Na jeden výkrik... jeden z mnohých

Vždy som si myslela, že medzi učiteľom a žiakom by mala byť neaká hranica

ale sme v dobe, keď sa rúcajú pravidlá

a hranice

a všetko sa tak nejak absorbuje a padá do seba

neviem, či sa mi to páči

niekedy som rada za wifi a mobily

niekedy by som radšej žila o 5 storočí späť.

Neviem, či mám byť vďačná

za to, že stojíme na pódiách v „elitárskych" kruhoch,

zbierame ceny, publikácie v novinách

pijeme víno na recepciách, podávame si ruky s laureátmi nobelovky

(hoci netušíme, čo znamená „laureát"

pretože v našich končinách ten pojem ešte nie je in)

a či by nebolo lepšie

vydávať knihy v lesklých obálkach

formátu A5

-na prebale príhovor „selebrity"-

a nejak z toho vyžiť.

Neviem.

Som rovnako stratená ako všetci ostatní

len to dávam menej najavo

asi.

A možno to zo mňa kričí

na sto honov

z každého môjho póru

cítiť neistotu, opovrhnutie, sklamanie

a des.

Desím sa každého jedného kroku

na ktorý sa chystám.

Desím sa, že ma privedú

niekam, kam som chcela dôjsť.