Mal to byť dobrý výlet :2.časť

- Na čo by si na konci skákala do mora? - znova sa jej drzo pýtala Gaba a trochu som sa aj potešil, že jej to povedala, lebo naozaj to bolo otravné a liezlo to dosť na nervy.

- Kto hovorí, že by som skákala do mora? - opýtala sa.

- Veď sama si povedal, že keď budeš s nimi do konca na izbe tak s kočiš do mora. Tak sa pýtam, prečo by si skákala na konci, keď už pôjdeme domov? - drzo jej odpovedala. Dida sa na mňa pozrela a zasmiala sa.

- Aha, vidím, že si nechápavá, ale mám ťa rada takú aká si. - povedala jej Nikola.

- Ja už pôjdem. - povedal som im. Pozdravili ma a rýchlo som išiel do izby.

     V izbe som rozmýšľal nad Nikolou a prišiel som na to, že by sa hodila k Matejovi Zeleňákovi.

      Veľmi som rozmýšľal aj nad tím čo som povedal Holymu a tak som sa rozhodol, že sa mu pôjdem ospravedlniť, aj keď som si bol na sto percent istý tím čo som mu povedal. Tak som išiel do jeho izby. Otvoril som dvere a tam aj stál.

- Prepáč. - ospravedlnil sa mi.

- Nie to ty mne prepáč. - aj ja som sa mu ospravedlnil.

- Prečo? -  opýtal sa ma.

- Veď za to čo som ti povedal. - povedal som mu.

- Ale ty si mal pravdu a ja som sa iba sťažoval a pritom som mal pred sebou super chalana a kamoša. - odpovedal mi.

- No tak poď ku mne. - pozval som ho do svojej izby.

- Dobre a prepáč mi. - súhlasil, ale aj tak sa ospravedlnil.

       Ja som si bol istý tím, že ja som mal pravdu. A vôbec netuším prečo som sa mu ja ospravedlnil, ale aj tak som bol presvedčený, že sa mu mám ospravedlniť ale nebolo prečo. Sadol si na posteľ a mlčal.

- Som zvedavý ako to bude v noci a čo vlastne bude v noci. -

- Trochu aj ja a myslím, že sa vôbec nevyspím. -

- Aj to, ale prišlo mi trochu čudné, že som dnes hral na klavíri a nikdy som pred tím nehral, a že sa uprostred ničoho objavili delfíny, ktorý plávali popri lodi. -

- Ničoho? - opýtal sa Holy, vôbec som nevedel na čo naráža.

- Áno ničoho veď nikde na okolo nič nie je. -

- Ty si si to nevšimol? -

- Čo myslíš? - absolútne som netušil na čo naráža.

- No veď to, že pred chvíľou sme videli Afriku a zmizne a že ty prvý krát hráš bezchybne na klavíry a že sa objavia delfíny? -

- No jasné. Vôbec som si to neuvedomil. -

- A ja som si myslel, že tebe nič neujde. -

- Ale naozaj je to zvláštne. -

- No veď hej. -

- Asi sme trochu odbočili od Afriky, aby sme zažili ako je to v oceáne v skutočnosti. -

- Aha asi máš pravdu. -

- Mám nápad nenuďme sa tu poďme niekam. - navrhol som mu.

- Dobre, ale kam? - opýtal sa ma.

- To je ďalšia vec. -

- No poďme určite von. -

- Dobre poďme von a zoberiem karty zahráme si žolíka. -

- Okej. - súhlasil.

      Zobral som žolíkové karty, vyšli sme z izby zamkol som ju a kľúč som si uschoval vo vrecku, aby sa nestratil a vyšli sme von a sadli sme si na dve ležadlá medzi ktorými bol trošku väčší drevený stolík. 

- Daj pomiešam. - ponúkol sa, že zamieša karty.

- A ja seknem. -

- Dobre. - Sekol som, našiel som jedného žolíka. Rozdal karty, začal som hru. Rozložil som si karty na ruke a uvidel som čistú postupné karty čiernych pík, ale bodov bolo iba trinásť, presne toľko koľko máme rokov. Vyhodil som srdcovú devinu.

- Tá by sa mi zišla. - povedal Holy.

- Nemôžeš si ju zobrať musel by si sa vyložiť.

- Ja viem. - potiahol si a hneď tú kartu vyhodil. Bola to piková dvojka, ktorú som mal. A tak som sa až prehral k prehre, keďže karty mi z rovná najlepšie ne idú, ale rád ich hrám.

•-        Už sa mi nechce hrať. - povedal som mu.

- Lebo prehrávaš, čo? -

- Nie, jasné že nie, len sa mi už nechce hrať. -

- Dobre. - zozbieral karty a dal do škatuľky.

- A čo teraz? - opýtal som sa ho.

- Neviem. Poďme sa rozprávať. -

- No dobre, ale o čom? -

- Napríklad o tejto plavbe. -

- Dobre, ale nič zvláštneho sa nedeje okrem toho, že zmizla Afrika, že som hral na klavíry prvý raz a bez chyby, a že sa objavili v ľadovom Atlantiku delfíny, ale ináč nič zvláštneho. -

      Práve v tej chvíli prebehol okolo nás zadýchaný Sebo, ktorý zjavne nevedel kam uteká. Zrazu zastavil a vybehol hore a tam stál a viac sme sa naňho nedívali, ale znova prebehla zase Simona, ktorá plakala a kričala „Kde je maminka? Kde je moja maminka?" za ňou utekala Gaba a Dida a kričali za ňou, aby sa ukludnila.

- No a ešte si zabudol toto, že sa tu deje. -

- Všimol som si. - zasmiali sme sa.

- Ale naozaj sa tu niečo zvláštne deje. - povedal.

- Máš pravdu. Simona a Sebo zošaleli, Afrika zmizla, ja viem hrať na klavíry ako úplný profík a v ľadovom Atlantiku plávajú delfíny. -

- Mali by sme to zistiť, že čo sa to deje. -

- A ozaj zabudli sme na to, že s nami bol aj kapitán tejto lode, keď sme sa pozerali na delfíny, takže loď buď nikto neriadil, alebo ju riady niekto iný. -

- To máš pravdu. -

- Mali by sme sa opýtať Jany, že kto je kapitán. Ale určite niekto iný riadil, nejaký pod kapitán. -

- Aj ja si myslím, že je to nezmysel, aby nikto neriadil takúto veľkú loď. -

- Tak poďme sa to opýtať teraz, aby sme si boli istý. -

- Dobre. -

      Postavili sme sa a išli sme k Janinej izbe na konci chodby. Vošli sme na chodbu bolo tam veľké ticho a trocha šero svetlo svietilo veľmi slabo. Mal som pocit akoby sme boli v nejakom horore či sci-fi. Jak sme prechádzali okolo dverí tak ma zamrazilo. Netušil som prečo. Postál som, pozrel som sa na Holyho. On len stál a prekvapene sa na mňa díval. Pokračoval som k dverám Janinej izby, po celý čas som mal nepríjemný pocit, ktorý som nevedel identifikovať. Nevedel som či je to pocit strachu, hrôzy či úzkosti a nepríjemného pocitu. Keď sme prišli k Janiným dverám dvakrát som zaklopal. Nikto sa neozval. Znova som zaklopal a znova sa nikto neozval a tak som to urobil ešte dvakrát po sebe a pýtal som sa či je niekto v izbe. Aj tak sa nikto neozval.

- Keď tam Jana nie je tak račej poďme preč. -

- Dobre. -

       Tak sme odišli von na palubu. Neustále som rozmýšľal o tom všetkom na čo sme prišli a ešte k tomu, že v Janinej izba nikto nebol, no teda sa neozval. Mysľou mi prebehla myšlienka či sa Jane alebo Sebovi niečo nestalo. Ale bol som si istý, že nie. Ďalšou prekvapivou vecou bolo, že Baška sa nervózne prechádzala po chodbe. Pripadalo mi to veľmi zvláštne, lebo ona mi vždy pripadala ako pokojné dievča, ktoré nič nerozruší, ale teraz to bolo naopak.

- Už na to nemysli, bude to dobré. - povedal Maťo.

- Pokúsim sa, ale aj tak mi to pripadá záhadné. - a v tej chvíli som si spomenul, že Jana so Sebom ma volali von do bazéna, takže zrejme budú tam.

- Ozaj Holy, viem kde asi bude Jana. -

- Kde? -

- Zo Sebom bude v bazéne. No aspoň dúfam. -

- Tak sa jej poďme spýtať. -

- Dobre. -

       Vždy som chcel niečo záhadné riešiť, byť ako nejaký detský detektív a práve teraz to tak bolo. Išli sme dozadu, za Janou, ktorá sa mala kúpať zo Sebom v bazéne. Keď sme sa už blížili k zadnej časti bolo počuť jej zvláštny smiech. V tej chvíli moje obavy a zle myšlienky boli preč. Vydýchol som si, ale aj tak som stále myslel na Afriku, delfíny a klavír, ktoré mi neustále vŕtali v hlave a chvíľami som si myslel, že je to ako keby nejaký magický trojuholník, ktorý neviem prečo vznikol.

- Ahoj Jani, čau Sebo. -

- Ahojte. Sebo prečo si utekal a kričal? - opýtal sa ho zvedavý Holy.

- Janka ma naháňala, ale potom prestala a ja som zase ju hľadal, lebo sa schovala. Ha-ha-ha-ha. - zasmial sa.

- Chcel by som sa ťa niečo opýtať Jani, na jednu zaujímavú vec, ktorá sa práve odohráva, tu na tejto vašej luxusnej lodi. Zrejme mi budeš vedieť odpovedať ty a ak nie tak po tom sa niečo deje. -

- Dobre pýtaj sa. -

- Vieš niečo o tom, že zmizla Afrika? A o tom, že som hral prvý raz na klavíry a to bez maličkej chybičky? A delfíny, ktoré plávali popri lodi aj keď sme pred tím videli žraloky? -

- Ani som si nevšimla, že Afrika je preč. -

- No vidíš. -

- A perfektne si hral. Veľmi sa mi to páčilo mohol by si aj dnes večer zahrať. -

- Lenže ja neviem hrať na klavíry. -

- Nebuď skromný. -

- Ale ja naozaj neviem hrať. No nechcem sa s tebou hádať, ale povec mi kde by som sa mohol dozvedieť prečo zmizla Afrika. -

- Neverím. Ale keď sa chceš dozvedieť choď za kapitánom, alebo za pod kapitánom či jakú to má hodnosť. Oni ti povedia. -

- A kde ich nájdeme? -

- Pri kormidle, no aspoň tak tomu hovoríme. A to je tuto v tejto relax izbe prejdite do jedných dverí a tam je chodba a na konci chodby sú dvere tam vojdite a ste tam. A pred tí m ako vojdete zaklopte. -

- Ďakujeme. A majte sa dobre. -

       Vyšli sme hore a vošli do dverí, do ktorých nám kázala a pred nami bola dlhá, široká chodba s bielymi stenami v ktorých bolo strašne veľa dverí a aj na konci chodby. Dvere sa za nami vŕzgavo zatvorili až buchli. Trochu sme sa zľakli. Pomáli sme išli k posledným dverám na konci chodby. Svetlo blikalo a vydávalo piskľavý nepríjemný zvuk. Bolo to strašidelné. Loď sa začala pomáli kimácať zo strany na stranu, ako z niekoho hororu. Po chvíli svetlo úplne zhaslo, ďalej sme pokračovali ešte v pomalšej chôdzi. Zrazu ma niekto potiahol za tričko. Vykríkol som od strachu.

- Neboj to som ja. - povedal tichým hlasom Holy.

        Celý čas ma držal za tričko, až kým sme prišli na koniec chodby kde som samozrejme narazil hlavo o stenu, nahmatal som kľučku dvere, pomáli som otvoril dvere smerom do vnútra, chodbu rozjasnili silné lúče slnka, ktoré prechádzali cez veľké čelné sklo, ktoré bolo na celú stenu oproti nejakého veľkého kormidla. To kormidlo vyzeralo ako z dajakého starého filmu. To silné svetlo ma oslepilo, až po chvíli si moje oči zvykli a v tej chvíli som uvidel pod kormidlom veľkú kaluž krvi, vedľa nej ležalo nehybné telo kapitána, ktorý tlieskal delfínom a nad ním stál zrejme pod kapitán, ktorý mal svoje biele oblečenie ofŕkané bordovou krvou a v ruke držal pištoľ. Hneď v tej chvíli ma striaslo, zimomriavky mi prešli po tele rýchlosťou svetla, loď sa ešte viac rozkývala, bolo počuť cvendžanie skla, akoby sa rozbili poháre a všetko sklo.

- Utekajme. - strach s Holyho hlasu bol veľmi jasný. 

       Ten pod kapitán, ktorý zrejme zabil kapitána začul Holyho. Pozrel sa na mňa ostrým, nepríjemným vražedným pohľadom, namieril na mňa zo zbraňou. Hneď ako som sa mu pozrel do tých očí utekal som preč. A kričal som za Holym, aby utekal tak rýchlo ako vie. Loď sa tak silno kimácala, že nám sťažovala náš útek, hádzalo so mnou zo strany na stranu, ramená som mal obúchané. Na malú chvíľu osvietilo chodbu, lebo Holy ušiel. V dverách ku kormidlu, bolo vidieť siluetu toho pod kapitána. A vďaka Holymu ma na chvíľu zbadal a začal strieľať a vbehol do chodby, ja som sa rýchlo skrčil a rýchlo som prebehol na druhú stranu, potom ma to kimácanie lode zvalilo na zem a nado mnou sa objavil ten pod kapitán a povedal. - Toto je tvoje posledné! - rýchlo som ho kopol do rozkroku, začal tam na mňa kričať a strieľať, preklínal tam celú loď aj s nami.  Srdce mi tak silno búšilo, že som myslel, že mi vyletí z hrude, mal som vysoký krvný tlak s toho stresu a strachu, s čoho sa mi začali robiť závraty, takže som videl ešte horšie a ťažšie sa mi chodilo. Ten pod kapitán stále nadával a strieľal po celej chodbe, ja som sa snažil rýchlo dostať k dverám, aj keď sa mi to nedarilo, lebo ma stále prehadzovalo zo strany na stranu, ale ja som sa snažil byť v strede chodby, lebo ak by bol ten pod kapitán múdry vedel by, že kam jeho hodí tam aj mňa, takže by ma mohol rýchlo postreliť a možno aj zastreliť. Pot mi stekal po tvári, kvapkal mi s čela a závraty sa stupňovali, ale aj tak som sa premáhal dostať sa ku dverám, až mi to vyšlo. Nahmatal som rýchlo kľučku, otvoril, vybehol von a rýchlo zavrel a odskočil od dverí, ktoré trikrát prestreli.

       Ledva, ale rýchlo som sa postavil, bežal k bazénu, že upozorním Janu a Seba, ale oni tam neboli. Spredu lode sa ozývali výkriky a nepríjemný plač. Rýchlo som zišiel dolu, hneď ma šmarilo o stenu, čo ma aj zabolelo. Bolo počuť ďalšie vystreli. Keď som pribehol do predu, všetci tam panikárili, utekali, kričali. Pribehol som dopredu a rýchlo som im kričal.

- Choďte si zobrať všetky svoje veci a ideme sa schovať do kuchyne spolu s kuchármi a čašníkmi. -

      Všetci pobehovali do svojich izieb a brali všetky svoje veci, kufre. Všetci veľmi rýchlo vrátili späť, tak boli vyplašený, jak ja, ale oni mali výhodu, nevideli to čo ja s Holym na chodbe už zo svojimi vecami. Holy nehybne stál, pozeral sa na jedno miesto a kimácal sa spolu s loďou. Ja som si povedal, že zostanem pri zmysloch, aj keď so mňa padala voda, a mal som silné závraty, ale aj tak som si rýchlo vbehol do izby zobrať veci.

- Veci si dajte pri dvere pri schody. A pozamykajte dvere svojich izieb s chodby a aj vstupné dvere na chodbu treba zamknúť, aby sa sem tak rýchlo nedostal.. -

        Zrazu aj na chodbe zhasli svetlá, pripisoval som to tomu pod, kapitánovi, že zhasol svetlá, aby sme sa ešte viac báli. Všetky dievčatá začali kričať a aj niektorý chlapci a začali ešte viac keď začuli a uvideli ako začal strieľať do vchodových dverí na chodbu, čím spravil diery, cez, ktoré prechádzalo svetlo. Všetci sa nalepili na mňa a potichu sa báli a triasli. Cítil som ako každému jednému silno bije srdce. V tej nepríjemnej mysterióznej chvíli si Jana spomenula na otca. Snažil som sa ju upokojiť, že bude v poriadku, a že je v poriadku. Loď sa neustále kimácala zo strany na stranu, čo nás nepríjemne kimácalo.

      Dostal som dobrý nápad, že by sme opustili loď na záchranných člnoch, tak by sme sa zachránili pred vrahom, ale nie pred hladom a smädom ,ale to sa mi zdalo najrozumnejšie.

- Jani, sú tu niekde záchranné člny? - šeptom som sa opýtal Jany. V tej chvíli mi prestávali nepríjemné závraty, ale strach nie a nie ustúpiť.  

- Mali by byť niekde dole, ale sú také nafukovacie pre piatich a myslím, že ich je aspoň sedemdesiat. - odpovedal šepotom, ale aj strachom.

- Tak by sme mohli na nich ujsť, pred týmto pod kapitánom a zobrali by sme si na ne jedlo a zachránime sa spolu s kuchármi a čašníkmi. - navrhol som.

-  To by bol dobrý nápad keby vieme, že nás niekto nájde do jedného dňa. - Kristína začala vystrašene podpichovať, čo vôbec, ale vôbec nezľahčovalo situáciu.

- Kika, prosím ťa buď ticho nevidíš, že sa nás tu Paťo snaží zachrániť? - v strachu jej povedala Domina.

       Hneď ako dopovedala dvere sa rozleteli a v nich stál ten pod kapitán. Všetci začali kričať, zobrali si svoje veci a rýchlo vbehli na schody. Zavreli sme dvere. Všetci sa od strachu triasli a trkotali zubami, niektorý plakali a panikárili, že nechcú zomrieť taký mladý.

-  Rýchlo si zoberieme jedlo. A pôjdeme pre tie člny. A nechcem počuť žiadne námietky, lebo približne do desiatich minú musíme odtiaľto odísť, lebo vtedy sa sem približne dostane. Ja viem, že sa bojíte, veď aj ja sa bojím, ale nesmieme tomu podľahnúť musíme sa všetci zachrániť! Takže prosím ticho a ja idem to kuchyne. - 

- Paťo má pravdu, ticho. - povedala Domina, ktorá si utrela slzy.

     Pomáli som otvoril dvere do kuchyne. A zbadal som niečo čo som nečakal, veľa krvi, všetci ležali mŕtvi na zemi, niektorý mali v hrudi nože a všeličo iné, bol to strašne nepríjemný pohľad, dokonca aj Henrieta, ležala na zemi mŕtva, s dierov v hlave a s tromi nožmi v hrudi, všade bola nepríjemná bordová krv. Rýchlo som zobral čo najviac jedla čo som našiel a rýchlo som utekal preč s tej kuchyne. Aj sa mi zopár sĺz tisli odo tváre, ale som si hovoril, že keby sa rozplačem už tu nie sme.

- Jani, kde sú tie člny? - potichu som sa opýtal Jany.

- Dole. - potichu vystrašene odpovedala.

- Dobre poďme po tie člny a poďte veľmi potichu a neponáhľajte sa! -

      Pomáli a hlavne veľmi potichu sme schádzali dole, až kým sme nezačuli vyrazenie dverí a rýchle kroky dole po schodoch smerom k nám a vystreli s pištole.

- Veď nás! - zakričal som Jane, ktorá sa predo mnou objavila behom sekundy. Všetci sme utekali dole. Tam sme išli úzkou chodbou, vošli sme do dverí a tam boli velikánske police až po strop, ktoré boli plné žltých batohov, v ktorých boli samo nafukovacie člny.

- Každý si zoberte aspoň po dve! - zakričal som všetkým a rýchlo som zavrel, železné dvere, aby sa tam tak ľahko nedostal, spoza dverí zazneli dva výsreli.

         Svetlo začalo nepríjemne blikať a loď sa začala ešte viac kimácať. Všetkých nás začalo hádzať zo strany na stranu, takmer každému tiekli slzy s potom. Rýchlo som si zobral dva vaky s člnmi. Zbadal som lekárničku. Zobral som aj tú a rýchlo som si ju strčil do kufra.

- Tade odídeme hore. - ukázala Jana na schody vediace hore a zakričala.

      Rýchlo sa rozbehli hore po schodoch, ja som išiel až posledný. Hneď ako stupil na tretí schod dvere sa rozleteli a s nich vyletel pod kapitán. Všetci sme sa rozutekali po schodoch hore, lebo začal po nás strieľať. Ocitli sme sa na palube lodi. Rýchlo som zatvoril dvere.   

       Všetci sa zostali na mňa pozerať a čakali čo poviem. Ja som vôbec nevedel čo mám robiť a už vôbec nie čo mám hovoriť. Hádzalo nás to zo strany na stranu, bolo to čoraz nepríjemnejšie a začínalo sa to stupňovať.

- Asi budeme musieť ujsť z lode. -  zakričala Domina. A vtedy do nás vrazil vaľká silná vlna.

- Ste všetci tu? - opýtal som sa, ale nikto ma nepočúval, lebo Natália sa hádala s Dominou.

- Ujsť? - rozrušene sa opýtala Natália.              

- Ja neviem. Ako inak sa máme zachrániť, pred týmto vrahom? - opýtala sa Domina.

       Všetci sa začali na mňa pozerať a pýtať sa samých seba, kedy to skončí.

- Domina má pravdu. -  zvolala Gaba pristúpila ku mne.

- Tak prečo tu chcete zostať, keď je tu vrah. -

- Kto pôjde s nami nech pristúpi k nám! - znova zavelila.

        Pomáli k nám prešiel Maťo, Paťo Filo od ktorého by som to nečakal, Gaba s ňou Dida, Slavo, Roman, Dávid.

- Nemôžte toľko rozmýšľať každú chvíľu sem príde. - povedal som. Nikto nič. V tom zaznel výstrel všetci začali panikáriť. Znova som ich naviedol do vnútra a znova sme zišli dole. Všetci si medzi sebou šeptali a vypytovali sa sami sebe kedy to skončí.

       Hneď ako posledný Maťo Zeleňák zišiel s posledného schodu loď sa silno zatriasla, spomalila. Všetci sa pozerali okolo seba. Po chvíli sa v miestnosti v ktorej sme boli, úplne na spodku lode, objavila voda. Ktorá celkom rýchlo stúpala, až príliš rýchlo na to, aby sme všetci ušli späť hore.. Už po členky sme ju mali. Bola chladná, ale nie príliš. Všetci oveľa viac začali panikáriť.  

- Nielenže po nás ide niaky zabijak, ale aj sa tu za chvíľu začneme topiť. -  povedala Baška.

      Simona začala plakať, Gaba začala kričať, Dide začali tiec slzy pri utešovaní Gaby, Holy  tam nervózne rýchlo niečo hovoril a pochodoval na mieste. Snažil sa udržať aby sa nerozplakal. Roman, Slavo, Dávid začali oplzlo nadávať a hrešiť.

- Musíme vyjsť späť hore, ale inokade. - povedal som.

- Ale kade? - nervózne sa opýtal Adam.

- My už niečo vymyslíme. - povedal Martin.

- Už viem vyjdeme tade kade sme predtým vyšli. - povedala Kačena, ktorá bola veľmi nervózna, rozrušená, vystrašená a rozplakaná.

- To by šlo, len keby vieme, že tade nejde dole ten vrah. - povedala rozplakaná Simona.

- Keď budeš plakať, tak nám s tím nepomôžeš. - povedala Erika, ktorá tiež zrovna nebola najkludnejšia.

- No tak poďme tade. - zavelil som.

      Všetci išli za mnou. Voda stúpala, mal som ju už po kolená a tí nižší aj po stehná. Rýchlo sme sa brodili schodom, rýchlo sme vyšli hore. Všade naokolo v oceáne boli skaly a blízko nás boli dva ostrovy veľmi blízko seba. Jeden celkom dosť veľký a druhý menší.

      Hneď ako som ich uvidel som vedel, že na jednom z nich skončíme. Zimomriavky mi prešli po celom tele. Všetci sa dívali na celé more. Kontroloval som či sme všetci. Hneď ako som nás spočítal som si spomenul na Janinho otca. Nič som jej radšej nepovedal. Vrah sa ani len neozval a ani Janin otec.

       Loď stále klesala a klesala. Dokonca už aj na palube bola voda. V tej chvíli sa pred nami objavila vysokánska vlna, ktorá sa na nás veľmi rýchlo valila. Všetci sa pritisli k stene a vlna na nás silno spadla a loď akoby popohnala. Loď rýchlo išla po mori akoby lietala a trochu sa aj nadvihla akoby sa trocha vody vypustilo. Všetci sme boli, mokrý, ustráchaný a niektorý rozplakaný.