Kapitola 3- Havran

Kapitola Tretia- Havran

Po prílete oboch bojových helikoptér a rozmiestení strážnych vozidiel a pechoty pokračovali agent Sejinovič a Mike Orniel v ceste na letisko Kastrup na okraji Kodane, hlavného mesta Dánskeho kráľovstva. Podľa správ z Centrály im už nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. Aj keď je všeobecne známe, že analytici Velenia organizácie sú spoľahliví asi ako meteorológovia v zime... "Fúj, chvála pánu bohu... Myslím, že som ich naučil po kostole hvízdať. Čo vy na to, Igor?" Obzvlášť slovo ‚vy' vyvolalo v agentovy zvláštne pocity... Mal rád akciu. Mal to v krvi, žil pre boj a pre napätie, miloval vôňu ohňa a strelného prachu, adrenalín a tvrdý slovník používaný v priamej konfrontácií s nepriateľom. Zrazu to bolo preč. Zrazu boli len agent a budúci veliteľ... No vedel, kde je jeho miesto, poznal svoje povinnosti. Vždy ich rešpektoval a podriaďoval sa im bez pripomienok. Avšak teraz to bolo v niečom iné... Mike nebol ‚len' veliteľ, bol niečo viac, oveľa viac. Vedel, že by ho dokázal bez milosti zabiť pohľadom, ak by chcel. Cítil z neho nebezpečie... Akúsi čierňavu, nezvyčajnú, tmavú a... No zároveň vedel, že by mohli byť aj dorbí partnery, možno dokonca priateľia... "Áno, pane. Bolo to vzrušujúce. Aj ke´d musím priznať, že ten váš posledný útok prekvapil minimálne všetkých tých, ktorí nás sledovali skrz kamery a družice. Osobne sa priznám, že by mi ani vo sne neprišlo na um, že by ste niečo také dokázali. Nechcem vás podceňovať, pane. Len som mal dojem, že..." Mike naznačil agentovi, že pochopil, a že je to v poriadku.

Zvyšok cesty na letisko prebiehal skutočne v poriadku. Hm, pomyslel si Igor, výnimka potvrdzuje pravidlo, aj počasie sa občas podarí uhádnuť, a v duchu sa pousmial nad predstavou nepriateľskej sily, ktorá by sa rozhodla čeliť tomuto konvoju. Dva plne vyzbrojené bojové vrtuľníky, tri obrnené vozidlá pechoty, tri tanky typu Howitzer a k tomu HumVee po strop naplnené chlapmi s mínami a raketometmi. Ak aj mal nepriateľ niečo v pláne, s čím sa reálne aj počítalo, musel to vzdať. Ak by aj mal potrebnú výzbroj aby zastavil tento konvoj, neprežil by. Už len fakt, že sa v ňom nachádza niekto, kto dokáže preraziť najpevnejší materiál tejto planéty ako papier, musí vzbudzovať poriadny rešpekt. Aj vlastná posádka z neho mala strach. A to im všetkým bolo jasné, že toto je len začiatok. Ak dosiahne plnej moci, ktorá mu bola pridelená... Nečudoval sa. Chápal to, asi by reagoval podobne, ak nie ešte horšie. Len dúfal, že na neho nebudú pozerať ako na nebezpečný tovar, alebo na nejakú zver, hodnú akurát guľky do hlavy. Zjavne netušil, prečo tu je... Budúcnosť bola ešte stále príliš nejasná. No už čoskoro...

„Centrála volá Sejinoviča, prepínam." Agent sa natiahol na sedadlo spolujazdca a odpovedal Centrále. Po niekoľkých formálnych správach podal hlásenie o vzniknutých škodách nepriateľa pri ceste a tiež o priebehu zvyšnej trasy na letisko. Našťastie kľudnej trasy. Mal toho na dnes dosť. Milovať akciu je jedna vec, ale chrániť niečo tak dôležité ako on, to je už iná vec. To sú proste nervy. Nervy, nervy a nervy. „Roger, subjekt odlieta za 20 minút. Sejinovič končí," agent, ukladajúc vysielačku na miesto podal Mikeovy akýsi papier. „Pane, tento list odovzdajte do rúk vášho trénera v Tokiu, je to správa z Centrály. Veľmi dôležitá, za žiadnu cenu ju nesmiete prečítať. Také sú rozkazy." Mike dvihol obočie a snažil sa potlačiť otázku, ktorá mu hrýzla jazyk, no nedokázal to. „Rozkazy? Myslel som, že tu tomu velím ja ale..." Prerušil ho nahnevaný agentov pohľad. „To je síce pekné, synak, ale bez tréningu a bez zasvätenia do celej veci by si tu uriadil akurát tak hovno. Pozri, je fajn, že máš moc ako nikto z nás, a kľudne ma za tieto slová aj zastreľ, mne je to fuk. Rozbil si jeden tank a myslíš, že si dokázal neviem čo? Máš 20, ja mám 48, čo myslíš, kto má prežité viac? 27 rokov slúžim v tejto organizácií a viem ako to tu chodí, a viem, že by si nás teraz skorej zlikvidoval. Ešte nie si dosť silný. Raz budeš. Teš sa na ten deň, no neponáhľaj sa, musíš byť skutočne pripravený na hrozbu, ktorá ťa čaká. Tak ma už neser s podobnými pripomienkami, lebo..." „Tu Hid224, útočná helikoptéra Apache. Volám agenta Sejinoviča. Prečo stojíme? Všetko v poriadku?" nasleodvalo daľších 7 podobných otázok od všetkých vozidiel konvoja. Agent prepol vysielačku na širokofrekvenčné vysielanie, a všetkým naraz oznámil drobné zdržanie pre technické poruchy v komunikátore, ktoré sú už našťastie vyriešené. „Pokračujeme v ceste do cieľa, Sejinovič končí. To, čo som ti tu povedal ostane len medzi nami, fajn?" „Samozrejme, Igor... Máte pravdu..." Mike zvesil hlavu, očividne mu došli agentove slová. Boli pravdivé, no boleli... Pravda vždy bolela, aspoň jeho... Vyrušila ho až jedna myšlienka, ktorú síce hneď zavrhol, no ona sa mu neustále vynárala pred očami... „Igor, môžem vám položiť jednu súkromnú otázku?" Agent bez slova vypol komunikátor aj vysielačku. „Môžeš, synak. Vypol som odposluch," pousmial sa. „Chcel by som ťa požiadať o... Neviem... Neber to v zlom ale... Máš pravdu, v tom, čo si pred chvíľou hovoril. Zničil som jeden tank a už si o sebe myslím, že som Superman. Ale to je jedno. Chcem ťa požiadať, aby si na mňa dal pozor... Nie v takom zmysle, ako sme to mohli vidieť dnes, ale v takom globálnejšom, aby som sa nikdy nestal namysleným a arogantným idiotom, pretože moc prináša aj veľkú zodpovednosť, aj a chcem, aby si bol ty tým, kto ma postráži a dozrie na to, aby som svoju moc využíval rozumne a neklesol tak hlboko že... Skrátka... Ja neviem ako to povedať... Snáď mi rozumieš a..." Agent sa usmial od ucha k uchu, očividne mu to lichotilo. „Je mi cťou, že ma o to žiadaš, že o to žiadaš práve mňa. Budem sa snažiť nesklamať ťa. Chcem byť tým najlepším radcom v oblasti súkromného využitia kameňom na svete. A dočerta... Teraz by mi mali pridať, za to, že robím aj dobrovoľnú pestúnku." Vážnosť, s akou to agent vyslovil, vyvolala v Mikeovy značný zmätok, no po tom, čo sa Igor rozosmial svojim zvučným ruským smiechom, pochopil, že jeho prosbu prijal. Agent zapol vysielačku aj komunikátor a pokračovalo sa v ceste na Kastrup, ktorý sa už črtal v pozadí.

Mike pozeral na pomali sa prebúdzajúce mesto, všímal si všetky detaily. Vedel, že sa tu nejaký čas neukáže. To, čo ho čakalo za hranicami kontinentu ho neskutočne ťahalo, no predsa len, tu vyrastal, tu je jeho domov, tu... Zrazu ho myklo. Nastražil uši a s hrôzou si uvedomil, že všade je strašné ticho. Nevedel čo sa deje... Akoby niekto vypol zvuk, pripadalo mu to ako zlý vtip. To ale nebolo všetko. Akonáhle sa skúsil dotknúť agenta Sejinoviča,... Mike zostal sedieť ako obarený. Všetko pohltila tma, nerozumel čo sa deje, no cítil... Cítil... Niekto mu niečo hovorí... Moment. Ako je možné že... „Mike! Hej, Mike, preber sa... Sakra. Nerob kraviny a preber sa! Fajn, keď inak nedáš..." V tom Mikeom trhlo. Prudko otvoril oči a posadil sa. Trešťalo mu v hlave a pálilo ho líce. „prepáč, synak, ale inak to nešlo. Začal si sa mi to akosi čudne hádzať po aute, tak som ťa urýchlene prebudil. V poriadku?" Z Mikea sa vydralo len akési „Huh?" a najbližších niekoľko sekúnd nechápavo krútil hlavou. „Tu máš, napi sa. Si biely ako stena. Centrála, tu agent Igor Sejinovič, o subjekt je postarané, všetko v poriadku." „To radi počujeme, agent. Prípravy na let boli ukončené, po vstupe do areálu letiska vypnite fázový posun a kontaktujte nás. A ešte niečo, dajte na chlapca pozor. Centrála končí." Akoby som to nevedel bez teba, mudrlant... Mike už vyzeral lepšie, nervózne si šúchal boľavé líce a premýšľal, čo to vlastne bolo. Nedalo sa. Bol príliš unavený udalosťami posledných hodín. Hlavné je, že to bol len sen, a že sa v skutočnosti nič nestalo.

„Centrála, tu agent Sejinovič. Hlásim sa podľa rozkazov. Práve sme vstúpili do areálu letiska Kastrup. Fázový posun neaktívny, čakám inštrukcie." Z vysielačky sa ozval mohutný mužský hlas, iný, ako zvyčajne. „Igor? Zdravím, tu je Peter, vieš, ten zo sektora alpha38, pár krát sme spolu leteli..." Agent Sejinovič bol očividne rád, že počuje tento hlas. Po krátkej chvíli vysvitlo, že Igorov známy bude pilotovať let do Tokia. Let, ktorého sa už Mike skutočne nemohol dočkať...

Následne ich Peter rádiovo navigoval na miesto odletu lietadla. Na poslednú chvíľu prebehlo pár zmien, vďaka ktorým sa agent Sejinovič pripojil k posádke. Nebola veľká, tvoril ju pilot Peter Ondruszka, budúci veliteľ Mike Orniel, člen Strážnych divízií Igor Sejinovič, špecialista na výbušniny Uwe Horden a tiež mariňáci major Daniel Darnyiak a podlukovník Simon Volerion. O druhej hodine začalo lietadlo rolovať. Let do Tokia mal trvať približne 6 až 7 hodín, v závislosti od počasia, ktoré sa ukazovalo v dobrom svetle, Rannajšia hmla sa úplne rozplynula a svietilo slnko.

„Tu pilot Peter Ondruszka, špeciál Spojených utajených vlád, let 3345 do Tokia, žiadam povolenie k odletu, prepínam."
„Tu letová centrála, veža povoľuje štart. Veľa šťastia let 3345. Prepínam."
„Rozumiem, prepínam a končím." Peter prepol vysielačku na lokálne vysielanie a spustil.
„Dobré ráno, zdraví vás pilot lietadla Airflus spoločnosti Letíme jak sekery. Moje meno je Peter Ondruszka, mojou prácou bude dopraviť toto lietadlo znova na Zem kdesi v Tokiu. Či už zapichneme do niektorého mrakodrapu alebo do Fuji-san, nechám na výbere navigátora, ktorý zaspal. Naše letušky sú kedykoľvek pripravené obslúžiť vás a splniť všetky vaše požiadavky. Jedlo a pitie máme na niekoľko dní, prezervatívy na niekoľko rokov. Pilot vám želá pohodlný let... Tak chlapi, teraz vážne. Máme povolenie, odlietame o pár minút. Pred nami je nudný 6 hodinový let vo výške 15 000 metrov a v rýchlosti 950 až 1200 kilometrov za hodinu. Teplota vzduchu klesne na -85 stupňov a poletíme nad Dánskom, Švédskom, Estónskom, Ruskom a Činou. Užite s to a občas sem niekto pribehnite, nech sa tu neuhryziem od nudy." Peter vypol vysielačku a začal naberať rýchlosť. Lietadlo sa odlepilo a vznieslo, nesúc Mikea v ústrety toho, kvôli čomu sa narodil...

Po niekoľkých minútach ticha Mike v rámci pohodovejšieho letu navrhol vynechať formálne oslovenia, čo všetci prijali s nadšením. Peter zapol autopilota a spolu s Igorom sa zabávali na akomsi časopise. Mike netušil, o čom je reč, no vedel si predstaviť vzhľadom na smiech, ktorý z pilotnej kabíny vychádzal. Mariňák Daniel spolu s Uwem hrali šach, Simon sa vzadu natiahol na trojicu sedadiel a spal, no a Mike, ten mal plnú hlavu otázok a problémov, ktoré ho ťažili... Posledné hodiny sa toho stalo viac, ako si dokázal kedykoľvek predtým predstaviť... Aj zabudol, čo ho čaká... Zrazu bol priamo v cetre deja, bol hlavná postava v príbehu s nedokončeným záverom... Záverom, ktorý čaká len na neho. Záverom, ktorého farbu určí on.

Prešlo niekoľko hodín letu, ktorý síce mal byť nudný, no vôbec nebol. Mike zistil, že cestuje s partiou naozaj úžasných ľudí, s ktorými sa celkom rýchlo skamarátil. Bál sa, že ako najmladšieho a zároveň najvyššie postaveného ho jeho muži nebudú rešpektovať, no práve naopak. Boli mu oddaný telom aj dušou, rovnako ako predviedol Igor pri ceste na Kastrup. Boli by za neho položili život, ak by mohli. Považovali to za česť. Začali mať Mikea radi, prijali ho ako seberovného. Nálada bola výborná, Peter v rámci voľného času rozprúdil náladu hudbou a každý s pasažierov Mikea niečo naučil. Simon a Daniel rozoberali a čistili zbrane, Igor mu zase ukázal pár trikov s fázovým posunom a Uwe simuláciou predviedol niekoľko typov trhavín a tiež spôsoby ich likvidácie. Do toho všetkého hudba a Petrov spev... Po tejto kvázi výučbe sa partia chlapov rozhodla hrať karty, čo Petra poriadne nahnevalo. On ako pilot totiž hrať nemohol. Mikea z toho všetkého chytali driemoty a rohodol sa pospať si. Sadol si na miesto pri okne, ktoré si obľúbil a, netušiac ako, tvrdo zaspal.

„Peter, kde máš schované deky?"
„Ty Igor, popozeraj sa vzadu v úložných priestoroch, dlho som ich síce nevyberal ale mali by tam byť. Načo ti vlastne budú?"
„Náš veliteľ nám zaspal Peter. Nech neprechladne."
Zatiaľ čo sa Igor prehrabával v úložných priestoroch, Peter zvýšil teplotu v lietadle a vysielačkou kontaktoval riadiacu vežu v Petrohrade, aby informoval Ruskú vládu o vstupe do ich vzdušného priestoru. Všetko preboehalo podľa plánu, let bol na počudovanie všetkých kľudný až doteraz. Len Uwe bol akosi ticho a Daniela to už hnevalo, tak sa rozhodol niečo s tým robiť. Keď k nemu podišiel, zistil, že spí... No nič to, pomyslel si, čas vstať, nechceš hádam predrichmať celú cestu. S týmito myšlienkami do Uweho šťuchol a... Uwe sa zosipal na podlahu ako vrece zemiakov... Daniel zostal stáť ako obarený, a jediné na čo sa zmohol bolo tiché ‚do riti‘. Okamžite sa pozrel na miesto, kde spal Mike. Nebol tam.
„Poplach! Kurva, chlapi Mike zmizol a Horden je mŕtvy!" zreval mariňák na celé lietadlo.
Igor priletel ako strela a neveriacky pozeral na všetky strany, Peter vykukol z pilotnej kabínky a zmohol sa len na „No do riti!", na čo sa zavrel a zamkol v kabínke. Bol to bezpečnostný postup proti každému, kto by chcel ovládnuť lietadlo. Igor sa spamätal ako prvý, vytiahol spoza opaska deviatku a mávol na Daniela.
„Danny, kde je Simon?"
„Simon ? Simon je... moment... Simon! Ty zasraný hajzel!"
„Hlavne sa ukludni a priprav si zbraň, môže byť kdekoľvek. Ja vezmem Uwemu lokalizátor a poprezerám lietadlo, či niekde neschoval výbušninu."
„Jasne. Si si istý že je mŕtvy?"
„Je studený. Umreť mohol zhruba tak hodinu a pol po štarte. Aj by to do seba zapadlo, pretože zhruba vtedy avizoval že je unavený. Otázka je, čím a kto ho zabil. Pochybujem, že to bol Simon, Uwe sa vie brániť..."
„Je možné že ho otrávili na letisku, Simon a Jacob mu dávali ochutnať nejaké pitie... Do riti... Zastrelím ho len čo vystrčí ňufák!"
„Kľudne, Danny. Ale dávaj pozor na Mikea, nesmieme ho stratiť za žiadnu cenu, jasné?"
Daniel kývol na súhlas a odbehol hľadať Simona a Mikeho. Igor zapol lokalizátor a prehľadával lietadlo. No jeho najhoršie nočné mory sa naplnili už po prvých metroch... Simon pod spoj pravého krídla umiestnil asi 350 gramov C4, čo by stačilo na odpálenie celého boku lietadla. Smrť Uweho teda nebola vôbec náhodná...

Mike za prudko prebudil po tom, čo narazil hlavou na niečo tvrdé. Len čo otvoril oči, uvedomil si, že nie je na svojom mieste... Nenápadne sa očami rozhliadol naokolo a uvidel Simonovu tvár, ako niečo nemecky šepká do vysielačky. Dvíhal sa mu žalúdok... Zrejme ma niečím nadrogoval aby mi otupil zmysly, pomyslel si. Snáď ma tu Igor a zvyšok posádky nájde... Je tu strašná zima. Kde vlastne sme... Netušil kam ho Simon odvliekol a ani ako sa mu to podarilo, jedno ale bolo isté, ostatní urobia čokoľvek aby ho zachránili. Ako premýšlaľ o ceste von, Simon vypol vysielačku a všimol si, že sa Mike prebudil.
„No konečne. Radím ti, drž hubu a nič sa nikomu nestane. Hlavne neskús použiť tie posrané kamene, lebo ti ihneď odstrelím ruky. Potrebujem ťa bohužiaľ živého, inak by si bol už dávno mŕtvy. Nie som žiadny Simon Volerion, moje meno ťa ale zaujímať nemusí. Svet ma pozná pod menom Raven. Som elitný zabijak organizácie Future Light. Snažíme sa ťa dostať už niekoľko rokov, no tí druhoradí lovci a idioti neboli schopný ťa zabiť. Tak konečne zavolali mňa a ajhľa, si môj!""Raven sa nechutne zasmial, no po tom, čo pozrel Mikeovy do očí ho smiech prešiel. Nezmohol sa na nič iné, len precedil cez zuby „Skapeš!" načo udrel Mikea pažbou po zátylku. Mike sa okamžite zvalil na podlahu a zostal v bezvedomí.

Medzitým sa Igor Sejinovič pomocou Uweho náradia snažil odstrániť nastraženú C4. Peter Ondruszka vysielačkou upovedomil Moskovskú vežu o situácií a taktiež aj centrálu Spojených utajených vlád, ktorá okamžite vyslala pomoc. Daniel sa pokúsil oživiť Uweho, no bolo už príliš neskoro, ani moderná technológia už nemohla pomôcť. Uwe bol veľmi odolný človek telom aj dušou, no tu už nebola žiadna nádej. Po neúspechu sa Daniel rozhodol prehľadať ešte raz celé lietadlo, keďže jeho prvý pokus nič nepriniesol. Peter sa z bezpečnostných dôvodov nemohol odbarikádovať, avšak dohováral sa s ostatnými vysielačkou.
„Tu je Daniel, zadné sekcie prázdne. Kde v riti môže ten bastard byť? Igor, čo tá C4?"
„Makám na tom, je to zasraná technika, s týmto by mal problém aj Uwe do šľaka... Hajzle si pozrel?"
„Tie pozeral už pred 10 minútami."
„Ty sa staraj o riadenie Peter a nechaj nás pracovať!" Igor bol z výbušniny očividne nervózny. Nemala časový spínač, no akýkoľvek zlý manéver by spôsobil jej výbuch a tým aj smrť celej posádke. Daniel bol zase nervózny zo Simona, pretože už dva krát prezrel celé lietado, no po ňom tu nebolo ani pamiatky... No a Peter bol nervózny z toho, že prepravuje najcennejší náklad v dejinách organizácie spolu s nebezpečným mariňákom. Zrazu sa z vysielačky ozval hlas, ktorý ho tak vysrašil, až nechtiac trhol kormidlo smerom dole... Lietadlom sa rozľahlo mohutné bohovanie a zvuk streľby.
„Hej do riti Peter, čo tam vpredu robíš za hovadiny ? Nelietaj s tým ako s konzervou paradajok! Skoro som si ustrelil nohu!"
Igor sa k situácií nevyjadroval, len nadával a bol rád, že akurát nepriložil ku bombe tú pinzetu, inak by už nemali krídlo.
„Chalani, počúvajte toto, prepnem to na celé lietadlo." Peter nastavil frekvencie oboch vysielačiek a spustil prenos.
„... znova opakujem, už naposledy. Mám Mikea, sme schovaní v tajnej kabíne lietadla, nenájdete nás tu. Som Raven a bol som poverený doniesť Mikea živého pred komisiu organizície Future Light. Okamžite pristaňte na najbližšom letisku, inak ho zastrelím ako psa! Počujete? Odpovedzte mi!"
„My traja máme súkromnú linku. Nikto mu neodpovedajte, už ho zameriavam, za pár sekúnd zistím polohu vysielačky a potom tam nabehnete, jasné chlapci?"
„Ste hovadá! A čo keď ho zastrelí!"
Igor, neafektuj, povedal že ho má doniesť do FL, čiže je jasné, že to o zabití sú len keci navyše, ktoré netreba počúvať! Danny, dostal si moju správu?"
„Dostal Peter. Pošli mi to na lokátor len čo to bude." Daniel skontroloval zbraň a pripravil sa na akciu. Škoda že tu nie je Igor, pomyslel si, bude to bez neho náročná operácia. Raven... počul som o ňom viac, ako dosť... Nasadili naozaj ťažký kaliber... Z myšlienok ho vyrušil Igorov hlas.
„Uwe dýcha! On... on sa preberá! Chalani, on žije, to nie je možné ale on fakt žije!" Igor sa prestal venovať bombe a pomohol Uwemu sadnúť si.
„Počuj, ty ma nikdy neprestaneš prekvapovať... Ako je toto možné sakra?"
Fuj... Pche... Mysleli si, že ma dostanú nejakou sračkou. Hneď som v tom spoznal jed s časovou účinnosťou, myslím, že to bol Aterpatil. Tak som ho ihneď na záchode neutralizoval tabletkou Seringinidu, ktorý, ako iste vieš, spôsobuje svojím silným účinkom dočasnú klinickú smrť. Dosť bolo rečí, daj mi vysielačku." Ohúrený Uweho dôvtipom mu hodil Igor vysielačku.
„Tu je Uwe Horden. Som v poriadku, potom všetko vysvetlím. Každopádne Simon, ako už viete je nebezpečný Raven. Igor sa pôjde s Dannym o toho zasrana postarať, a ja tu poľúbim moje malé plastické zlatíčko. Všetko jasné?" Z vysielačiek sa ozvalo dvojhlasné „Jasné!". Uwe vytiahol svoje náradie a začal odstraňovať bombu. Trošku sa mu z účinkov lieku motali oči, ale to ho po chvíli prešlo. Igor sa stretol s Dannym v spodnej palube. Lietadlo kleslo do výšky 4 kilometrov a spomalilo na polovičný chod, pričom bolo pod drobnohľadom asi stovky ruských radarov. Stovky napätých uší po clom svete načúvali dráme na palube letu 3345 do Tokia, letu, ktorému nemohli pomôcť, nech chceli akokoľvek... Letu, od ktorého záviseli aj ich životy.

Major Darnyiak a agent Sejinovič nemohli uveriť tomu, čo videli na lokátoroch.
„Peter, si si istý, že si to zachytil správne?" Igor zázal na tri bodky na jednej kope a nerozumel, čo sa deje. Daniel stál ako zelená bodka veľa neho, a Raven ako červená bodka bol medzi nimi. Ale bol tu drobný problém. V okolí 3 metrov nebolo nič.
„Nie som amatér! Popozerajte sa poriadne!"
„Peter, nad nami je prepravný priestor, a pod nami je 4 500 metrov vzduchu! Sme na mieste, ale tu nič nie je!" reval Daniel celý zúfalý do vysielačky, pričom nechápavo krútil hlavou. Igorovy to nedalo...
„Vydrž tu chvíľu, ja sa hneď vrátim." O niekoľko minút prišiel s dvoma zariadeniami na fázový posun. Danny si ihneď domyslel, o čo ide. Vzal si prístroj a naznačil rátanie do troch. Jedna... Dva... Tri...
„Ani sa nepohnite, inak mu odstrelím hlavu!" zreval Raven so zbraňou pri Mikeovej hlave. „Netušil som, že nás tu vôbec niekedy nájdete, ale zdá sa, že kontaktovať vás bola chyba. Nevadí, ja mám zajatca a vy máte hovno... Odovzdajte mi zbrane!" Raven nebol typ chlapa, s ktorým by sa dalo vyjednávať, a pokúsiť sa ho oklamať by bola samovražda ako vyšitá. Buď by vás zastrelil alebo umlátil. A veru že mal čím. Tento cez dva metre vysoký chlap mohol mať aj 120 kíl svalov. V mladosti aktívne zápasil, no pre prílišnú agresivitu v ringu ho vylúčili zo zápasníckej federácie. Už v detstve bol neskutočne silný a aj agresívny, často šikanoval mladších ale aj starších spolužiakov. Kto sa mu psotavil na odpor, neprežil. Dokonalý stroj na zabíjanie... Do organizácie Future Light ho naverbovali po zatknutí v roku 2003 za osemnásobnú vraždu. Medzi mŕtvimi boli aj vysoko postavení členovia federácie, tí, ktorí ho kedysi vyrazili... Pomstil sa. Ako mariňák- špión zapadol veľmi rýchlo vďaka svojím špecifickým črtom. Tvár mal veľkú a hranatú, s vysokým čelom a mohutnou sánkou. Oči svetlosivej farby vzbudzovali pri pohľade do nich skutočný strach v jeho nepriateľoch. Vyžarovala z nich túžba po krvy, bol doslova posadnutý zabíjaním. Cez tvár sa mu tiahla veľká jazva ako pozostatok z jedného z posledných zápasov v ringu. Mohutná postava, oči veštiace smrť a tvár zvera, to bol Raven. Telom aj dušou.... Zabijak.

Igor a Daniel rezignovali a hodili svoje zbrane Ravenovi. Ten ich odkopol von z lietadla a namieril na Igora.
„Pôjdeš prvý, ruský bastard." uškrnul sa a zamieril. Daniel nevedel, čo má robiť. Možností nebolo veľa, boli fázovo posunutí a naviac, Mike bol nebezpečne blízko kraju lietadla. Stačil by zlý pohyb a...
„Uži si to. Bude to tvoja posledná vražda, Raven." precedil Igor cez zuby, na čo sa Raven samoľúbo zachechtal.
„Cha! O tom ty kamarát môj ruský hovno rozhoduješ! Aby si vedel, vystrielam celú posádku, odletím na cetrálu a lietado zapochihnem rovno do generálovho okna, na stôl položím hlavu tohoto zasrana a potom odstrelím každého, koho uvdidím. A ty, ani tent osráč, s tým nič neurobíte!" dodal sebaisto. „Rozlúč sa, Igor. Nejaké posledné slová?"
„Si osraný Raven. Pamätaj moje slová, príde deň, keď skapeš ako pes!" s týmito slovami mu Igor napľul do tváre. Ravena to dohnalo do neskutočnej zúrivosti, otrčil na Igora zbraň... Igor zavrel oči a čakal smrť. Tak predsa len príde. A to som ho chcel ešte toľko naučiť... Škoda. Dúfam, že sa o neho ostaný postarajú. Verím, že by z nás boli dobrí priateľia... No. Už to trvá akosi pridlho nie?
Igor otvoril oči a pohľad na to, čo pred ním ležalo, ho skoro donútil znova uzrieť svoj obed. Daniel nemal také šťastie...
„Mater božia! Fuj do riti tam! Danny, v pohode? No, vidím že hej..."
Daniel na neho hodil vystrašenú tvár a nechápavo krútil hlavou. Nezmohol sa na nič, len na akési funenie. Pozreli na Mikea. Bol stále v bezvedomí.
„Takže on to určite nebol, pretože spí. Kriste pane... Ježiši mne je zle!" Igor sa odvrátil od kôpky Ravenovych vnútorností, Daniel sa znova povracal.
„... fuj... Preboha... Ako je toto možné? Mal v sebe bombu alebo... Igor, nemáš servítku?"
„Počkaj, niekde by tu mali byť... No, ja teda neviem, ale zdá sa že hej, ale ak hej, nerozumiem prečo ju odpálil... Každopádne ostala z neho kopa sračiek, ktoré bude treba odpratať. Ja navrhujem vrátiť sa do našej dimenzie, nech sa nemsíme na ten bordel pozerať... Vezmem Mikea, Priprav presun." Daniel kývol a po tom, čo sa otočil, mal čo robiť, aby sa znova nepovracal. Z Ravena ostala doslova kopa neporiadku. Po tom, čo Igor zavrel oči, Daniel uzrel veľmi ostré biele svetlo, ktoré ho na chvíľu oslepilo, a v zápätí cítil pach spáleného mäsa. Raven zrejme ani nezbadal, kedy ho rozdrapilo.
„Ty Igor, možno ho rozthalo od nervu, ako si mu naflusal do ksichtu." zažartoval Daniel, len čo sa presunuli naspäť a trocha sa upokojili.
„Hahah, to by teda bolo, jeden z najväčších zabijakov a roztrase sa pod ruským flusancom!" zasmial sa Igor svojim zvučným bohatierskym smiechom, ktorý sprevádzalo Danielovo srbské hihňanie. Na viac si netrúfol, stále sa mu krútil žalúdok z predstavy Ravenovej smrti...
„Dosť bolo srandy, podaj mi vysielačku a skontroluj chlapca. Tu je agent Igor Sejinovič, zaistili sme subjekt, Raven je, ehm, mŕtvy. Teda presnejšie, je na sračky, doslova. Niečo ho zvnútra rozdrapilo. Ja neviem čo a ako, ale je mi to jedno... Vraciame sa hore, je tu zima. Končím." Igor strčil prístroje na fázové posuny aj s vysielačkou do vrecka, s Danielom vzali Mikea a odniesli ho na hornú palubu do tepla. Uwe medzitým s zneškodnil bombu, čím sa im ihneď s hrdošťou v hlase pochválil.
„Tak toto zlatíčko už kvákať nebude. Bol to riadny oriešok, ale je po nej. Mike je v poriadku?"
„Hej, je. Je v bezvedomí. Igor, položíme ho sem, ja ho prikryjem nech sa zohreje. Bol v tej zime vyše dvoch hodín."
„Takže sa môžem odplombovať chlapci?"
„Chúďatko, si stále tam? Môžeš, už nehrozí nič. Popravde ale netuším čo sa stalo, mal som zavreté oči, no Daniel hovoril o akomsi záblesku. Takže zrejme nevidel nič ani on."
„Mohol to byť Mike?" spýtal sa Uwe zvedavo. Vzápätí na neho pozrel a bolo mu jasné, že Mike určite nebol ten, kto ich zachránil. Nebol sám, kto by rád poznal skutočnú pravdu.

Mike otvoril oči, pomaly sa poobzeral a načúval... Správne. Zvoní. Sviňa... O tretej v noci zvoní! Prečo ma nenechajú vyspať... Načiahol sa mobilom, no nedokázal ho zdvihnúť. Jeho ruka preletela skrz. Netušil, čo sa deje, a inštinktívne sa pokúsil vstať. Zrazu si uvedomil, že je upsrostred ničoho a v diaľke vidí akési svetlo. Pokúsil sa za ním načiahnuť, no bol priďaleko... Avšak jeho ruka na razila na niečo tvrdé. Ohmatal to a zistil, že je to akýsi kus plechu. Plechu... Plech... Kde som len videl plech, pomyslel si. Po chvíli horúčkovitého premýšlania si uvedomil, že nie je na zemi ale vo vzduchu a že stúpa a zrýchľuje. Nadýchol sa, vydýchol... Ucítil niečiu ruku, poznal ju, jej teplo mu pomali vrátilo vedomie. Otvoril oči, a našiel usmiatu tvár. Tvár, ktorá mu pomohla prebudiť sa.

„Chlapi, už je hore, chvalabohu. Bál som sa, že tá zima mu ublížila viac." Igor netajil nadšenie, rovnako ako ostatní členovia posádky.
„Zdá sa, že vydrží oveľa viac. Zaujímalo by ma, či je to tými kameňmi?"
„To je dosť možné, Daniel. Aj cestou na letisko strieľaľ raketometom akoby to bol prak. Ak by som to nevidel na vlastné oči, nikdy by som tomu neuveril!"
„Tú parádu, a hlavne tú s tým tankom, som sledoval cez sondu na orbite," pridal sa Peter do debaty, „neskutočné, čo dokáže v tak mladom veku. Neviem si predstaviť, čo bude, až ovládne všetko, čo v ňom je." Uwe sa pozrel najprv na Petra, potom na Mikeho a rozžiaril sa ako slniečko.
„Cože sa tak vyškeruješ o dušu?" uštipačne poznamenal Daniel.
„Ále... Pripomína mi moju obľúbenú výbušninu, hehe..." zachechtal sa Uwe, na čo si Danny nechápavo zaťukal prstm na čele.
„Poďte mi s ním pomôcť, ledva dýcha ale už sa hrabe na nohy..." Igor s Uwem podopreli Mikea a pomohli mu sadnúť si do sedadla.
„... no do riti! Kde som... čo sa vlastne stalo? Kde je Raven? A... Uwe? Uwe ?! To je preboha ako možné ??" Mike bol biely ako stena, no akonáhle zbadal živého a zdravého Uweho Hordena, zbledol ešte viac.
„Chlapče ukľudni sa, lebo sa ti naozaj niečo stane. Uwe je v pohode, a Raven je na sračku, doslova. Buď rád že si to nevidel. Ešte teraz ma napína." Začal opisovať Daniel.
„Podrobnosti môžeme vynechať myslím. Keď si sa aj ty pogrcal, tak to bol zrejme fakt pohľad pre bohov." vyhlásil Uwe.
„Vstal z mŕtvych a už ma ide srať do boha!" Peter, počujúc úchytkom bohovanie z časti pre pasažierov zbystril sluch a načiahol sa po vysielačke.
„Všetko v poriadku tam vzadu?"
„Jasné!" zakričal Igor, „ja to tu mám pod kontrolou neboj sa."
„Dobre kamarát, len mi tu už nerobte bordel, jedna kôpka dole v podpalubí mi stačí." odložil vysielačku a dalej sa venoval lietadlu. Hm... 13 148 metrov, kurz správny, rýchlosť 1256 km/h, pomyslel si. Za takých 20 inút sme tam. Už vidím letisko. Skurvený deň...

O nikoľko minúť lietadlo spomalilo a začalo klesať. Peter medzitým kontaktoval vežu v Tokiu a vyžiadal si povolenie na pristátie s informáciou o prepade lietadla. Svojim cestujúcim zaďakoval za využitie cestovnej linky Letíme jak sekery a zadúfal, že takýto
„... nahovno let som mal naposledy v živote. Nahovno let s kopou hovna v kufri. Ale inak to bolo žúžo, ako sa u nás vraví. Vidíme sa na zemi, chlapci. Končím."