Mal to byť dobrý výlet :1.časť

     V škole sme sa všetci tešili, že nám konečne zostáva posledný týždeň a sú tie očakávané prázdniny. Všetci v našej triede a aj ja sme mali trinásť rokov, takže sme už boli vyspelejší ako minulý rok. Veľmi sme sa tešili, každý sme si hovoril aké má plány, kto, čo bude robiť. Keď nám do triedy vbehla naša bohatá spolužiačka aj so svojím bohatým vypaseným otcom, v drahom čiernom obleku,  košele kravate sa nás prišli opýtať či sa s nimi na začiatku prázdnin nechceme plaviť na menšej výletnej lodi do nejakého mesta kde budeme niesť dajaké zlaté, staré nádoby a všeličo iné. Všetci zostali ticho, všetci sme sa na ňu dívali s padnutými sánkami. To by každému narušilo jeho plány na prázdniny, ale to by bol ten vedľajší problém, lebo nikto vtedy ne išiel práve na nejakú dovolenku s rodičmi. Ale bolo by to super, každý by mal kopec nezabudnuteľných zážitkov.

 - Čože? - hlasná, prekvapená, neveriaca otázka prerazila to nepríjemné ticho.

- No otec a ja by sme chceli aby ste všetci išli s nami na plavbu na našej malej výletnej lodi. Cestou by sme vyložili otca na juhu Afriky aj s jeho cennosťami a zostaneme na lodi sami spolu s posádkou. - oznámila nám aké majú s otcom plány. My sme sa na ňu aj tak neveriacky pozerali.

     To ticho mi už liezlo na nervy, tak som ho prerušil a vykríkol - Ja určite idem bude tam kopec srandy a hlavne keď pôjdeme všetci, celá trieda. -

Všetci by súhlasili, keby naša hysterická spolužiačka Domina sa nepostavila na lavicu a nezačala hovoriť o stroskotaní. A vedľa ňu sa postavila naša bohatá spolužiačka Jana a povedala - Rodičom poviete, že škola nás celú triedu pozvala na desať dnoví pobyt v Tatrách, alebo poviete, že spíte u nejakého kamaráta, ktorého mamy alebo otca sa nebudú vaši pýtať na vás.

- To si budeme baliť letné veci do Tatier? To by im bolo hneď podozrivé. - Kristína začala špekulovať.

- Tak proste povieme, že ideme niekomu spať. Každý povie to čo si myslí, že bude to najlepšie. - povedala Karin.   

- Čo ak nám neuveria? - spýtal sa Maťo Holonka prezívaný Holy.

- Nebojte sa výdeto, aspoň to vyskúšame. - uisťoval som ich, že by to malo vyjsť.  

- Takže potom ja to vyskúšam. - povedala Erika, od ktorej by som to nečakal.

    Takto sa pomáli pripájali ďalší. Po chvíli sa hlásily takmer všetci. Okrem našej Gabiky, Diany prezívanej Didi, Simony, Katy, ktorej som sem tam povedal Kačena, Paťa a Borisa.     

- A ak vaši rodičia nebudú súhlasiť tak im ponúknem peniaze. A mali by súhlasiť. - s hrubým hlasom sa ozval Janin otec.

    Domina jak vždy chcela byť stredobod pozornosti, zavelila - Všetci ideme a basta kto povie nie tak sa s nim do životne nebudem baviť. -

- Ja viem, že Domina sa často snaží byť vtipná a zaujímavá ,a že väčšinou hovorí samé nezmysli, ale keď sa snaží byť vtipná zasmejte sa aspoň na silu. - povedal Maťo Zeleňák, ktorý sa tiež snaží byť stredobod pozornosti, lebo bol v Paríži hrať futbal.

- Ale čo ak sa nebudem smiať? - vykríkol Slavo Hlasica, ktorému hovoríme Lasi. 

- Prestaňte sa predvádzať! - ukludňoval som ich, lebo mi začínalo trochu vadiť ako sa správajú. 

      V škole sme sa ešte dohodli, že pôjdeme dnes von a povieme si čo povedali rodičia. Deň v škole prešiel ako nič a už sme boli vonku. Všetkých rodičia súhlasili, že môžu prespať u niekoho desať dní.  

      Týždeň prešiel ako nič. Ja som si kúpil knihu „Ako prežiť v divočine" bolo to ako si postaviť prístrešie, založiť oheň a podobné. A ja som si zbalil jeden kufor na viac. Celý s plastu, nevnikne dnu voda a doň som si zbalil veci, keby náhodou stroskotáme. Mal som tri kufre spolu aj s tým malým.

        Ráno, v deň keď sme mali ísť som sa zobudil o šiestej, osprchoval som sa, umyl, učesal, obliekol a pripravil na cestu. Rozlúčil som sa s maminou a celý natešený som odišiel s domu. Vyšiel som von pred vchod, zakýval som mamine, ktorá bola na balkóne. Trošku som bol nervózny. Vysunul som rúčky na kufroch a vyrazil som na autobusovú zastávku, kde sme sa dohodli, že sa stretneme a tam nás bude čakať bus. Cestou som vbehol do obchodu a kúpil si moju obľúbenú Rajec bylinku.

      Na autobusovej zastávke už stál pripravený, dokorán otvorený poschodový autobus. S dverí višla Jana s šoférom a privítala ma. Šofér mi dal kufre do kufra.   

- Poď si sadnúť! Už sú tu takmer všetci. - privítala ma Jana.

     Po chvíli už prišli všetci. Vyrazili všetci s dobrou náladou, každý sa tešil na tú výletnú loď, na ktorej sme sa mali plaviť. Vyšlo nám to, presne o desiat odchádzame zo Šurian. Sedel som hore v prvej rade, hneď pred veľkým oknom, ktoré býva v poschodových autobusoch. Sedel som s Holym, ktorý hneď po piatich kilometroch zaspal a ja som sa mohol nudiť. Nuda netrvala dlho, lebo prišla ku mne Domina a začala rozprávať o tom čo všetko si zabudla a aké je to hrozné. Tak som ju poslal preč, povedal som jej, že nemám na to čas, môžeš mi to povedať neskôr ak bude chcieť. Odula sa a odišla. Račej som sa za ňou nepozeral, lebo určite sa pozerala ona a vrátila by sa späť. Zozadu autobusa sa ozýval vystrašený hlas Gaby Paškovej. Neustále panikárila, že by sme mohli stroskotať. Všetci ju tam utešovali, že sa nič nestane, no aby toho nebolo málo Simona začala plakať za maminou a zo strachu, že stroskotáme. Ten silný hlasný plač zobudil každého kto spal a aj Holyho, ktorý sa čudoval, že kde to je. Myslel si, že sa mu to sníva.

      Autobus prudko zabrzdil. Všetci sa nalepili na okná a pozerali čo sa deje. Simona naďalej plakala a Gaba panikárila ešte viac. Museli sme zastaviť, lebo pred nami bola obrovská kolóna. Zrazu sa ozval Janin hlas - Kľudne seďte pre nami sa stala havária a tak sa vytvorila kolóna, takže možno tu budeme musieť niekoľko minút stáť. A prestaňte panikáriť a ty Simona prestaň plakať. Všetci si sadli späť, len Gaba stála uprostred uličky a panikárila, že je to dajaké znamenie, že stroskotáme. Simona plakala ešte hlasnejšie. Dida, najlepšia kamarátka Gaby sa ju snažila upokojiť, ale sa jej to moc nedarilo.

     Tak som sa postavil, a rýchlim krokom som šiel dozadu za Gabou a Simonou. Ona ma tam začala päsťami búchať po hrudi. Chytil som ju za ruky a povedal som jej, že sa nič nemôže stať. Ona sa zrazu upokojila, sadla si a pozerala sa cez okno. Nevnímala až kým sa jej Dida neprihovorila. Dida sa snažila hovoriť témach, ktoré boli čo najďalej od lodi. Simona stále plakala, keď som prišiel k sedadlu kde sedela s Erikou. Simona čupela na zemi pri okne a plakala, Erika jej stále hovorila „Neplač, neplač!". Ale moc to nepomáhalo. Tak som naznačil Erike ,aby sa postavila. Ja som si sadol na jej miesto a nahol som sa k Simone  a povedal som jej - Sima, neplač. Keď budeš plakať pokazíš tím všetkým náladu. Neboj bude to dobré, nič sa nestane a buď rada, že ti nemá kto prikazovať, že čo máš upratať a čo máš urobiť. - Simona sa trochu upokojila. Prestala plakať a zdvihla aj hlavu. Pozrela sa na mňa, utrela si slzy a povedala - No dobre keď myslíš. Ale máš pravdu. - Postavila sa utrela si slzy a sadla si. Keď už boli obidve upokojené išiel som si sadnúť cestou pri schodoch si ma odchytila Jana. - Počúvaj Paťo, nemohol by si prísť na chvíľku dole? - opýtala sa ma.

- Dobre môžem prísť, len chvíľku počkaj pôjdem povedať Holymu, aby ma nehľadal. -

       Zišla dole a ja som išiel dopredu k svojmu sedadlu a Maťo sa ma pýta - Čo sa stalo? Prečo zas revala? -

- Ale Gaba robila paniku a ona sa zľakla a plus jej chýba mama. - odpovedal som mu.

- To je typické. -  odvetil

- Teraz na chvíľu odbehnem dole. -

- Prečo? - prekvapene sa ma opýtal.

- Ale Jana ma volá. -

- Jana ťa volá? - pribehla Domina a zastarala sa akoby závidela alebo žiarlila.

- Áno volá. - odvetil som jej pri čom som jej naznačil, aby mi dala pokoj.     

- Načo? - znova sa zvedavo pýta.

- To ma nemôže zavolať? Naozaj sa musíš do všetkého starať? - odpovedal som jej otázkou

Urazila sa. Otočila sa a odišla.

- Strašne je dotieravá. - povedal Matúš, ktorý sedel za nami a všetko počul.

- Idem. -

        Hneď ako som to dopovedal autobus sa pohol, miklo ma. Pozrel som sa cez okno a kolóna sa pohla. Všetci sa nalepili na okná, aby videli haváriu. Ja som odišiel dole. Už pri schodoch ma čakala. Chytila ma za ruku. Urobili sa mi zimomriavky. Potiahla ma k posledným sedadlám. Sadla si k oknu a ja vedľa, stále ma držala za ruku. Pozrela sa mi do očí a opýtala - Nechceš so mnou chodiť? -

Pozeral som na ňu prekvapene a s pýtal sa - To si robíš srandu? -

- Nie, nie. Myslím to vážne. Nechceš so mnou chodiť? -

- Neuraz sa, ale nie. Si pekná, múdra, dobrá, ale hlavne kamarátka. - odpovedal som jej na otázku a postavil som sa. Hlava jej klesla a úsmev zmizol.

- Dobre. - po tichu povedala.

        Račej som sa vzdialil k schodom a vyšiel som hore. Hneď ako som si sadol zaplavili ma otázkami - Čo chcela? -

- Ale nič dôležité. -

- Paťo nebuď takí povedz nám to! - prosebne mi povedali.

- Vážne nič dôležité. - odpovedal som im.

Zostali ticho a nič sa nepýtali. Sadol som si a Sebo Gilan, ktorý sedel s Matúšom začal hovoriť - Stavím sa, že sa ťa Jana pýtala či s ňou nechceš chodiť a ty si jej povedal nie. -

- No dobre máš pravdu, pýtala sa ma. -  odpovedal som mu.

- A ty si povedal nie? -

- Áno povedal. -

- Prečo? Veď je pekná, bohatá a celkom aj múdra. -

- Nevedel by som s ňou chodiť, veď sme kamoši. - odpovedal som mu.

- Ja by som s ňou chodil. - povedal Sebo a všetci zostali prekvapený.

- Tak choď za ňou! - povedal mu Maťo.

- Čo ak povie nie? - spýtal sa Sebo.

- No tak si budeš istý, že si sa jej spýtal a ona vie, že sa ti páči. - povedal som mu.

- Tak teda asi idem. - neisto povedal.

- Už si tu dávno nemal byť. - povedal Matúš.

         Sebo sa postavil vyšiel do uličky a povedal - Držte mi palce! - a odišiel dole. Matúš si vzdychol zavrel oči a snažil sa asi zdriemnu si. S Holym sme sa rozprávali o tom, či sa to Sebovi podarí, či bude chodiť s Janou. Sebo sa už pól hodinu nevracal.

- Tak asi spolu chodia, keď je tam tak dlho. - povedal Maťo.

- Zrejme áno a stavím sa, že tam bude ešte dlho. -

- Aj ja si to myslím. Mohli by spolu chodiť. -

- A kedy povieš konečne Domine, že sa ti páči? - opýtal som sa Maťa.

- Ja neviem, asi jej to nepoviem. -

- Mala by to vedieť. Možno by ste spolu chodili. Choď jej to povedať! -

- Mám? - neisto sa opýtal.

- Tak to rozhodne. Choď jej to povedať! -

- Nejdem. Račej nie. - chvíľu mlčal.

- A kde to teraz sme? - opýtal sa, aby zmenil tému.

- Ešte len na Slovensku, ale presnejšie neviem. -

- Neva. A ozaj tebe sa kto vlastne páči s triedy? - opýtal sa ma.

- Dneska je super počasie, dúfam že také bude stále. - račej som sa snažil zmeniť tému.

- Jo je, ale odpovedz mi na otázku! - lišiacky povedal.

- Ja ani neviem. Asi nikto. - stručne som mu odpovedal.

- Som smädný idem dole zobrať nejakú fľašu z vodou. - povedal som.

- Dobre prines, lebo aj ja som smädný. -

       Tak som sa postavil a odišiel som dole. Sebo sa tam bozkával s Janou, len som sa na nich pozrel a rýchlo som bral fľašu Spritu a vybehol som hore. Trochu som sa zasmial, lebo mi to prišlo smiešne. Keď som prišiel k sedadlu podal som mu Sprite a on sa ma hneď spýtal - Na čom sa smeješ? -

- Ale dole sa bozkával Sebo s Janou. -

- To vážne? -

- Smrteľne. Normálne si tam dávali jazýčkovú, takže na mňa chvalabohu zabudla. -

- Má náhradu. -

        Holy konečne otvoril fľašu a napil sa, potom fľašu podal mne a ja som sa napil. Zavrel som ju a položil som ju na sedadlá vedľa cez uličku. Maťo si oprel hlavu o okno a pozeral von a ja som sa nudil ďalej, tak som si zapol mp4 a počúval som hudbu. Po tri štvrtine hodiny prišiel Sebo.

- Aké to bolo? - spýtal som sa ho.

- Čo myslíš? - opýtal sa ma.

- No to ako ste sa bozkávali. Nemáš opuchnutý jazyk? -

- My sme sa nebozkávali. - zahováral.

- Veď som vás videl, keď som bol pre Sprite. - Celý sa roztriasol a povedal - No dobre dostal si ma. Bozkávali sme sa a bolo to celkom dobré. -

- Chodíte spolu? - opýtal som sa ho zo zvedavosti.

- Áno chodíme spolu. - odpovedal a už sa netriasol.

- A pôjdeš ešte dole? - opýtal som sa ho, aby som vedel čo sa deje.

- Aj, prišiel som si po veci. Už tam zostanem. - odpovedal.

- Ale teraz sa s ňou nesmieš rozísť, lebo ťa vyloží niekde na benzínke alebo ťa nechá niekde v mori na nafukovačke. - zasmial som sa.

- Ha-ha-ha-ha-ha. - umelo sa zasmial.

       Zobral si veci a odišiel. Pozrel som sa na Matúša a on potichu chrapkal, a Maťo zrejme spal, lebo nehybne bol opretý o okno a mal zavreté oči. Ja som mohol ďalej počúvať muzičku. Ale nie dlho keď ku mne zrazu prišla Kristína Klepáčková, naša triedna kráska. Chcela sa opýtať, že vlastne na koľko ideme na tú plavbu.

- Neviem. Asi na desať dní. Veď choď sa opýtať Jany! -

- Prečo ja? - opýtala sa ma.

- Veď ty to chceš vedieť. - odpovedal som jej na šokovú otázku.

- Ale ja som s ňou neni až taká dobrá kamarátka ako ty. - prosebne mi povedala.

- Dobre tak sa jej pôjdeme opýtať spolu. - povedal som jej.

       Tak som sa postavil a s Kristínou sme išli dole. A čo sme videli? Ako sa Sebo bozkáva s Janou. Potľapkal som Janu po ramene, ona sa vôbec nepohla. Znova som ju potľapkal a už sa odlepili.

- Čo si praješ? - opýtala sa ma.   

- No myslím, že asi všetci by chceli vedieť, koľko táto dovolenka bude trvať. - odpovedal som jej priamo, lebo sa tvárila, že je urazená.    

- Dúfam, že večnosť. - drzo odpovedala.

- Ale vážne koľko to bude trvať? - skočila do reči Kristína.

- Neviem dúfala som, že aspoň desať dní. Ale ak budete chcieť môžeme byť aj dlhšie. - Už ukludnene odpovedala.

- Ďakujeme. - poďakoval som a račej som už išiel hore.

      Kristína si odišla sadnúť, ale ja som zišiel do polovice schodov a pozrel som sa čo robí Jana a Sebo. Znova sa bozkávali, ale až nechutne. Keď som ich uvidel račej som si išiel sadnúť, ale zastavila ma Karin Karvajová a opýtala sa ma - Nebojíš sa s tej plavby? - vystrašene sa opýtala.

- Ani nie. - odpovedal som jej - A ty sa nebodaj bojíš? -

- Trochu áno. - odpovedala.

- Nemáš sa čoho báť, veď to bude super. - utišoval som ju.

- Ale mám strach, lebo Gabika, čo tu vystrájala a hovorila, že to keď sme stáli, že je to znamenie. - trochu vystrašene povedala.

- Prestaň. Veď vieš aká je. Stále si namýšľa hlúposti a keď panikári tak to potom rozširuje. -

- Vieš čo máš pravdu, ale aj tak mám trochu strach s toho, keď sa mamina dozvie, že sme neboli v Tatrách. -

- Ona sa o tom nedozvie, žiadny rodičia sa o tom nedozvedia, lebo nikto by to nepovedal, lebo veď celá trieda tam ideme.  - snažil som sa ju upokojiť.

- Ale keď zbadá, že som opálená. Veď toto bude lož storočia. - pousmiala sa.

- Možno aj tisícročia. Tak povieš, že si bola v saune. -

- Aha to je dobrý nápad. - už trochu upokojená povedala.

- A nezabudla si si nič? - opýtal som sa jej aby som račej predišiel panike.

- Myslím, že nie. -

- Tak to je dobre. Už si idem sadnúť. -

- Dobre, kľudne choď. -    

     Odišiel som si sadnúť. Holy tam nervózne klopkal s nohami o zem.

- Čo sa deje? - spýtal som sa ho.

- Nič. Prečo? - prekvapene odpovedal a spýtal sa.

- Keď nič tak prečo si nervózny? -

- Jáj, to myslíš, ale práve sme prešli cez Bratislavu a všade boli tabule Rakúsko Viedeň. -

- No veď jasné, kade by sme sa tam inak dostali? Iba cez Viedeň. -

- Ale mi sme zabočili na Viedenské letisko, veď sa pozri von! -

      Pozrel som sa a už som videl letiskovú vežu. V tom sa ozval Janin hlas - Ako ste si mohli všimnúť sme na Viedenskom letisku. Pôjdeme lietadlom, lebo autobusom by to trvalo aj päť dní. Takže teraz vystúpime, s kufra autobusu si vyberiete svoje veci a dáme ich do lietadla, je to naše vlastná lietadlo, takže tam budeme len my, piloti a milé letušky. Za pól hodinu odlietame tak sa treba poponáhľať. -

      Od prekvapenia som spadol do sedadla a nemo som sa díva von. Prebral som sa až keď mi pred očami prešla Matúšova ruka. Pomáli sme všetci vyšli z autobusu. Všetci boli prekvapený, že ideme lietadlom, ale nikto nenamietal. Aj keď niektorý budú letieť prvý raz. Keď už sme mali všetci svoje veci pevne v rukách, tak sme išli za Janou. Vošli sme do letiskovej haly. Všetci sa na nás pozerali. Prešli sme cez dajaký vstup alebo výstup a už sme sa objavili vonku na druhej strane letiska, kde stálo celkom veľké, modré lietadlo. Pri ňom sme položili kufre, ktoré dnu nakladali dajaký muži. A ďalší dvaja muži vkladali do lietadla zase dajaké veľké akoby pancierové kufre a drevené debničky.

      Po chvíli nás hnala dajaká pekná letuška. Do vnútra vchádzala samozrejme prvá Jana so Sebom a s otcom potom som za nimi išiel ja. A videl som dva rady luxusných sedadiel. Boli po jednom, boli potiahnuté krémovou kožou, dali sa otáčať o tristošesťdesiat stupňov. Bolo to tam jemne podsvietené. Na plafóne pri každom sedadle bola vysúvacia menšia televízia. Okolo každého sedadla bolo veľa miesta, kľudne som si mohol sklopiť sedadlo do ležiacej polohy a nikomu by to nevadilo. Mal som pocit akoby som bol v lietadle, ktoré nás zavedie niekde do neba, že sme už mŕtvy.

- Choď dopredu, tam obsaď. - zakričal za mnou Holy. Tak som na ľavej strane obsadil dve sedadlá za sebou, ale nie hneď prvé, lebo tam sedel Janin otec. Kým som si sadol, pokochal sa a pochytal všetko čo sa dalo a už letuška hovorila, že sa máme pripútať, a že nám želá príjemný let.

      Po chvíli na mňa pôsobil tlak stúpania lietadla. Bolo to vzrušujúce. Veľmi som sa tešil, ale jemne ma pichlo pri srdci, ale ma napadlo, že to bude moja šelest. Na chvíľu mi zaľahlo v ušiach, ale to prešlo. Po pár minútach sa nás začali letušky pýtať čo by sme chceli na pitie. Ja som si vybral jablkový džús, môj obľúbený. Ako som sa obzeral, každý si dal nejaký džús okrem Janinho otca, ktorý si dal kávu.

     Otočil som si sedadlo o tak aby som bol otočený k Holymu, na ktorom som videl, že si užíva pohodu, na tvári mal radostný úsmev, oči mu žiarili. Všetci boli natešený, vysmiaty od ucha k uchu. Dokonca aj Marco, ktorý bol šikanovaný a veľa sa nesmial a ani neusmieval a práve si striekal sprej na astmu, lebo on ju mal a ešte k tomu bol na veľa vecí alergický. Nikto nič nehovoril, všetci boli ticho, popíjali, pozerali sa z okna, len Sebo s Janou si tam pošuškávali a potichu sa chichotali.

     Napadlo mi, že by som mohol pozerať televízor. Tak som sa otočil späť vysunul som si televízor a aj s ňou sa mi vysunul ovládač. Stačil som červené tlačítko a televízor sa pustil, obraz bol perfektný práve dávali môj obľúbený seriál Simpsonovcov, ale zvuk nebolo počuť aj keď som ho na ovládači zväčšoval nič nebolo počuť. Tak som stlačil tlačítko na zavolanie letušky. Letuška hneď v tom okamihu prišla - Čo si praješ? - opýtala sa ma.

- Nejde mi zvuk. - odpovedal som jej.

- Na to potrebuješ slúchadlá, ktoré sú v priehradke vedľa sedadla. - a načiahla do nej ruku a vybrala z nej malé slúchadlá.

- Ďakujem. - poďakoval som.

- Prosím. Praješ si ešte niečo? -

- Nie ďakujem, ste milá. -

- Ďakujem. - poďakovala mi za kompliment a odišla.

     Tak som si ich nasadil, celkom dosť to bolo hlasné, tak som to stíšil. Dávali jednu s mojich obľúbených častí. Prial som si aby sa to už nikdy neskončilo. Keď Simpsonovci skončili išlo veľa reklám tak som račej prepol na iný kanál. A tam dávali práve s filmovanú moju obľúbenú knihu Robinsona Crusoa. Bol som veľmi zaujatý tím filmom. A veľmi ma mihlo keď ma niekto potľapkal po pleci. Bol to Holy, ktorý sa pýtal ako zapne televízor. Tak som mu to rýchlo ukázal aby som mohol sledovať ďalej. Práve keď som sa vrátil tak Robinson v tej chvíli stroskotal. A zostal sám so psom. A viac si nepamätám, lebo od toho všetkého, čo som zažil za jeden deň som zaspal a pritom nebolo ešte veľa hodín.

     Zobudil som až keď mi v ušiach zaznela nepríjemná hudba reklamy. Pozrel som sa cez okno a slnko už nebolo vidno, bola tma, iba hviezdy a veľký mesiac žiarili na nebi. Poobzeral som sa po lietadle takmer každý spal. Tak som vypol televízor a slúchadlá som odložil do priehradky. Zavolal som si letušku aby mi priniesla horúcu čokoládu. Keď mi ju priniesla na vrchu bol kopček bielej šľahačky, ktorá bola posypaná kúskami čokolády. Odpil som si. Bola veľmi horúca. Tak som si ju položil na stolík, ktorý mi letuška vysunula so steny. Vôbec ma to neprekvapilo, lebo to lietadlo bolo plné moderného vybavenia. Oprel som sa, pozeral som von oknom a popíjal som horúcu čokoládu. Všimol som si, že pod nami svetielkujú svetlá miest a dedín.

    Po chvíli chodili letušky a všetkých zakrývali veľkými sivými dekami, aj mňa. Bolo mi veľmi príjemne. Pociťoval som také hriatie na hrudi. Bolo to príjemné a ešte k tomu v lietadle bola slabo pustená klimatizácia, takže som sa cítil akoby som bol niekde vonku pri ohnisku zabalený v deke. Veľmi sa mi to páčilo. Keď som dopil položil som pohár na stolík a sklopil som si kreslo, aby som si mohol trochu pospať. Nevedel som hneď zaspať. Zatiaľ som rozmýšľal čo asi robia doma a po chvíli som už zaspal.

    Ráno ma zobudil šum hlasov, všetkých spolužiakov. Rozprávali sa o tom čo sa im snívalo, a tipovali kam asi letíme. Mňa skôr zaujímalo kde je WC, lebo som potreboval ísť na malú potrebu. Tak som zavolal letušku, ktorá hneď pribehla, chytila deku - Praješ si ešte niečo? - spýtala sa ma.

- Chcel by som vedieť, kde je WC? - opýtal som sa..

- To je úplne vzadu. Poď so mnou. -

- A nedala by ste mi potom jablkoví džús? -

- Pravdaže, že ti ho dám. -

    Postavil som sa a išiel som za ňou a cestou na záchod ma zastavila Domina, ktorá niečo chcela, ale rýchlo som jej povedal, že sa ponáhľam na záchod.

- Tu je to. - ukázala na dvierka.

    Vošiel som dnu. Otočil taký kľúčikom. Bolo to tam dosť stiestné, ale čisté. Vykonal som potrebu, umyl som si ruky, oblial tvár studenou vodou a vyšiel som. Tam ma už čakala letuška s džúsom v ruke. Podala mi ho a ja som si išiel sadnúť, keď ma znova zastavila Domina, tak som sa tváril, že ma volá Holy. Tak som si sadol. Otočil som si kreslo tak aby som bol oproti Holyho, ktorý tam mal rozložený stolík a na ňom mal pripravené hrianky a kakao, pre dvoch. - Dobrú chuť. -  poprial mi.

- To si môžem dať? -

- A pre koho iného by to bolo pripravené? To sú raňajky pre nás dvoch. - povedal mi.

- Ďíkes. - poďakoval som mu.

- Myslel som, že ich máš rád?! -

- Áno mám. -

     Zobral som si jednu hrianku do ruky a pozrel som sa von oknom. A videl som už v diaľke more a prístavné mestá, ale aj mestá ktoré boli pod nami. Položil som hrianku a znova som zavolal letušku. Ona hneď prišla.

- Praješ si niečo? - milo sa ma opýtala.

- Prepáčte, že vás stále otravujem. - ospravedlnil som sa jej. - Ale čo je to za more? Čo je to za krajinu alebo štát? -

- No tak to je Džibraltálsky príliv medzi stredozemným morom a Pacifikom. A Španielsko. -

- Ďakujem. - poďakoval som jej, že mi odpovedala a odišla.           

     Holy na mňa nemo pozeral. Aj mňa to prekvapilo, ale nie až takto. Trochu som aj tušil, že pôjdeme do Španielska a odtiaľ vyplávame. Spamätal  sa a začal sa ma vypytovať.

- Ty si to vedel? -

- Nie presne, len som to tušil. -

- Takže mi ideme do Španielska. -

     Hneď to začal šíriť po lietadle, chodil od sedadla k sedadlu a každému to povedal. A ja som sa zatiaľ mohol v kľude najesť a napiť. Po pól hodine sa ozval hlas letušky, že sa máme pripraviť na pristátie, že za chvíľu pristávame. Prišla letuška odniesla, prázdne taniere, šálky a hrnčeky. Ja som sa otočil, pripútal a usmieval, lebo som tušil, že zažijeme veľa zábavy a dobrodružstva. Po chvíli sme už začali pomáli krúžiť nad letiskom, v nejakom prístavnom meste. Pomáli sme klesali a znova som cítil na hrudy takí zvláštny tlak ako aj pri stúpaní.  

      Kolesá sa dotkli zeme, mohol som si vydýchnuť. Už sme boli na zemi a pomáli sme postáli. Letuška otvorila dvere a tam už boli schody, odpútal som sa, zobral som si veci a vystúpil som. Zacítil som svieži, teplí vzduch. Vonku už dajaký muži vyberali batožinu a pancierové kufre s drevenými debnami. Janin otec sa s nimi rozprával po Španielsky.

- Teraz budeme musieť chvíľku počkať na autobus, aby nás odviezol do prístavu, zatiaľ môžete pochodiť obchody v letiskovej hale. - povedala nám Jana. - Ale najprv si zoberiete kufre a zoberiete ich von pred letisko. Poďte za mnou! -

Všetci sme išli za Janou, ktorá nás viedla v popredí spolu so Sebom .Už keď sme boli pri dverách do letiskovej haly kričala bežala za mnou letuška s jablkovým džúsom v ruke.

- To to si si zabudol. - povedala mi letuška.

- Ďakujem, naozaj ste veľmi milá. - povedal som jej a odišla späť do lietadla.

      Hneď ako som vošiel ma oblial chlad s klimatizácií. Vo vnútri bolo celkom veľa ľudí a aj ochranky. Čím viac ľudí, tým viac ochranky. Bolo tam veľa rôznych bufetov, obchodov so suveníry, kvetinárstva a aj reštaurácie. Pri veľkoplošných oknách boli veľké zelené rastliny s veľkými pestrofarebnými kvetmi. Veľmi sa mi páčili. Keď som sa pozrel na ostatných s každého vyžarovalo šťastie a radosť, ale aj neistota, ktorú skrývali za úsmevmi.

- A, je tu autobus takže môžeme hneď ísť do prístavu. - povedala nám Jana.

     Vonku nás čakal znova poschodový autobus s dvoma šoférmi, ktorý nám brali kufre a dávali do kufra. My sme si zatiaľ všetci po nastupovali a posadali.  

- To je čo? Ani sa mi nechce veriť, že sme niekoľko stoviek a možnože aj tisíc kilometrov od Šurian. - hovoril Matúš.

- Máš pravdu ani mne sa tomu nechce veriť. Uštipni ma aby som veril, že to nie je sen! - povedal Adam.

- Au, to bolelo! - povedal Adam. - Takže nie je to sen. -

- Som zvedavý na tú loď. - povedal Martin, o ktorom som nevedel, že či je s nami.

- Aj ja. - povedal som. - Veľmi sa teším na tú loď. -

- To isté aj ja. - povedal Matúš naraz s Adamom.

- Dúfam, že bude zábava. - povedal Martin.

- Trochu sa bojím. - povedal Holy.    

- Veď nemáš čoho. - utišoval ho vysmiaty Matúš, ktorý mi trochu pripomínal írskeho škriatka šťastia.

- Ja viem, ale aj tak mám takí zvláštny pocit. -

- Vieš čo aj ja ho mám a neviem prečo veď nemám mať prečo. -

     A zozadu sa znova ozýval Gabin spanikárený hlas. Znova začala panikáriť a dokonca ešte viac ako keď sme boli na Slovensku. Trochu ma to rozrušilo, lebo keď som si všimol, že každý sa čudne tvári, že asi mali všetci zvláštny pocit. Tak som išiel utíšiť Gabu, ale zrazu začal panikáriť aj Filo, ktorý vždy bol trochu dosť bojazlivý. A Simona začala plakať, myslel som, že ma tam na mieste porazí. A pomáli začínal panikáriť aj Boris, ktorý tam nadával Gabe, že panikári a teraz on sám panikáril. Preto ho moc v láske nemám. Tak som nevedel koho začať ako prvého utešovať. Začal som zo Simonou. Ju som ako-tak upokojil, ale aj Holy začal po tichu panikáriť, lebo nechcel aby všetci na ňom videli, že sa aj on bojí. Trochu sa aj triasol. Chvála Bohu začala mi Domina pomáhať.  Začala utišovať Borisa a Fila. Zdalo sa mi, že Paťo plakal, ale sa mi to nezdalo on naozaj plakal aj keď ho Domina utíšila. Gabu a Holyho som si nechal nakoniec. Keď som utíšil Gabu tak som si išiel sadnúť a utíšiť Holyho. Keď som si sadol  už sa chvalabohu upokojil.

    Autobus sa pohol, vyšli sme s letiskového parkoviska a už všetci boli pokojný a mali úsmev na tvári. Z autobusu sa len ozývalo: Aha! Vuav! Pozri sa tam! A naozaj to bolo pekné, slnečné prístavné mesto. Bolo to tam naozaj super. A po chvíli už sme videli more, na ňom boli rôzne lode, jachty. Po chvíli cesty už sme stáli v prístave, pri dlhom móle popri ktorom boli rôzne malé lode, jachty. Ani som si poriadne neuvedomoval kde som a už som mal v ruke svoj kufor a už som kráčal po móle k celkom veľkej výletnej lodi, vôbec, ale vôbec som si nepredstavoval, že bude až taká veľká. Myslel som si, že to bude trochu väčšia jachta, ale nie veľká výletná loď. Dolu, pri vode bola biela a pri vrchu mala modrý pás, vpredu na špic lode bol podobný ako aj v Titaniku. Veľmi sa mi páčila, lebo vždycky túžil ísť na takejto lodi, aj keď som sa trochu bál lodí.

    Už keď sme stáli pri nej pred nami sa objavil mostík na jej palubu. Chvíľu som nemo stál a len som sa na ňu pozeral. Ani som si neuvedomil, že som tam sám stál a všetci boli už na palube. Keď som si uvedomil tak som rýchlo prešiel po mostíku, aby ho mohli rýchlo dať dole. Cítil som sa ako Kolombus keď objavil Ameriku. Keď už sme všetci boli na palube a všetky debny boli naložené do vnútra. Hneď sme sa pohli a pri tom sme ešte len stáli na palube.

- Teraz vám ukážem izby v ktorých budete bývať. - povedala Jana. - Poďte za mnou. -     

    Otvorila vyrezávané drevené dvere. Šírila sa odtiaľ príjemná vôňa. Bola tam široká chodba, s dreveným obloženým, na stenách boli pripevnené kryštálové nástenné lampy, na zemi bol červeno-zelený koberec. Asi každých päť až šesť metrov boli od seba biele dvere.

- Tak tu sú v celej chodbe voľné izby, každý môže mať svoju izbu, ale keď chcete byť dvaja alebo traja tak si musíte takú izbu nájsť pre dvoch alebo pre troch, pre viacerých nie sú izby. - povedala Jana a zmizla v chodbe. Všetci začali šialiť, všetci začali otvárať dvere a chodiť z izby do izby.

     Ja som išiel do stredu chodby kde boli dvere a v nich bola izba. Ešte pred tím ako som tam vošiel som si povedal, že keď tá izba bude hocijaká budem v nej bývať ja. Keď som vošiel dnu hneď som si všimol, že na posteli boli z osušiek poskladaný delfíny. Na zemi bola tmavo-hnedá podlaha. Pri veľkom okne boly dve prútené kreslá s bielymi poduškami medzi nim bol tmavý stolík na ktorom bola priesvitná váza a v nej krásne pestrofarebné kvety, ktoré prekrásne voňali. Po tím posedením bol krémový chlpatý koberec, tak som sa račej vyzul, aby som to tam nezašpinil. Oproti postele bol Veľký televízor, pod ktorým bola bledá drevená komoda so šuplíkmi a zabudovanou malou chladničkou. S oboch strán postele boli nočné stolíkmi s nočnými lampami s pravej strany bol na stolíku položený telefón, na druhej strane bol na stolíku položený ovládač od televízora. Napravo bola veľká zabudovaná skriňa do steny.   

     Prešiel som k druhým dverám zrejme do kúpeľni. Otvoril som dvere a naskytol sa mi perfektný obraz luxusnej kúpeľni, mal som pocit akoby sa mi to snívalo, bola zariadená v exotickom štýle. Bolo tam umývadlo s priesvitného skla, ktoré bolo akoby položené na tmavej poličke okolo neho boli rozsypané lupene ruží. Nad umývadlom bolo veľké zrkadlo. V rohu kúpeľni bola luxusná sprcha, s priezračného skla. V druhom rohu bola veľká rohová vaňa a oproti nej bol múrik a za ním bola toaleta, ktorá akoby vyrastala zo steny a bola vo vzduchu. Naozaj som sa cítil ako v raji.

     Vyšiel som s kúpeľni a zazvonil telefón. Zdvihol som ho a ohlásil som sa - Prosím, tu je Paťo. -

- Paťo, to som ja Jana. Najprv ti musím pogratulovať, k najlepšej izby, ktorá vám bola ponúknutá. -

- Naozaj? Ďakujem. -

- Chcela by som ťa poprosiť, aby si sa o nich staral, lebo viem, že ty si zodpovedný. -

- Ó to ti ďakujem. A prepáč mi to v autobuse. -

- Na to som už zabudla a inak ja ti ďakujem, že si mi dal košom, lebo by som potom nechodila zo Sebkom. A čo som to vlastne chcela? -

- Neviem, nečítam ti myšlienky. -

- Ha-ha-ha. Aha už viem, že za trištvrte hodinu všetkých zhrň von na palubu pred dvere na chodbu. -

- Jasné. -

- Ďakujem a inak si super chalan. -

- Ďakujem. A môžem sa ťa ešte niečo spýtať? -

- Samozrejme. -

- Kde máš izbu ty? -

- Ja som úplne na konci chodby. -

- Aha ďakujem. -

- A ešte prosím ťa povec Sebkovi, že keď chce nech sa ku mne nasťahuje. Ďakujem. -

- Dobre poviem. A aké máš číslo? -

- Také ako izbu. Vo šuplíku v nočnom stolíku by si mal mať papier na ktorom je plán chodby a izieb a tam sa pozri. - povedala mi. Otvoril som šuplík a v ňom naozaj bol papier s plánom chodby a izieb. V tých izbách boli napísané čísla od jedna do sedemdesiat.

- Ty máš číslo sedemdesiat? -

- Áno mám. Posledná izba na konci chodby. -

- Tu je sedemdesiat izieb? - neveriacky som sa opýtal.

- Aj viac. Neviem presne. -

- Vuav. -

- Vieš čo už musím ísť, tak prosím ťa povedz to Sebkovi a nezabudni za trištvrte hodinu vonku na palube. -

- Dobre poviem a vykonám. -

- Ďakujem. - poďakovala a zložila telefón.

       Položil som slúchadlo na miesto. Plán chodby a izieb som položil pod telefón. Rozhodol som sa, že sa osprchujem. Zamkol som si izbu a kľúč som nechal v kľúčovej dierke. Vošiel som do kúpeľne a zavrel dvere a osprchoval som sa.

      Obliekol som sa, pozrel na hodinky a uvidel som ,že je už dosť hodín na kopenie triedy. Tak som išiel do vedľajšej izby a zaklopal som.

- Počkaj! - ozval sa Karin Karvajovej hlas. Po chvíli mi otvorila dvere. Na hlave mala uterák.

- Čau Paťo. - pozdravila ma.

- Ahoj Paťo. -  pozdravila ma Miška Banásová.

- Čaute, sme susedia, ja som hneď vedľa. -

- Aj sme rozmýšľali kto je vedľa nás. -

- A nie to som chcel, ale máme sa stretnúť na chodbe a ja zatiaľ budem ako váš otec, to mi povedala Jana. Takže sa poponáhľajte za päť minút vonku pri dverách na chodbu. -

- Dobre za chvíľu sme tam. - odpovedali mi.

     Tak som prešil k dverám o proti mojim a zaklopal som. Tam mi hneď otvoril Marco Golha.

- Čo chceš? - nepríjemne sa opýtal.

- Sám tu bývaš? -

- No, nevidíš jednu posteľ, vidíš ich viac? -

- Vidím iba jednu. -

- To si chcel vedieť? - znova sa nepríjemným hlasom opýtal.

- Za päť minút prídi pri dvere do chodby! - v kľudne som mu odpovedal. Zabuchol mi dvere pred nosom. „No super suseda mám." Pomyslel som si.

    Prešiel som k dverám vedľa. Zaklopal som a od tiaľ sa ozval hlas Seba Gilana - Môžeš vojsť. - Tak som otvoril dvere a videl som porozkladané oblečenie po izbe, chipsy a veľa jedla. Ležal na posteli a na vedľajšej posteli ležal Holy.

- Čaute. - pozdravil som ich.

- Nazdar. - odzdravili ma.

- Sebo, mám ti odkázať, že môžeš ísť bývať k Jane. -

- To vážne? - opýtal sa.

- Áno volala mi to. - Začal si hádzať veci do kufra a vyletel z izby. Po chvíli sa vrátil a opýtal sa - Ktorá je jej izba? -

- Úplne na konci chodby. - a znova zmizol hneď ako som mu to povedal.

- No a ja som tu zostal sám. - povedal Holy.

- Tak sa presťahuj do izby čo je vedľa mňa, je voľná. - 

- Nemôžem bývať s tebou? - opýtal sa ma.

- Prepáč, ale ja bývam v izbe pre jedného. -

- No dobre. Presťahujem sa večer do tej vedľa teba. -

- Dobre a potom mi zaklop, že si sa presťahoval. -

- Dobre. A čo si to vlastne chcel? - opýtal sa ma.

- Jáj, že za päť minú buď pred dverami do chodby. -

- Dobre. Idem hneď teraz. -

- Pomôžeš mi všetkých zvolať? -

- Jasné. - mal trochu otrávenú náladu.

       Vyšli sme na chodbu, zabuchol dvere a opýtal som sa ho. - Nezamkneš si račej izbu? -

- Načo? Veď nikto mi nič nezoberie. -

- Keď myslíš. - odpovedal som mu.

- Ty choď na pravú stranu a ja budem na ľavej! - povedal mi.

      Keďže Holy bol na pravej strane tak som išiel k jeho susedom. Vedľa neho bývali Matúš a Adam, vedľa Matúša býva Martin, vedľa Martina, býva Gaba a Diana, veďla nich bývala Domina s Miškou Nemcovou a Kristínou, vedľa nich býval Roman Lehotský a Dávid Šendula, vedľa nich Paťo a Boris a už vedľa nich nikto nebýval, lebo tam už bola paluba. Naraz sme s Holymň skončili.

     Spolu sme sa pozerali ma šíre strácajúce sa Španielsko a objavujúca sa Afrika vo veľkej diaľke.

- Tam budeme až večer. - povedala Jana, ktorá nám skočila do reči.

- Jak to? - opýtal som sa.

- Kde sú všetci? - otázku zmenila inou otázkou.

- Neviem, všetkých sme zavolali. -

- Dobre a ďakujem, že si to povedal Sebkovi. -

- Neni za čo. - 

      Po chvíli už všetci prichádzali s úsmevom na perách okrem podráždeného Marca. Nikto nevedel prečo je takí podráždený.

- Čo je ti Marco? - opýtala sa ho Jana.

- Nič. Prečo si všetci myslíte, že by mi volačo bolo? -  odvrkol a odpovedal na otázku otázkou.     

- No asi preto, lebo chceme ti pomôcť. -

- Nič mi neni, jasné? - zakričal.

- Toto je moja loď tak sa tu nebudeš rozkrykovať! Ak sa ti nepáči môžeš skočiť do oceána. Nekaz nám tu náladu! Choď sa račej upokojiť do izby! - hlasnejšie mu povedala.

- No dobre. Račej idem. - odvrkol a odišiel do izby.

      Všetci zostali ticho a boli veľmi prekvapený. Nikdy nikto nepočul Janu kričať, vždy bola milá priateľská a nikdy sa takto nenahnevala.

- Takže, teraz vás na chvíľu poprosím o pozornosť. - v úplne pohode povedala. - Teraz by som vám chcela ukázať loď. Teraz prosím poďte za mnou. - a išla smerom dopredu lode. Všetci sme išli za ňou a niektorý si šepotali o tom čo majú na izbách a prišli na to, že všetci majú úplne rovnaké izby. Jana sa zastavila, boli sme práve vpredu lode. Bolo tam zopár ležadiel a stolíkov a jeden biely slnečník. A zrazu začala Jana hovoriť - Takže toto je predok lode takzvaný špic lode. Kľudne tu môžete stretnúť ležať môjho otca. A keď budete chciet aj vy si tu môžete ľahnúť. - A Domina si už líhala, aby bola vtipná a na to jej Jana povedala - Ak si chceš opaľovať šunky tak to až potom keď vám ukážem celú loď. - Domina sa zasmiala aby zakryla to, že sa zahanbila.

- No a teraz prejdeme hore. Poďte za mnou! - povedala, otočila sa a už išla smerom akoby dozadu. A išli sme okolo okna mojej izby, všetci tam nakúkali a hovorili, že aj oni chcú takú izbu a pýtali sa koho to je izba. - Moja. -  pyšne som sa ohlásil.

- Prečo máš takú super izbu? - opýtala sa ma Erika.

- To preto, že som si ju obsadil prvý, keby si sem vošla prvá ty tak by si tu bývala ty, ale ty si sem nevošla prvá, ale ja. - odpovedal som im.

- Tú izbu som dala takto pripraviť, lebo som to tak myslela, že kto do nej vojde ako prvý a rozhodne sa tam bývať bude ako váš vodca, takže jemu budete musieť všetko nahlásiť kam idete, čo tam budete robiť. - skočila do toho Jana. - No a teraz poďme.

- To mu mám povedať, aj to, že idem na záchod? Ccc. - provokačne sa opýtala Kristína.

- Pre tých čo ma nepochopili, myslím to tak, že mimo svojich izieb. -

      V polovičke paluby boli schody hore keďže boli trochu úzke tak sme museli vyjsť po jednom. No ja ako ich otec som išiel za Janou, hore bola veľká miestnosť s nízkymi stolíkmi a veľkými vankúšmi na zemi, na sedenie, zo stropu viseli farebné gule ako lustre, ale to sme sa pozerali do vnútra veľkej miestnosti so sklenenými oknami. Jana otvorila dvere, ktoré takmer nebolo vidieť, vošli sme dnu, bola tam veľmi príjemná vôňa takmer ako v mojej izbe. Na stene úplne vzadu boli veľké dvere. 

- Takže tu budeme mávať party a kludne sem môžete prísť kedy budete chcieť a sú tu schody aj dole do chodby, hneď za tými hnedými dverami. - rukou ukázala na dvere. - A vedľa nich sú ďalšie hnedé dvere kde sú toalety. A teraz pôjdeme von, poďte za mnou. - Otvorila veľké dvere na zadnej stene a višla von. Po pár krokoch zostala stáť, lebo nám práve ukazovala bazén a široké schody, ktoré sa rozširovali, ktorými sme sa k nemu mohli dostať.

- No tu je bazén, hocikedy keď budete chcieť sa okúpať tak sa okúpte a na tie lehátka si ľahnite, sadnite hocikedy keď budete chcieť. Teraz pôjdeme znova dole, tak poďte za mnou!- Keď sme zišli dole tak sme stáli pred malou reštauráciou, ktorá mala krásne pekné okná z vyrezávaným rámom a takisto aj dvere. Vošli sme dnu, v jednom rohu bol bar a za ním dvere, zrejme do kuchyne. Za barom bol jeden muž v bielej košeli a nohaviciach a pri ňom stáli štyri ženy oblečené v rovnakých bielych blúzkach a nohaviciach. Bolo tam asi tridsať stolov takmer pri každom boli dve až štyri stoličky, na každom stole bol obrus, a na ňom priesvitné vázy s pestrofarebnými kvetmi, ktoré príjemne rozvoniavali po celej miestnosti. Na opačnej strane od stolov bol veľký, krídlový, hnedý klavír. A na prednej stene boli znova Toalety.

- Takže tu budete raňajkovať, obedovať a večerať delikátne jedlá. Kľudne si to tu obzrite a potom prúdite na chodbu. Nikto tam neostal, všetci sme išli hneď za ňou.

- Teraz by som vám chcela ukázať tie dvere ktoré vedú hore na poschodie, ale aj dole do telocvične, nebudem vám ju ukazovať tú si môžete pozrieť aj neskôr a aj strechu si môžete pozrieť potom. Teraz môžete ísť na izby a za hodinu sa stretneme v reštaurácií na obed. - povedala nám a odišla aj spolu zo Sebom. Všetci sa začali rozprávať a odchádzať do svojich izieb. Ja som išiel za Holym aby som mu pomohol zo sťahovaním.

- Holy teraz sa poď presťahovať, pomôžem ti. - povedal som mu.

- Ja tam asi nepôjdem. -

- Prestaň! Poď tam! Sú tam aj väčšie okná, no sú to podstate dvere von, ale na druhej strane sú lepšie izby. -

- No tak dobre. - presvedčil som ho.

     Tak sme išli zobrať jeho veci do jeho izby. Zobral si kufor a vak a presťahovali sme ho. Poobzeral som sa a mal to takmer také isté ako ja, okrem výzdoby, návliečok, závesov, a nemal taký veľký televízor.

- Vuav, tu je super. Dobre, že si ma prehovoril. -

- No vidíš. Dobre, že si sa dal prehovoriť. -

- To je tiež pravda. -

- Teraz pôjdem do izby a vybalím sa. -

- No dobre, čau. -

- Čau. -  odzdravil som ho a odišiel som do svojej izby.

      Keď som tam prišiel tak som naťukal do telefónu číslo sedemdesiat. Číslo Janinej izby. Zvoní, zvoní. - Áno? - v slúchadle sa ozval Janin hlas.

- Čau Jani prepáč, že ťa otravujem, ale chcel som sa spýtať, že či je tu práčka? -

- Keď chceš, aby ti oprali zavolaj na číslo jeden, jeden, jeden, tri jednotky. -

- Aha ďakujem. A keby chcem, aby mi priniesli jesť alebo piť tiež môžem zavolať tam? -

- Áno tam zavolaj a kľudne povec, aj keď budeš chvieť upratať. -

- Aha tak naozaj ďakujem. - poďakoval som a zložil slúchadlo.

     A rozhodol som sa, že zavolám Holyho do mojej izby. „Ale nebudem ho otravovať." P

pomyslel som si. Tak som to nechal tak. A nevybaľoval som sa, lebo sa mi nechcelo. Otvoril som si dvere na palubu, aby sa trochu vyvetralo, ale po chvíli som našiel zvláštny ovládač keď som stlačil červené tlačítko, zacítil som zvláštny chlad, zistil som, že to ide sponad dverí. Vôbec ma nenapadlo, že je to klimatizácia, až po chvíli som to zistil, ale vypol som ju, račej som chcel teplý, príjemný vzduch. Trochu som sa nudil. Nevedel som čo mám robiť. Rozhodol som sa, že zavolám k sebe Holyho a môžeme zavolať aby nám priniesli niečo malé na jedenie a pitie. Tak som vyťukal do telefónu číslo päťdesiat jedna. Chvíľu to zvonilo. A z ničoho nič sa v slúchadle ozval Holyho hlas - Áno? -

- Holy neprídeš ku mne na izbu? Môžeme si niečo objednať a ukážem ti aspoň moju izbu.  -

- No dobre prídem, lebo sa nudím. Za chvíľu som tam. -

- Dobre a čo chceš na pitie? -

- Neviem, nechám to na teba. -

- Dobre a čo by si chcel jesť? -

- Tak to vôbec neviem, tiež to nechám na teba. -

- Dobre prídi! - povedal som mu a položil.

       Hneď som vyťukal tri jednotky. V slúchadle sa ozval príjemný ženský hlas. - Prosím? -

- Mohol by som si u vás niečo objednať? - neisto som sa opýtal, lebo nebol som si istý, či to bol personál z lode.

- Samozrejme. Čo si želáte? -

- No to je ten problém, že niečo by som chcel, ale neviem čo. Tak mi prosím niečo poraďte. -

- Samozrejme, že vám poradím. A čo by to malo byť? Jedlo, niečo napitie, alebo upratať? -

- Chcel by som niečo napitie a niečo malé a ľahké na jedenie. -

- Máme výborné miešané koktaily a na jedenie máme suši, kaviar, zmrzlinový pohár, ovocné šaláty. -

- Rozhodol som sa, že všetko nechám na vás, len aby to chutilo dvom chalanom.-

- Ďakujem, že mi dôverujete a pokúsim sa spraviť niečo čo by vám naozaj veľmi chutilo. -

- Aj ja ďakujem a prosím nevykajte mi, lebo potom mám pocit, že som starec. - poprosil som ju, aby mi nevykala, lebo naozaj som sa tak cítil.

- No tak dobre a aj vy mi nevykajte. Ja som Henrieta. -

- Ja som Patrik, teší ma Henrieta. -

- Aj mňa. -

- Prosím poponáhľaj sa. Ďakujem. -

      Zavrel som okno a už niekto klopal. Rýchlo som si natiahol tričko a otvoril som. Bol to Holy.

- Vitaj. Cíť sa ako doma! - uvítal som ho . - jedlo a pitie prinesú za chvíľu. -

- Dobre. - vošiel dnu. - Vuav ty to tu máš peckové. Toto je super izba. -

- To teda je. -

- Keby aj ja mám takú izbu. -

- Veď máš, len inak zariadenú. - povedal som mu. Vošiel do kúpeľni a povedal - Ty kokos, keby aj ja mám takú kúpeľňu. -

- No vidíš, mal si ju objaviť ty. -

- To teda mal. Keby mám túto izbu tak vôbec odtiaľto nevídem. -

- Sadni si za chvíľu to prinesú. -

- Môžem otvoriť okno? - opýtal sa.

- To sa prečo pýtaš? Veď samozrejme. -

- Čo je to za krajinu? - ukázal na krajinu v diaľke.

- Zrejme Afrika. -   

- Afrika? - udivene sa spýtal.

- Áno Afrika. -

- Ty kokos. Úplne som na mäkko s toho všetkého, ani neviem čo mám robiť. -

- To isté aj ja. -

- To je ale teplo. A ozaj kam sa to plavíme? - opýtal sa ma zvedavo ako keby ja som vedel úplne všetko.

- Ja si myslím, že do nejakého afrického štátu, lebo inak by sme nešli po pri Afrike. -

- To máš pravdu. -

       A už niekto klopal. Otvoril som a pri dverách stál obedový drevený stolík. Vykukol som spoza dverí a stála tam dajaká žena.

- Vy ste Henrieta? - opýtal som sa jej.

- Nedohodli sme sa, že si budeme tikať? -

- Veď áno dohodli. -

- Pozor, potlačím to do vnútra, do izby. - upozornila ma. Uhol som sa. Ona s vozíkom vošla o vnútra.

- Sadni si! - povedala mi. Ja som si sadol oproti Holyho, ktorý sa zrejme čudoval od kiaľ sa poznáme.

        Zdvihla strieborný poklop a pod ním boli dva veľké zmrzlinové poháre so šľahačkou, ovocím a papierovými parazólikmi. Položila ich pred nás a vedľa pohárov aj lyžičky s dlhou rúčkou. Potom so spodku stolíka vybrala dva poháre s farebným nápojom. V každom pohári bol dajaký zvláštny farebný nápoj, v oboch pohároch boli dve slamky, na okraji pohára bol nastoknutý kúsok ananásu. 

- Dobrú chuť. - popriala nám a odišla.

- Kto to bol? - spýtal sa Holy.

- Henrieta, pracuje tu na lodi. -

- No to som si asi domyslel, že tu pracuje, že nespadla z neba, ale odkiaľ sa poznáte? -

- S telefónu. -

- To ako kde? -

- No to ako tu na lodi. -

- Aha. -

- Teraz sa nevypytuj a jedz! - povedal som mu.

     Zobral som si lyžičku a hneď som sa do toho pustil. Bolo to výborné, od šľahačky až po ovocie na dne. A potom som sa pustil do toho farebného nápoja. Bolo to perfektné, sladké, trošku kyslasté, ale výborné.

    Keď sme mali dojedené a dopité sme sa dohodli, že by sme mohli ísť von na palubu. Znova som zavolal na číslo stojedenásť, aby to prišli odniesť. Navrhol som, aby sme išli do reštaurácií. A v tej chvíli som si znova všimol ten klavír, ale sa mi zdal iný, sadol som si zaň a začal som hrať. Nikdy pred tím som nehral na klavíri a nikdy som ani nevedel hrať, len mi niečo povedalo, že si mám zaň sadnúť a stláčať klávesy. Hral som peknú skladbu, ktorej meno skladateľa a názov prišiel ako z jasného neba. Bola od Erika Satieho a skladba sa volala gymnopédie, nádherná skladba. Maťo sa zaujato pozeral, počúval a začali sa pozerať aj čašníci. Po chvíli začali prichádzať aj ostatný spolužiaci. Pomáli kráčali, pozerali sa a počúvali. Vyzerali akoby boli d nejakom tranze, ale nechal som to tak, hral som ďalej. Mal som zvláštny pocit, ktorý som nevedel identifikovať. Stále som to hral dookola. A všetci to počúvali. Takmer všetci sa pozerali a počúvali. Po niekoľkých minútach a možnože aj po dvadsiatich až tridsiatich minútach som prestal. Všetci mi začali tlieskam a hovoriť, aké to bolo úžasné dokonca z ich úst vychádzali také slová, ktoré od nich by som nečakal, že to bolo fascinujúce, graciózne. A myslím, že to naozaj bolo vynikajúce, s čoho som bol veľmi prekvapený nikdy som takto perfektne nehral a k tomu ešte bez nôt, asi mi niečo osvietilo hlavu.

     Po chvíli Jana nás zvolávala k obedu, a čašníkom povedala aby sa poponáhľali s tím jedlom. Sadol som si za stôl, ktorý bol čo najbližšie k oknu . aby som mal prehľad čo sa deje vonku aj keď bol takmer stále ten istý pohľad. Vzdialená Afrika a oceán. Pomáli začali vychádzať čašníci s kuchyne a ku mne si sadla Diana, bol som s toho zaskočený, prečo sedela so mnou a nie so svojou najlepšou kamarátkou. Nepýtal som sa jej, mlčal som a aj ona mlčala a len sa na mňa zaryto dívala. Všetci boli ticho, bolo to také zvláštne ticho a aj čašníci sa hýbali nejako pomáli a potichu. To ticho trvalo dlho, až mi začínalo vadiť, ale nechcel som ho prerušovať, aby nepovedali, že som nenormálny.  

      Po chvíli mi priniesol čašník tanier, zvláštne, ale dobre vyzerajúcim jedlom ,ktoré dobre rozvoniavalo. Bolo to ozdobené farebnými kvetmi. Pozrel som sa na Janu, aby som zistil s ktorým príborom sa to je. Ona to jedla s vidličkou, tak aj ja som si kúsok dal na vidličku, ovoňal a vložil do úst. Tá chuť mi pripomínala rybu, ale nie takú akú mávame mi doma. Zaujímavá, príjemná, dobrá chuť. Zbadal som, že keď si všetci všimli, že to jem tak to začali jesť aj oni. Po chvíľke som si ani neuvedomil, že mám tanier prázdny a čašník mi ho odniesol a priniesol dajaký zvláštny nápoj. Tak som si trochu odpil, bolo v tom trochu niečoho čo bolo aj pred tím v tom miešanom nápoji. Ale viac chutí  som neidentifikoval, no vlastne ich chuť som ešte v živote na jazyku nemal.

     Len tak som otočil hlavu a pozrel som sa von cez okno. A zbadal som dajaké dve vyskakujúce celkom veľké ryby. Keď sa to trochu priblížilo k lodi tak som zbadal, že sú to delfíny. Potichu som Dide povedal - Aha Dida pozri delfíny! -

- Kde? - prudko otočila hlavu k oknu a vykríkla.     

- Tam plávajú. - ani som nestihol dopovedať a už visela vonku na zábradlí. Išiel som za ňou, aby som sa pozrel aj ja. Keď sme odišli pravdaže si to všimli. Tak som vošiel dnu a povedal som im - Teraz keď vám niečo poviem, tak nebudete utekať von a nebudete kričať od radosti. Dobre? - nikto nič nepovedal. Bral som to ako áno. - Vonku plávajú delfíny. - Všetci sa rozbehli von ku zábradliu. Len Janin otec si vychutnával jedlo. Tak som išiel za nimi, všimol som si, že delfíny sa snažia prejsť ku špicu lode, tak som pomáli nenápadne prešiel dopredu.

      Nikto si ma nevšimol až kým delfíny neplávali pred loďou a nevyskakovali nad hladinu. Takmer všetci ich obdivovali okrem Borisa a Paťa, ktorý sa tvárili akoby ich mali doma v záhrade a odišli do izby. Bolo mi to trochu smiešne, ale nezaoberal som sa s tým, viac ma zaujímali delfíny. A všimol som si, že aj Janin otec prišiel a aj zopár čašníkov a aj jeden pán v bielom oblečení, mal biele nohavice a aj biele topánky mal biele sako na ktorom mal zlaté pásiky a na hlave mal čiapku ako kapitán dajakej lode. Bol celkom mladý, mal hnedé vlasy a svetlé zelené oči. Pridal sa k nám a pozoroval s nami delfíny a dokonca im tlieskal. Delfíny nám predvádzali svoje predstavenie až kým sa nestratili v oceáne.

      Všetci ich očami hľadali po celom šírom oceáne. Hneď v tej chvíli som si uvedomil, že Afrika zmizla, ale mi napadlo, že sme sa trochu vzdialili, aby sme mali väčší zážitok. A hneď som na to zabudol. Keď už sa neobjavili delfíny tak takmer všetci odišli do izieb, kapitán taktiež odišiel. Bol som veľmi rád, že mám nádherný zážitok s delfínmi. Po chvíli som odišiel aj ja do svojej izby.

      Trochu som sa nudil a preto som vyšiel von na palubu k špicu kde som si sadol na jedno z ležadiel a pozoroval som Dominu ako napodobovala známu scény s filmu Titanik. Prišiel som k nej zozadu a chytil som ju pri bruchu a povedal - Teraz si jak Rous s Titaniku. -

- Áno. - mal som pocit, že sa jej to páčilo.

      Ale po chvíli som odstúpil a odišiel som do izby, lebo som mal zvláštny pocit. Ale v izbe som sa nudil a bolo mi trápne voľakomu klopať na dvere a otravovať ho a nechcel som sa premávať po cudzej lodi aj keď som mohol, ale bolo by mi to trápne. Tak som sa rozhodol, že pozriem televízor aké má stanice. Pustil som ho a hneď prvý program bola televízia markíza ďalší televízia Joj a tretí slovenská televízia. Boli tam všetky slovenské, české a aj zopár zahraničných televízií.

      Dal som si Markízu kde práve dávali detektívku Odložený prípad. Tak som to pozeral až do konca, keď mi na okno zaklopala Jana so Sebom. Vypol som televízor a otvoril som im.

- Nejdeš sa kúpať do bazéna? - opýtal sa ma Sebo.

- Možno. Kto ide? - opýtal som sa ich, aby som vedel s kým sa budem kúpať v bazéne.

- No zatiaľ nikto s nami nechce ísť všetci sa nudia na izbách a hrajú karty, pozerajú telku, rozprávajú sa a tak. -

- Viete čo, moc sa mi nechce, budem sa nudiť na izbe. -

- Ako chceš? Čau. - a odišli dozadu lode k bazénu.

      Nechcel som ísť sám s nimi, lebo som vedel, že oni sa tam celý čas budú bozkávať. Rozhodol som sa, že pôjdem aspoň von keď je tak teplo. Zobral som si mp4 a išiel som dopredu lode a ľahol som si na ležadlo, zavrel oči a počúval, ale veľa som sa nenapočúval, lebo ma prerušil Holy.

- Nudím sa na izbe a bol som u teba klopať, ale nikto mi neotvoril tak som sa išiel pozrieť k bazénu či si tam neni a keď si ani tam nebol tak som si myslel, že budeš tu. A nakoniec som ťa tu aj našiel. - začal rozprávať.

- Aj ja som sa nudil tak preto som sem išiel a nechcel som ťa otravovať. -

- Vôbec by si neotravoval, práveže by som sa aspoň nenudil. - 

- No vidíš a nakoniec si išiel ty ku mne. -  

- No jasne. Beriem ťa ako kamoša, môžem ti niečo povedať s tým, že to nikomu nepovieš? - opýtal sa ma.

- Keď mi dôveruješ tak áno. -

- Dobre. Bral som Matúša a Seba ako najlepších kamošov, ale Sebo si našiel novú frajerku, ktorú denno-denne stretával v triede a vtedy s ňou nechodil, ale práve teraz musí a Matúš sa kamaráti s Adamom a s Martinom tak sa mi obrátili chrbtom. -

- Ber to tak, že to tak má byť. - povedal som mu aby sa upokojil, lebo som mal pocit, že v ňom vybuchnú emócie.

- Ja viem, ale aj tak je to na nič. -

- Veď ja viem veľa je takých v našej triede. Dokonca aj ty. -

- Ja? - neveriacky a prekvapene sa opýtal.

- Nechcem to rozvíjať, ale je to tak. Takže nechaj to tak, vôbec, ale vôbec sa nechcem k tomu vracať, lebo teraz som tu na najluxusnejšej lodi akú som kedy videl na žive a mi sa tu máme hádať? Tak to nie. - trochu z výšením hlasom som mu povedal.

       Chvíľu sa na mňa prekvapene pozeral, že čo to hovorím na anjelika, ktorý vždy stál pri mne, aj keď na mňa útočil ten najhorší nepriateľ, keď pritom on sám ním bol. Bol presne taký ako hovorí na Matúša, Adama, Martina, všetky vlastnosti, ktoré mu vadia na nich má aj on sám. Trochu ma to rozčúlilo, tak som račej nechcel sa o tom rozprávať, lebo ja viem svoje. Potom povedal. - No dobre, mysli si čo chceš, ale ja som vždy pri tebe stál. - povedal presne to čo som si myslel, že povie.

- Nechaj to tak, tvár sa, že si to s mojich úst v živote nepočul. Prosím. -  

- Dobre. -  odvrkol, ale tváril sa, že nič. Na upokojenie som si povedal, že kašlem na to, lebo nechcem, aby sa zopakovalo, to čo som už zažil.

      Račej som odišiel do svojej izby bez slova, lebo naozaj som to nechcel rozvíjať. Nechcel som sa sám nudiť na izbe tak som išiel ku Gabe a Diane na návštevu ako ma aj volali. Zaklopal som im na dvere oni ma s úsmevom na tvári prijali dnu. Niečo mi tam rozprávali, ale ja som ich vôbec nevnímal, rozmýšľal som nad tým čo začal Holy. Chcel som sa odreagovať a nie na to myslieť, tak som sa začal s nimi rozprávať.

- Ako si tu zatiaľ bývate? - opýtal som sa ich.

- Áno, celkom dobre. - odpovedala Diana.

      A práve keď dopovedala zaklopal niekto na dvere Gaba zakričala, že môže vstúpiť iba ak je baba. Dvere sa otvorila a v nich stála Nikola Bakurová.

- Čaute. - potichu sa pozdravila. Veď aj ona je tichá bolo by prekvapujúce, keby sa pozdravila hlasnejšie.

- Čau. - všetci sme ju odzdravili. Zatiaľ zatvorila len dvere, lebo ona bola trošku spomalená.    

- A čo ty tu? - drzo sa jej opýtala Gaba, ktorá vždy je taká úprimná..

- Prišla som vás pozrieť. -

- Aha. - tak ako sa aj drzo opýtala tak aj povedala.

- Poď si k nám sadnúť! - povedala Dida. Trochu rýchlejšia prešla k posteli a pomáli si sadla.

- Viete čo decká s tou Simonou a Erikou je to na izbe strašné. - Gaba prevrátila očami, Dida sa tvárila, že ju ta zaujíma a ja som sa tak tiež račej tváril.

- Stále tam poskakujú, vykrikujú, nadávajú. No poviem vám je to s nimi katastrofa. -

- Nemala si sa k ním pridať! - drzo jej povedala Gaba, trochu to aj pomohlo k tomu, že sa nesťažovala na obi dve, ale iba na jednu.

- Simona je celkom v pohode ale tá Erika, to je chlapec v dievčenskej koži. Chová sa jak opica. Každého napodobňuje a tvári sa ako dôležitá. - dala si päť sekundovú pauzu, aby sa nadýchla a pokračovala. - Myslím si, že keď budem s nimi do konca tak to rač