Pach Krvi

Svet, v ktorom som žila sa vôbec nepodobal na svet, v ktorom som žila pred tým. Nebol viac bezpečný, nebol taký aký som si ho pamätala. Bol už iný a staré nezabudnuteľné časy sa už nikdy nevrátia. Navždy už budú len a len spomienkou. Aj keď na niektoré veci by som radšej zabudla.

Silno som stisla ruku, v ktorej som držala čiernu ružu a do dlane sa mi zaryli jej ostré tŕne. Po zápästí mi začala tiecť krv a po lícach slzy. Pred očami sa mi všetko zas a zas prehrávalo ako v hororovom filme.

Nadvihla som ruku, v ktorej som pevne držala ružu a dívala som sa ako na zem kvapká krv. Zhlboka som sa nadýchla a ruku som voľne spustila ku telu. Tuho som zavrela oči a premýšľala som nad tým čo sa stalo.

Ako vyvraždili moju rodinu, nato ako som sa zachránila len ja a moja sestra. Bolí už len pomyslenie na tú osudnú noc.

Ja a moja rodina, ako jedna z najstarších upírich rodín, sme boli iný. S vlkolakmi a ľuďmi sme nažívali v pokoji a dokonca sme uzatvárali medzi sebou aj rôzne zväzky. Ale nie všetky rodiny nášho druhu s tým súhlasili. Boli rodiny, ktoré sa k nám pridali a vzdali sa ľudskej krvi, tak ako my pred mnohými rokmi. Ale ostatné...

Krik, ktorý sa noc čo noc ozýval z miest a dedín, lesov a lúk, bol príšerný. Snažili sa nás vyštvať a ľudia nad sebou stratili kontrolu. Znenávideli našu rasu. Niektoré ľudské rodiny sa postavili na našu stranu a nechceli pripustiť, že to my vraždíme pre potravu. Tvrdili, že ľudská krv pre nás nič neznamená, čo bola aj pravda, ale pre ľudí to bol slabý dôkaz.

Musím sa priznať, že nikdy som neochutnala ani kvapku ľudskej krvi, napriek všetkému. Neprestala som sa ovládať a napriek tomu sa stalo čo sa stalo. Ľudská krv mi bola odporná. Pri jej pachu sa mi dvíhal žalúdok, čo bolo pre upírov nesmierne neprirodzené. Ale proste som ju nepotrebovala.

Spomínam si ako môj brat zabil tucty ľudí a aj tak sa vrátil ku svojej bývalej potrave a naspäť ku nám. Nikdy som nepochopila prečo to robil. Veď ľudia neboli zlí. V celku som s nimi vychádzala nadmieru dobre, dokým sa nerozhodli nenávidieť nás. Viac som si rozumela s vlkolakmi, pretože ku nim aj patrila moja jediná láska. Ale vlkolaci boli sami o sebe zvláštny.

Ak mám pravdu povedať, niektoré vlčie a ľudské rodiny netúžili po tom, aby sme s ľuďmi a vlkolakmi uzavreli mier. Boli sme podľa nich netvormi a nenávideli nás. Iné rodiny boli zas šťastné, že s nami uzavreli mier. Ďalšie čakali nato, kedy porušíme pravidlá aby nás mohli zabiť.

Tri rodiny z každej rasy, spolu deväť rodín sa rozhodlo uzavrieť mier, na ktorom až príliš záležalo.

Ale na tom už nezáleží. Všetky rodiny sme boli vyhnané a väčšina členov rodín bola vyvraždená. Ostatní upíri nedokázali zniesť to, že čo podľa nich bolo potrava, pre nás bolo oveľa viac. V ľuďoch sme videli priateľov a v mnohých aj veľa dobrého. Do ich vojen sme sa nezapájali, boli sme neutrálny a preto si nás ľudstvo cenilo. Nikdy sme sa nepriklonili ani na jednu stranu.

A ešte niečo nedokázali zniesť. Že v nepriateľoch sme my videli priateľov. Mnohé upírky sa vydávali do vlčích rodín a do jednej takej rodiny som sa mala vydať aj ja, ale všetko zmizlo. Všetko som behom jedného okamihu stratila.

Zavrela som tuho oči a premietala som si pred nimi tú osudnú noc...

 „Siobhan, Siobhan!" kričala na mňa matka cez celú miestnosť.

Pomaly som vyšla spoza obrovského zrkadla a pohľadom som hľadala matku. Keď ma zbadala rozbehla sa ku mne a tuho ma objala.

„Siobhan, dcérenka. Tak ťa milujem, tak veľmi," šepkala potichu a silno ma stískala. Po lícach jej tiekli slzy plné bolesti.

Prudko ma pustila a chytila ma za ruku. Rozbehla sa so mnou ku dverám do jedálne. Nikdy som nechápala načo ju máme, pretože ja keď sme nepili ľudskú krv, tak sme pili zvieraciu a ľudské jedlo sa nám hnusilo.

Uprostred miestnosti stála moja malá desať ročná sestra a srdcervúco plakala. Matka pustila moju ruku a bežala objať moju mladšiu sestričku.

„Veronique, dcérenka. Všetko bude dobré," utešovala ju mama.

Dívala som sa na túto scénu so slzami v očiach a nedokázala som sa na ňu pozerať bez toho, aby som nevyronila slzu. Radšej som sa ku nim obrátila chrbtom, aby nevideli, že plačem. Neprekážalo mi keby ma videla matka, ale Veronique ma vidieť nesmela. Bola som predsa jej staršia sestra, mala som jej ísť príkladom a starať sa o ňu a nie tu revať ako malé dieťa.

„Mami, Veronique. Musíme ísť," kričala som keď som sa ku nim rozbehla. „Sú už vo veľkej sieni."

Mama pustila dcéru a chytila ju za ruku. „Musíme ísť Veronique, musíme utekať. Budeš vládať? Musíš bežať najrýchlejšie ako dokážeš!"

„Ak nebude vládať," začala som rýchlo. „Tak ju vezmem na chrbát."

„Budem vládať!" protirečila mi sestra. „Ale ďakujem."

Niekto začal trepať do dverí, ktoré viedli do jedálne.

„Otvorte tie prekliate dvere upíri!"

Bol to hlas Viktora, vodca upírov. Upírov, ktorí sa odmietli vzdať ľudskej krvi. Ten, ktorý sa rozhodol zničiť rodiny upírov, ktorí odmietali piť ľudskú krv. Tvrdil, že vraj je to proti prírode, že nemáme právo ísť proti tomu čo stvoril sám Boh.

„Nestvoril nás Boh! Iba ak samo peklo!" kričala som na plné hrdlo na zasadaní rady upírov.

„Ty malá suka! Zato, že si si na mňa otvorila tú malú hubu ešte tvrdo zaplatíš!"

„Viktor! Spamätaj sa!" kričal Robert, jeden z členov rady. „Nemáš právo odsudzovať a veľmi dobre to vieš! A Siobhan, nestvorilo nás peklo, tobôž Boh. Nestvoril nás nikto, stvorili sme sa sami." Vravel ráznym presvedčivým hlasom.

A mal aj pravdu. Naši predkovia boli ľudia, ale až príliš im zachutila krv zvierat. Túžba po krvi ich donútila zabíjať ľudí.

„Otvorte tie dvere! Tak či tak vás neminie osud, ktorý vás čaká!"

Viktorov hlas ma vrátil späť do reality.

„Mami, musíme už fakt ísť! Viktor je tu a neprestane nás prenasledovať kým nás nechytí a nezabije. Celý dom bude o pár chvíľ v plameňoch!"

Mama sa na mňa pozrela pohľadom plným lásky.

„Ukážem vám východ. Tade utečiete. Ja ostanem. Chvíľu ich dokážem zdržať a vy..."

„Zbláznila si sa?" zvrieskla som na ňu.

Schmatla ma za ruku a ťahala ma spolu s Veronique preč.

„Siobhan, dcérenka. Prosím ťa, pochop." Zastala. „Vy dve pre mňa máte väčšiu cenu ako môj vlastný život. Máte život celý pred sebou a hlavne Veronique..."

„Ale mama, ja to bez teba nezvládnem..."

„Zvládneš, ak ma miluješ tak to zvládneš! Uvidíš. Znamenáš pre mňa príliš veľa. Si predsa moja dcéra a..."

Niekto silno narazil do dverí, snažili sa ich vybiť.

Matka sa na mňa zahľadela a chytila mi tvár do dlaní.

„Na konci chodby, ktorá vedie do zadnej veže sú dvere." Do ruku my strčila niečo kovové. „Toto je kľúč od nich," zašepkala. „Dvere vedú do chodby a tá vás dovedie až do lesa za zámkom." Po lícach jej tiekli slzy plné bolesti. „Tak veľmi ťa milujem. Daj pozor na svoju sestru. Ľúbim ťa." Rýchlo ma pobozkala na čelo a rozbehla sa smerom k hlavnej sieni.

„Bežte!" skríkla ešte než sa stratila za rohom.

Stisla som silno sestrinu ruku a rozbehla som sa spolu s ňou ku koncu chodby a ku veľkým železným dverám. Uvedomovala som si, že už nikdy neuvidím svoju matku, ktorú som napriek všetkému milovala. Rozplakala som sa a slzy mi tiekli po tvári. Prudko som zabrzdila predo dvermi a snažila som sa trafiť kľúčom do zámku.

Vtisla som Veronique do dverí a už už som chcela vbehnúť do chodby aj ja keď ma niečo stiahlo za nohy.

„Siobhan!" zvrieskla Veronique a rýchlo ma chytila za ruky.

Vykríkla som keď potiahli za povraz, ktorý som mala obtočený okolo nôh. Silno som sa držala za ruky mojej sestry, ale čím ďalej tým som mala menej síl nato, aby som sa udržala.

„Prosím ťa uteč," zašepkala som s plačom na kraji. „Uteč do lesov, tam ťa nikto nenájde! Pusti ma!"

Veronique sa na mňa prekvapene dívala. „Ale Siobhan..."

„Žiadne ale Veronique," povedala som rázne. „Nesťažuj mi to."

Povolila som stisk a jednu ruku som nadvihla a pohladila sestru po tvári. „Ľúbim ťa," zašepkala som.

„Ja ťa už viac neudržím. Prosím ťa drž sa Siobhan!" Plakala. Krútila hlavou, odmietala ma pustiť, odmietala sa vzdať.

Začula som rev a hlasy. Hlasy, ktoré nepatrili ani Viktorovi, ani Robertovi. Nikomu z rady, nikomu z krvavých rodín.

 „Siobhan," začula som taký známy hlas. Ale veď...

„Siobhan, vstávaj! Utekaj! Zachráň sa!"

„Martin, čo tu..."

„Prosím ťa, nikdy si neodpustím ak zomrieš."

Na nohách som už nemala žiadny povraz, bola som voľná. Martin ma chytil pod pazuchy a rýchlo ma postavil na nohy. Silno ma objal a pobozkal.

Potom ma postrčil do chodby a zabuchol dvere. Dívala som sa na ne a premýšľala nad tým čo sa odohralo. Martin. Vlkolak, ktorého ľúbim.

„Siobhan, prosím ťa! Musíme ujsť!"

Zadívala som sa na svoju malú sestru a schmatla som ju za ruku. Rozbehli sme sa po chodbe a vybehli sme do lesa. Keď sme už boli poriadne hlboko, nato aby nás niekto videl či počul, zastala som a zahľadela som sa na náš bývalí domov.

Zámok rodiny Mortis bol v plameňoch. Zámok, ktorý patril mojej rodine.

Chtiac, nechtiac, z očí mi vyhŕkli slzy...

Pomaly som otvorila oči a zahľadela som sa na nočnú oblohu. Prestalo pršať. Kvapky dažďa sa vytratili ako moja rodina. Proste zmizli. Ani som si to nevšimla, neuvedomila som si dokonca ani to, že pršalo. Takisto som si neuvedomovala, že som stratila celú rodinu, až potom. Keď som cítila v hrudi neskutočnú bolesť.

Stisla som ruku s ružou a vystrela som ju pred seba a jemne som ju uvoľnila. Ruža padala pomaly k zemi. Keď dopadla, začula som jemné čľup. Pomaly som sa postavila a zahľadela sa na čiernu ružu, celú od krvi.

„Milujem vás," zašepkala som do tmy. „Všetkých som vás milovala a navždy aj budem milovať."

Cez hlavu som si prehodila kapucňu a usmiala som sa.

Pomsta je sladká, pomyslela som si a zahľadela sa do diaľ. Nikdy nezabudnem nato ako som trpela keď som všetko strácala, keď tí, ktorých som milovala umierali, kvôli mne.

Zoskočila som zo strechy, na ktorej som doposiaľ sedela a vydala som sa po pachu krvi, ktorý tu bude dovtedy, kým nezaplatia tí, ktorí mi najviac zo všetkých ublížili...