma a on tiež.

              Tulák, tak, ako sľúbil, sa ešte zopárkrát zastavil v nepravidelných časových intervaloch. Tým chcem povedať, že niekedy prišiel dvakrát za mesiac a inokedy raz za pol roka. Retriever bol však iba rád, keď ho stretol a pospomínali na spoločne prežité časy.

            Obaja boli spokojní: tulák nemal záväzky, keďže chodil k retrieverovi ako sa mu zachcelo a retriever prežil svoj sen, stať sa na chvíľu slobodným.

            Obaja sa však utvrdili v tom, že život, ktorým žijú, je pre nich ten najlepší: tulákov slobodný bez záväzkov a retrieverov pokojný v kruhu rodiny. Naveky však ostali dobrými priateľmi.