Pád ............... na dno!

Bolo to včera. Po troch rokoch. Ešte stále tomu nemôžem uveriť. Prečo si za ten čas niečo neurobila? Ako to, že si mu nepomohla? Veď bol taký mladý...... Práve dosiahol osemnásty rok svojho života....odžil si detstvo a dospelosť mu zabuchla dvere pred nosom.

Najhoršie bolo, keď som ho videla, ako strašne trpel. Tie jeho oči mi všetko prezradili, nebol veľmi zhovorčivý, nedokázal vyjadriť, čo cítil, ale mne stačil jeden pohľad. Mohol sa smiať, ale ja som vedela, že to všetko, čo v sebe dusí ho strašne ubíja.

Ani nedokážem zrátať koľkokrát mi sľúbil, že s tým prestane.......zo začiatku to sľuboval, pretože sme sa kvôli tomu stále hádali, neskôr som už aj ja mala pocit, že to myslí vážne. Vravel, že to robí kvôli mne, lebo mi tým ubližuje.......a keď sme si už obaja mysleli, že sme za vodou, zase sa to začalo. Lenže prišli aj ďalšie problémy.....neostalo len pri fajčení trávy.....vedel som, že ho to zničí. Začala som bojovať! Skúsila som všetko, lenže nepomáhalo ani to, keď som bola s ním (lebo mal pocit, že je mnou obmedzovaný) a keď som pri ňom nebola, tak to mal ako náhradu ...... tvrdil, že len tak dokáže prežiť deň bezo mňa, lebo to ho posúva do iného sveta ...... neustále trápenie. Myslela som, že ak budem s ním, tak to bude lepšie. On bol spokojnejší a to, že mňa to pomaly ničilo, som si nepripúšťala .....

A potom to prišlo ..... bola som totálne na dne ........škola, to bol problém za problémom ...... s rodičmi som prestala komunikovať. Chcela som vedieť, čo mu to dáva, keď je to pre neho tak dôležité .......... prišla som tomu na chuť, ale prestalo mi stačiť to chvíľkové omráčenie z trávy, potrebovala som niečo dlhodobejšie ....... asi netreba menovať, čo to bolo.

A prišiel ten deň, chceli sme osláviť naše narodeniny ....... zišla sa slušná partia u mňa doma a dali sme si teda poriadne do nosa ...... vodka, borka, fernet, vínko, trochu sme si zakalili a všetko sa opakovalo sto krát ....... videla som na ňom, že niečo nebolo v poriadku, ale pri takýchto akciách sme sa správali ako cudzí ľudia. Nadával mi, robil si zo mňa poskoka, a tak som sa radšej vždy pratala ...... Spomienky na ten večer má matné ...... a nie celkom pokope, ale na ten moment si pamätám až veľmi dobre ........... Chcela som ho pohladiť, no odrazil mi ruku, nech mu dám pokoj ....... a dal mi facku! „Nenávidím ťa! Prečo sa mi stále pletieš do cesty? Všetko, čoho sa chytíš pokazíš! Celý môj život .......“ Nespoznávala som ho ....... toto nebol on ....... s plačom som padla na kolená a sklonila hlavu ...... videla som len, ako sa jeho nohy odo mňa vzďaľujú ....... Niekto zakričal: „Neskáč! Preboha!“ .... Rozbehla som sa za ním, ale bolo neskoro ...... videla som ten pád, ledva ma zachytili, aby som neletela tiež. Prišiel plač, výčitky, zlosť, smútok, sklamanie, nenávisť, zúfalstvo, ....

Bežala som dole, tie schody boli nekonečné, vybehla som zo vchodu a vrhla som sa na neho ....... plakala som mu na hrudi, nadávala som, hladila ho, bozkávala, ........ potom som už len začula ten zvuk vyjúcej sanitky ....... niekto ma chytil za obe ruky a odtiahol ma preč, niečo mi pichli a zaspala som. Nechcela som sa už nikdy zobudiť. Prečo musel zomrieť? A takto? Nikdy si to neodpustím! Spravila som niečo a to ho viedlo k tomu činu ....... keby som tak vedela, čo sa stalo, čo sa mu v tej chvíli preháňalo hlavou. Prečo povedal, že ma nenávidí? Museli byť toto jeho posledné slová? ......

Teraz je všetko iné. Zmenil sa celý môj život ....... vlastne sa obmedzil len na tú jednu miestnosť s mäkkými stenami, bez kľučky, v ktorej práve sedím ....... Tí ľudia vôbec nemajú fantáziu pre farby ....... všetko je tu biele. Možno je tá biela znak čistoty a nevinnosti, ako istý druh duševnej očisty ...... ale môže ma nejaká farba zbaviť tej horkosti v mojom vnútri? ..... Nemyslím si to ......