Chýbajú len bodky na chrbte

Konečne je tu, mešká desať minút. Keby aspoň niekto povedal prepáčte, alebo na tom displeji čo tu majú bežalo ospravedlnenie, ale nič. Nevadí, začína moja hra.

Rád cestujem trolejbusom. Teda aj inou mestskou dopravou, ale trolejbusom chodím do práce a z práce. Pozorujem ľudí, tipujem kto nastúpi, kto vystúpi, kto si kde sadne, možností je veľa.

Dnes je to nuda, sedadlá sú poriadne štrbavé. Ešte že tu po skle lezie lienka. Stále lezie vyššie a vyššie, skĺzne sa, prevráti, poletí a od znova. Má poriadnu dávku trpezlivosti, alebo cíti, že jej ide o život. Ak tu ostane, zdochne. Neviem či od tepla, hladu, či smädu. Asi to nikdy nikoho nezaujímalo.

Ďalšia zastávka, nič, stav nezmenený, opäť lienka.

Konečne zmena. Pár. Chalan vyzerá, že nemôže byť jeho, ale je. O nej sa nedá veľa povedať. Dobre oblečená, namaľovaná, postava ok, štandard, ale ničím výnimočná.

Mieria ku mne. Sadajú si. Nechápem. On sa doslova natesná vedľa mňa a ona si mu sadá na kolená. Kočka otvorí ústa a od toho okamihu som počul len: „Ťuťu muťu, ťuťuťu, mniau, mnia, muťu muťu." Celé je to prerušované cmukaním.

To je už každému jedno, že ľudia sa aj rozchádzajú?

Prvýkrát vystupujem s nadšením. Beriem lienku a ideme si hľadať nové sklá.