OSUD

Osud 

V objatí tmavomodrej smrti,
myslím že som bez záchrany...
Vtláčam bozk na priehlavok púšte,
moja duša stratila zábrany...

Zase ma z omylu vytrhol víchor
ktorý vyvstal po dnešku v mojich citoch.
Ten zlikvidoval všetko by stíchol,
nezostalo tu nič z mojich spomienok.

Myšlienky krvou presýtené prelievam,
vylievam ich z veľkej mláky do mora,
všetku tu ohavnosť čo v duši nazbieram,
ja vynášam ju v zuboch skrvavenú
ako nepoužiteľný odpad zahadzujem
a už konečne naveky odpratávam zo stola...

V túto hodinu, ktorá je mi osudová,
dvíham nôž čepeľou proti mojej ruke.
Pozerám sa sám sebe do očí,
mám v nich smrť a slovo skúpe.

Teraz v kaluži rubínového oparu
vykúpe sa moje telo.
Ja naveky zhyniem zo zápalu
dosiahnuť nekonečné temno...

Moje slová plynú z prstov samovoľne,
nerozmýšľam nad podstatami ničoty.
Ja mám dojem, že ma ovládajú prúdy mimovoľné,
v túto hodinu mojej veškerej samoty.

Ak mal ma niekedy niekto skutočne rád,
tak nech na mňa radšej zabudne.
Chcem umrieť v tichu byť sám,
nechcem nikomu ublížiť v záludne...
Nedokážem zniesť pohľady nevinných očí,
muka ktoré mi spôsobujú sú strašné.
Nevydržím pohľad so svetom zoči voči,
trhá mi to vnútro na zdrapy zvláštne...

Neviem akým spôsobom sa mi podarilo
vôbec prežiť a tak dlhú dobu.
No teraz je mi jasné všetko...
mal som umrieť...

Život predstavuje chabú mdlobu....