Voľným pádom

             „Ticho! Na otázky som tu ja. Tak láskavo drž hubu, ty smrad!" vybuchol Michal, keď sa ho Peter spýtal, kto to bol. Kto z redakcie to Štb podsunul pod nos. „Takže si to zhrňme," stíšil hlas Michal a očividne sa usiloval vyzerať čo najinteligentnejšie. I keď, ako ho Peter poznal už zo školy, slovná zásoba a spôsob vyjadrovania vždy odhalili Mišovu... nazvime to - jednoduchosť. „Takže ty si napísal do tých vašich novín článok, ktorý..." hľadal formuláciu na akomsi zdrape, „... popieral výhody kolektivizácie v socialistickom poľnohospodárstve a spochybňoval politiku strany v kľúčových....ehm, dobre, dobre, nebudem to čítať celé. Proste si to posral a si v sračkách," nahradil zvyšok textu vlastný slovníkom. „Ale ja som predsa v ničom neútočil na stranu! To je nezmysel! Iba som skonštatoval, že kolektivizácia v niektorých častiach krajiny prebehla unáhlene a bez dostatočnej..." zvýšil hlas a znížil obočie Peter, kým mu do reči znovu nevstúpil Michal. „Dosť! Na dedinského pisálka si toho posral viac než dosť! Ale ja mám pre teba ponuku, ktorá ťa z týchto sračiek dostane," primiešal do hlasu akúsi dôvernosť. Akoby ten návrh neprišiel zhora, ale z jeho hlavy. Čo takto pomôcť svojej vlasti, há? Lebo vieš čo, si pre ňu doposiaľ urobil? Vieš to? Poviem ti to. Hovno. Hovno si pre ňu urobil, ale stále ti dávame šancu zmeniť to. Budeš písať krátke správy, krátke, ale trefné, lebo ja ti nejaké zdrapy prázdnych hovadín čítať nebudem, na svojich kamošov z toho... ako to voláte?" „Literárny klub Revolucionár," doplnil ho Peter a pohľad s každou slabikou bolestivo zarezával hlbšie a hlbšie do škáry medzi parketami. „Tak. To som myslel," vyslovil Michal pokojne a chvíľu sa zdalo, akoby premýšľal. „O dva týždne, 15. apríla 1952, sem prídem do tvojho zasratého bytu a ty mi dáš dve dobré správy na... na Alojza Debnára a Petra Sklára," vylovil mená z papiera. „Kto sú, čo sú vieme. Prejdi k podstate a správy budú dobré," dokončil príkaz s pocitom dôležitosti. „Alojz a Kubo?! Zbláznil si sa? Veď sú to len chlapci a od srdca komunisti. Nikdy by...," zastavil sa Peter, keď si spomenul na jediný politický rozhovor medzi ním a Jakubom. „Hubovať i nebudeš! Buď dáš všetko dôležité na papier alebo zdochneš aj s tou tvojou kurvou. Protištátna činnosť...nie, počkať! Rovno velezrada! Okrem toho otec v base za podraz vo vojne a keď ti k tomu dopíšem špionáž, dostaneš špagát, kamarát," vstal Michal, aby umocnil pocit sily, ktorý doň vlialo Petrovo rozpoloženie. Potom naňho ešte raz hodil pohľad a dôrazne tresol dvermi.

            „Že vraj podraz vo vojen? Nehoráznosť! Tvoj otec lietal v Británii, ale tiež proti Hitlerovi! Aký podraz?" rozčúlil sa Števo, keď sa mu Peter zdôveril so včerajškom. „To, čo  urobili môjmu otcovi, im nikdy neodpustím. Ale z toho, čo povedal sa teraz najviac bojím o Evu," zachvel sa Peter v hlase. „Majú ma v hrsti. Mišo vedel o článku, ktorý sa z redakcie ani nedostal do tlače, lebo šéfo ho okamžite stopol. Vie o Eve, vie o otcovi... vie o mne všetko, Štefan! Niekoho musia mať v rdakcii blízko mňa. Keby som vedel, kto tá krysa udávačská je, tak ho..." „Prosím ťa, hlavne sa upokoj. Veď, ono, čo na teba vlastne tamtí majú? Napísal si dáky, dajme tomu, menej vhodný článok, ale to je všetko," snažil sa upokojiť Štefan. Dobre vieš, že keď je kôň, bič sa nájde. A okrem toho, tá eštebácka sviňa ma nenávidí roky. Už od školy mi závidí aj nos medzi očami. Ja som mal vždy čisté, on preliezal so štvorkami. Ja píšem do novín a on sa musí kadekomu pchať do zadku. Ja mám najkrajšiu ženu v meste a on - v tridsiatke s plešinou," silene sa zasmial, aby nadľahčil rozhovor. Jeho smiech však preťažilo to ťažké, kruté, bolestivé. Rozhodnutie. Donášať na priateľov alebo doniesť seba aj Evičku na špagát? „V redakcii si môj jediný dôverný priateľ. Mohol to byť hocikto. Chápeš? Hocikto!" zahryzol si do pery, až privrel oči od bolesti. „Čo chceš teda robiť? Iná možnosť ako sa podvoliť neexistuje..." „Najhoršie je, Števo, že ja sám neviem. Ach Bože, keby svet nebol taký zložitý, ako je. Keby som teraz mohol vyjsť von, objať Evu okolo

pásu a pejsť s ňou pokojne po meste, bez toho aby som sa o nás bál... Prečo to..." podrobil si Petra dlho potláčaný plač. Pred Štefanom sa zmohol už len na jediné: „Musím ju ochrániť."

            V tú noc vôbec nespal. Najprv dlho blúdil ulicami mesta, akoby dúfal, že stretne strážneho anjela, ktorý ho vymotá z tohto všetkého a unesie kamsi do neba. No keď sa anjel dlhšie neobjavoval, vzdal to a stiahol sa do svojej garsónky. Hoci sa vonku rozpršalo a do stromov mlátil ľadový vietor, Peter sa aj pri otvorenom okne potil. Najprv sedel pri čoraz ľahšej fľaši za stolom, potom vyfajčil nezvyčajne veľké množstvo cigariet a napokon sa uchýlil do rohu miestnosti, akoby nikde inde nebolo miesto. „Využijete ma a potom odkopnete. Takto sa vám to páči. Toto je váš štýl," šepkal do ticha noci. „Evička. Najdrahšia, najmilšia Evička... Odpusť mi to."

*    *    *

            „Otvor, ty sviňa," zobudil Evu nepríjemný rev z ulice a buchot na dvere. Bolo pol ôsmej, sobota ráno. V nočnej košeli a rýchlo schmatnutej deke sa blížila k dverám rodičovského domu a zdalo sa jej, akoby... Nie, Peter by sa takto určite nikdy nesprával. „Idem ja, mami!" vrátila matku do kuchyne a opatrne otvorila dvere. „Peter?" zhrozila sa pri pohľade na svojho snúbenca. Ešte nikdy ho jej slová nezranili tak, ako mu teraz ublížilo to jedno jediné slovíčko. Cítil v ňom toľko prekvapenia, zhrozenia, nechápavosti a dokonca hnevu, že mu na okamih vyrazilo dych a nedokázal vyrukovať s pripravenou rečou. „Eva! Vieš, chcel som ti to povedať už dávno. Si krava. Si strašná krava a ja ťa... nenávidím ťa. Hnusíš sa mi!" prehĺtal pri vlastných slovách naprázdno. „Všetkému je koniec, rozumieš mi? Nechcem ťa!" kričal, aby prehlušil to, čo sa v ňom naozaj ozývalo. Vtom sa otočil a popri hlúčiku pohoršených okoloidúcich sa ponáhľal preč. Najradšej preč z celého sveta...

            Eva zostala stáť vo dverách a hoci mu mohla dať facku, opľuť ho alebo ho niekam poslať, nespravila nič. Zabuchla dvere a spadla na zem takmer do bezvedomia. Ničnechápala, ale ani netúžila chápať. Toľkokrát jej vyznal lásku, toľkokrát ju bozkával, toľkokrát ju.... Trvalo ešte dlho, kým zistila, že sa jej nepodarí zobudiť a začala plakať. Hneď za dverami, na ktoré bola vytrvalo prilepená skupinka zvedavcov.

            Peter sa vracal domov s dokonalou maskou ľahostajnosti. Vo svojom vnútri ho však požieral bolestivý zápas srdca a odhodlaného rozumu. „Muselo to tak byť," presviedčal sám seba. Ak chce Evu ochrániť, museli sa odlúčiť tak, aby sa o tom dozvedel každý. Aj tajní. Ak obvinia z dákej absurdity jeho, ona bude v bezpečí a síce to teraz nechápe... Ale z myšlienok ho vytrhlo kruté zistenie - Eva jeho správanie nepochopí nikdy.

*    *    *

            O deň nato, prežíval Peter azda najťažšie chvíle života. Stratil Evu, ktorú od seba odtrhol bez toho, aby tomu rozumela a stratil tak zmysle trápenia, ktoré donedávna tak básnicky nazýval životom. Musel sa tiež vzdať brata a sestry, s ktorými sa radšej ani raz nestretol. Jediným človekom na svete mu zostával kolega a najlepší priateľ Štefan, ktorého od seba ešte nedokázal odtrhnúť.

            „Myslím, že si to prehnal, Peťo. Prečo si myslíš, že po tebe tak tvrdo idú? Nemal si sa Evy vôbec vzdávať. Veď keď sa chystáš aj tak spolupracovať... Nedáva mi to vôbec zmysel," poznamenal Števo, keď prišiel skontrolovať, či v tom byte Peter ešte vôbec žije. „Fakt nechápeš? Nemôžem ju predsa ťahať do takého rizika. Michal ma bude môcť kedykoľvek odkopnúť a čo ona? Mám dopustiť, aby jej ublížil? Je mladá a pekná a inteligentná..."pristihol sa niekde celkom inde, „a určite si niekoho nájde." „No fajn, ale stále si nemyslím, že si ju musel odkopnúť tak surovo. Hovorí o vás pol mesta a šepká sa, že Eva odvtedy ani nevyšla z izby... Ublížil si jej ešte viac, ako by jej spravil ten eštebák," povedal Štefan a i keď v jeho slovách Peter našiel kus pravdy, priečil sa: „Všetci musia vedieť, že je to koniec. Ak by sme boli nejakí špióni, či sabotéri alebo čo ja viem čo, nemali by sme medzi sebou také nezhody. Musel som, pochop ma, Števo. Nemal som na výber nič iné, ako rozpučiť náš vzťah čo najhlasnejšie!" pristihol sa pri kriku.

            Keď Štefan odišiel, Peter sa rozhodol, že to spraví. Ale čo najšikovnejšie, aby v sebe zanechal aspoň štipku cti. „Alojz Debnár," klopkal perom o stôl. „Jakub Sklár," vstal a snažil sa racionálne uvažovať. Alojz je predsa obyčajný mladý... Počkať! Jeho otec je v base. Rovnako ako Petrov otec, aj Alojzov sa znepáčil režimu. Vtedy sa Peter rozpamätal na jeden rozhovor, kde sa mu Alojz zdôveril, že jeho otec bol krátko po vojne v Demokratickej strane. To je ono! Ale nehovoril mu o jeho procese nič viac, žiadne pocity, názory... Bál sa.

            Ďalej krúžil po izbe a pohľadom z koberca lovil niečo o Jakubovi. Niečo, čo sa dá v takejto situácii považovať za kompromitujúce. Nenašiel však vôbec nič a to sa s ním dokonca rozprával oveľa dôvernejšie ako s Alojzom. Začal teda písať, i keď si nebol istý ako na to. Ako vykľučkovať z týchto, Mišovým slovníkom, sračiek a správami chalanom nijako neublížiť? Písal pomaly, sústredene a zakaždým sa ubezpečoval, že v jeho formuláciách nieto skrytých zmyslov.

            Vášnivý čitateľ sovietskej literatúry. Rád sleduje socialistické filmy, ktoré rovnako ako súdruh Lenin, považuje za najdôležitejšie umenie. Oddaný podporovateľ strany a marxizmu- leninizmu. Obdivuje osobnosť Josifa Vissarionoviča Stalina i Klementa Gotwalda a v kolektíve s nadšením pripomína ich hrdinské činy. Nehovorí politické vtipy a pohoršuje sa nad spochybňovaním politického vývoja našej vlasti. Odrazu sa mu vety ponúkali na papier samé a ani si z nich nevedel vybrať. Na záver mal ešte doplniť informáciu, či niektorý z nich dvoch po Víťaznom februári neuvažoval o emigrácii. Najprv sa zaoberal s myšlienkou napísať, že obaja tajne túžili emigrovať do Sovietskeho zväzu, kde chceli ako baníci tvrdo pracovať na budovaní socializmu, ale prišlo mu to absurdnejšie ako čokoľvek iné v tomto liste, takže radšej napísal, že emigrácii nikdy neuvažovali. Správy boli hotové. Peter bol priam pyšný, ako elegantne sa dá takejto špinavosti prejsť cez rozum.

*    *    *

            „Tak s týmto si môžeš vytrieť riť!" tresol Michal Petrove správy o stôl, odkiaľ ich okamžite schmatol do ruky jeho parťák a pozorne študoval. „Vidím, že si zatiaľ nič nepochopil, ty debil," vžíval sa v urážkach eštebák, keď si uvedomoval, že práve hovorí s najlepším žiakom školy. „Oddaný budovateľ socializmu. Na čo mi to asi do riti bude, há? Fakt nechápeš? Sú to nebezpečný zločinci. Buriči, sabotéri, kontrarevolucionári a ty nám môžeš pomôcť dokázať ich strašnú vinu." Aj keď si Peter sľúbil, že dnes zostane kľudný, aby veci prebehli čo najhladšie, nechal sa rozzúriť: „Tí dvaja nespravili nič zlé. To ty ničomu nerozumieš!" Michalove fúziky boli v stave pohotovosti. Nepríjemne mu odstávali spod nosa ako nasrstenej mačke. „Tak po prvé: netykaj mi! Azda nevieš, kto som, ty nula? A po druhé: nespochybňuje závery nášho šetrenia. Jasné?" hovoril nepríjemne potichu. „Do zajtra mi napíšeš novú správu o tom Jesenskom, čo je predseda toho vášho zasratého spolku. A bude to správa," hľadal chvíľu správny výraz, „objektívna. Tak, objektívna musí byť, lebo inak... Ďalšie marenie vyšetrovania bude v tvojom prípade poťažujúca okolnosť navyše. A nemysli si, že to divadlo s tvojou kurvou ti niekto zhltol, Peťo."

            Posledná veta Petra obarila natoľko, že už ani nebol ďalej schopný pokračovať v nezmyselnej konfrontácii. „Štefan..." vypadlo z neho, ani nevedel ako. Iba on jediný vedel, prečo Evu tak náhle opustil. „Ale prosím ťa, nechaj Štefana Štefanom. Agent Strmeň nám už predsa pomohol viac než dosť. Rad je teraz na tebe. Zajtra ráno prinesieš podrobnú správu o Jesenskom. V rukách máš viac než len jeden posratý život!"

*    *    *

            Čím dlhšie nad tým uvažoval, tým ťažšie si to dokázal pripustiť. Boli najlepší priatelia, hovorili spolu o všetkom - o športe, o ženách, dokonca ja o politike. „Nie, ty si to nemohol spraviť, Števo. Absurdné... Dobre ťa poznám. Tá sviňa mi chce vziať aj posledného človeka," šepkal si, ale pochybnosti o priateľovi v ňom čoraz hlasnejšie prehlušovali stále živý žiaľ za stratenou láskou.

            Hneď po obede sa nevybral za Štefanom, ako pôvodne mienil, ale išiel na okraj mesta k domu Eviných rodičov.  Keď si spomenul, ako naposledy stál pred týmito dverami, zmocnili sa ho také strašné výčitky a hanba z toho, že napokon stratil aj Evu, aj Evinu bezpečnosť, aj vlastnú česť, že ani nedokázal zaklopať na dvere. Síce ešte nemal pozliepanú jedinú vetu, ktorou by chcel Evu osloviť, schmatol zo zeme niekoľko drobných kamienkov a ako za starých čias, kedy sa stretávali potajme, ich hádzal do Evinho okna.

Po chvíli sa v nich zjavila postava. Ruka s kamienkom mu postála v polceste hodu a spodná sánka nenápadne poklesla. Za sklom okna sa na okamih objavila Eva. Pravdupovediac to, čo zostalo z Evy, ktorú poznal spred niekoľkých dní. Lícne kosti jej hrôzostrašne vystupovali z líc, tvár mala celkom bledú a doposiaľ vždy upravené plavé vlasy mala rozpustené, strapaté a po dlhšom čase bez umytia viditeľne mastné. Spojenie pohľadov trvalo jednu - možno dve sekundy a zrážali sa v nich výčitky s ospravedlním, zmätok s vysvetlením, bolesť s bolesťou. Eva vzápätí zatiahla záves a viac ju v okne podkrovnej izby Peter nevidel. Odchádzal s pocitom, že dnes bude musieť napísať viac než len jednu správu.

Len čo sa vrátil domov, nevrhol sa na nový článok o otvorení veľkého závodu niekde na Považí, ale ponoril sa do prvého písania. „Starý pán Jesenský," zamyslel sa a prstami si poťahoval spodnú peru. Bol to už starý človek, možno okolo sedemdesiatky a medzi členmi literárneho klubu sa tešil veľkej úcte a prirodzenej autorite. Aj Peter ho mal celkom rád a vážil si jeho rady a bol tu problém... Súdruh Jesenský je Žid.

Po tomto zistení Peter akoby znervóznel a kŕčovito volil slová do svojej tretej vyžiadanej správy. Hneď na úvod napísal čistú pravdu : „nadšený podporovateľ budovania socializmu v našej vlasti." Potom jeho formulácie však viac skĺzli do roviny neutrálnej ako pozitívnej, aby ho Michal zase neobvinil z akejsi „neobjektívnosti", ale aby správou neskrivil ani vlások na šedivej hlave starého súdruha. Rýchlo dokončil nepríjemnú povinnosť a hneď na to sa ponoril do druhej témy.

„Drahá Eva," začal, no prišlo mu to akési prislabé na to, čo chcel písať ďalej, takže list pokrčil a začal písať nanovo. „Najdrahšia Evička," napísal a zamrvil sa v kresle, kým rozmýšľal, ako jej to má celé vysvetliť. Ako jej má vysvetliť, že ju tak odporne odkopol, nehorázne ponížil a pritom ju miluje viac než čokoľvek iné na svete. Odrazu sám nechápal logiku svojho myslenia, ktorú mu nenápadne vsugeroval Mišo. A potom sa do toho pustil. Z nežného vyznania lásky postupne prechádzal k čoraz ťažším a ťažším myšlienkam. Na záver napísal vetičku, ktorú neskôr pokladal za tak jednoduchú, sentimentálnu a až smiešnu, že ju mal sto chutí odtiaľ vyšklbnúť: „Odpusť mi, prosím."

*    *    *

            Na druhý deň ráno odniesol list tajným a hneď potom vyhľadal Evinu najlepšiu kamarátku Táňu. Len takto sa k nej list mohol naozaj dostať. Hoci sám pochyboval, že to, čo urobil, dokáže Eva niekedy pochopiť alebo dokonca odpustiť, stále v ňom poskakovali iskrivé myšlienky na ich krásny a nevinný vzťah, ktorý tak otrasne rozbil.

            Cez deň sa všemožne snažil spojiť so Štefanom, ale keď mu nedvíhal telefón, neotváral dvere a usilovne sa mu vyhýbal, začal svoje úsilie pokladať za márne. Popoludní sa však na Petrových dverách ozvalo klopanie. „Eva," pomyslel si hneď. Avšak vzápätí svoju myšlienku odsúdil, lebo si spomenul, že kamarátka Tánička ju má navštíviť až večer. Alebo že by za ňou s listom utekala už skôr? Otvoril dvere a dnu sa vovalili Jakub Sklár a ďalší

dvaja členovia Revolucionára. Dychčali, akoby práve odbehli maratón a schválne tlmeným hlasom na Petra kládli ďalšiu ťažobu, ktorá sa zrejme čoskoro roznesie po celom meste. „Súdruh Jesenský je zatknutý!" A z výrazu ich tvárí bolo cítiť, že ho nezatkli esenbáci za nejaký smiešny priestupok.

            Po kratučkom rozhovore chlapci odišli a Peter okamžite trielil za Michalom. I keď sa obával, že ho nemusí zastihnúť a nepodarí sa mu vlastnoručne zaškrtiť, našiel ho aj  s jeho parťákom. „Hajzel... ty sviňa eštebácka, ako si mohol?! Súdruh Jesenský..." vybuchol Peter, ale ruky udržal pri tele „... je sionistický špión a vážne podozrivý z podvratnej činnosti. Koniec koncov, aj ty sám si to priznal vo svojej správe Peťo!" skočil mu do reči Michal. „V tej správe nie je nič!" dychčal ešte stále Peter. „Naozaj? Ani by som nepovedal. Čo takto: vždy nás viedol k mimoriadne oddanej práci v našom klube, ktorej sme sa mali venovať z plných síl," citoval z papiera a potom nechutne slizkým hlasom pokračoval, „ z čoho je zrejmé, že tým bránil plnohodnotnému nasadeniu vo vašich zamestnaniach a tým sabotoval budovanie socializmu v našej milovanej.." „Ty podliak, toto ti neprejde. Zavreli ste mi otca, ale ďalšiemu nevinnému človeku neublížite. Budem pre neho svedčiť na súde," vrhal sa mu Peter na krk, „a ďalej nebudem v ničom spolupracovať!" Na jeho zúrivý vresk sa do miestnosti vrútili ďalší traja chlapi a Petra surovo vytlačili na ulicu. „A dopíšem ti tam ešte, že si pomáhal tomu starému židákovi," ozývali sa za nimi Mišove slová.

            Peter bol celkom zdrvený. Pokazil všetko. Vzťahy s Evou aj tajnými, bezpečnosť Evy aj Jesenského. Všetko. Po prvýkrát v živote mal chuť to definitívne ukončiť. Najlepšie vo vani s teplou vodou.

            Vrátil sa domov a sadol si do prostriedku izby a čakal. Ticho. Dlhé ticho v ňom narúšal pravidelný tikot hodín na stene. Tesne pred siedmou to prišlo. Buchnutie dverí na aute kdesi na ulici. Vstal a pozrel sa z okna. Boli dvaja a ani jedného nepoznal. Pomaly sa pobral k dverám a keď zaklopali, hneď otvoril. Nepýtal sa, neprosíkal, neutekal. Traja muži mlčky s anglickým pokojom nastúpili do auta.

            O pol ôsmej k Petrovmu bytu prišla Eva s listom v chvejúcej sa ruke a dlhým prúdom sĺz po bradu. Klopala na dvere, ale keď sa v nich stále neobjavoval, prešla do silného buchotu. Neotváral.