1

Otvorila oči.

Pohľad sa jej stretol s lúčom slnka, prenikajúcim cez medzeru v žalúziách na okne oproti.

Nemusela sa ani rozhliadať okolo aby zistila, kde sa nachádza. Stačilo uvedomenie, že leží na gauči. Pohodlnom gauči. A keby náhodou váhala, pri pohľade na technologické časopisy na stole by jej docvaklo hneď.

Započúvala sa do ticha bytu. V dosahu niekoľkých metrov naokolo hlasy, chystajúce sa do práce. Ale v tomto byte... Nič. Vystrčila spod deky ucho smerom k jeho izbe. Ticho. Zvláštne, to už dlho nezažila. Tri a pol roka chrápania, mrnčania zo spánku, sem tam nejaký prd.

Nakoniec možno mala využiť jeho ponuku, nech spí na vedľajšej polovici, vypálilo by to dobre. Hmlisto si spomenula na tie slová spred niekoľkých hodín, a nejaký dodatok o fakt dobrom štýle lízania. Taká tá ležérne pohodená poznámka kedy ide dotyčnému pohadzujúcemu o to, aby ste nevedeli či si robí srandu alebo to myslí vážne. Nenápadný spôsob, ako sa vynachváliť.

Takže fakt dobrý štýl... Hm...

Keby ju vedľa seba do postele volal Nedosiahnuteľný, šla by hneď a bolo by jej jedno, aký má štýl. Ale preto je Nedosiahnuteľný, lebo sa to stane iba v jej snoch. Nedosiahnuteľný... ten, čo síce nenosí na rukách prstene, no na reprezentačných plesoch stojí po boku tej, čo sa volá podľa neho. Tej, ktorá mu porodila dieťa... Ten, pre ktorého nie je nič viac než spestrenie piatkového večera so starými známymi. Milé idealistické dievča, ktoré ho obdivuje skôr preto, čím je, než pre to, ako voní. A tiež pre dotyk jeho pier... Myšlienky naňho pôsobili depresívne. Preč s nimi.

Raňajky. Chcelo by to niečo hutné pod zub. Doplniť hladinu cukru a zamestnať žalúdok.

S trochou blúdenia a vŕzgajúcim vstávaním sa dostala do kuchyne. Typicky chlapský byt. V chladničke traja kelti, stonka polovysušenej trávy, 6 vajíčok. V kúte pri stole vodná fajka, drez plný riadu a na stole omrvinky. To pozvanie na rande bolo naozaj spontánne...

Prehliadala jednu skrinku za druhou. Cestoviny, sáčkové polievky, základná výbava korenia, nikde ani kúsok pečiva, či nebodaj jogurty alebo čerstvé ovocie... Zdravé stravovanie môže ísť dnes do kelu.

Hladká múka. Aspoň, že tak. V duchu prosila, nech je v chladničke aspoň mlieko. Otvorila ju znova... a usmiala sa.

O dvadsať minút už bytom rozvoniavali palacinky. Tie americké, napučané vďaka sóde bikarbóne. Poslednou dobou mala mániu inšpirovať sa hocičím zahraničným pri varení. Len aby to nebolo vyslovene slovenské... Ešte pred mesiacom to bola grécka kuchyňa.

Keď si pri servírovaní uvedomila, že nikde nenatrafila na džem, ozvalo sa buchnutie dverí. A klasický ranný prúd, dopadajúci na steny misy.

Chytila ju nervozita. Kam mu vlastne včera dovolila zájsť? Spomínala si na ruky pod tričkom, pod rifľami... Nevedela, či stihol trafiť prstami na bradavky. A čo ona? To rozopínanie rázporku bol iba delirický sen, alebo rekapitulácia uplynulých udalostí?

Niektoré veci radšej nechce vedieť.

„Dobré ráno." Darov úsmev prezrádzal, že on sa zrejme podobnými vecami netrápi.

Tina mu ho oplatila, no po pár sekundách radšej presunula pohľad na pariace sa palacinky. „Dúfam, že si hladný. A že máš hneď zrána strašne inšpiratívnu náladu. Vymysli, s čím si ich dáme. Pochybujem, že tu máš nejaký lekvár alebo nutelu..."

„To teda nemám," pokrútil hlavou. „Ale sklamem ťa, ja zvyčajne neraňajkujem. Ak sa ti chce, môžeš skočiť dole do obchodu, tam určite niečo dobré nájdeš." Opäť ten jeho klasický optimistický úsmev a otočka smerom do pracovne.

„Sa mi tak chce," zašomrala, blúdiac pohľadom po všetkých kútoch miestnosti. „Tak žeby aspoň granko...?" Keď ho našla, sedel už za počítačom. Ževraj práca... A popritom staré známe „o ou" a charakteristické ťukanie gtalku.

Pri jedení obdivovala výhľad z okna. Z každej strany v diaľke kopce a lesy... Neuveriteľné, že na tomto kraji mesta ešte nebola. Neuveriteľné, že sa tu ešte niekde nachádza príroda... Čosi také nevidela už pár mesiacov. Možno by si mala spraviť malý výlet. Devínska kobyla, alebo Pajštún... nabrať prírodnú energiu a usporiadať myšlienky. To by sa ale musel nájsť piatkový alebo sobotný večer, kedy by šla skoro spať a celé nasledujúce dopoludnie nestrávila poopičným sebapreklínaním. Tak snáď už o týždeň...

„Vidím, že máš prácu a ja už budem musieť ísť, tak by si ma mohol odprevadiť na zastávku." Ako stála vo dverách, za slnečného svetla si obzerala TEN pracovný stôl. Niekoľko kancelárskych vecí bolo ešte zhodených na zemi.

„Nechce sa mi ísť s tebou, ale určite nezablúdiš, keď pôjdeš..." A zase ten úsmev pri inštruktáži. Fakt je stále taký veselý, alebo to iba hrá..??

Protesty, ani presvedčovanie („buď gentleman... nebuď taký lenivý...") nevyšli.

„Si šikovné dievča," postrapatil jej vlasy, keď sa oňho opierala, obúvajúc si topánky.

„Pusu ti nedám," ozvala sa z mohutného objatia, „radšej... nemám umyté zuby."

„Vynahradíš mi to inokedy."

Keď vyšla z brány, bolo už čerstvé dopoludnie a ranný zhon dávno utíchol. Von sa dostala bez problémov. Čo to vravel v noci, keď sa vyhrážala zdrhnutím? Že sa bez čipu a kľúča na dva zámky nedostane? Nič také ju vo vchodovej bráne nečakalo...

Podľa Darových inštrukcií zamierila na zastávku, v hlave popevok z neznámej pesničky. Odkiaľ ju len pozná..? Aha, zo včerajšej noci.  

Usmiala sa. Ďalší prípad za nami.