Takí slepí...

Ani sa to nezdá, ale svet je neskutočne malý. Alebo naopak, neskutočne veľký?

Pre lienku je obrovská už len záhrada. Pre ľudí zase veľkomestá. Ale čo je skutočnosť?

Keď sa pozrieme okolo seba, je nám všetko také blízke. To všetko okolo nám patrí. Nádherná príroda, história krajiny, v ktorej žijeme. Ale čo ak to postupne všetko strácame?

Je to také samozrejmé, že máme ráno čo do úst vložiť a ešte si aj vyberáme spomedzi rôznych jedál. Odmietame ovocie, zeleninu. Dáme si radšej hamburger. Či je to naopak?

A čo keď nejestvuje len jeden malý svet? Čo keď existuje mnoho ďalších malých svetov? Čo ak tvoria tieto malé svety jeden obrovský celok? A ak sú ľudia takí slepí, že to nikdy nezbadajú, čo sa stane?

Je mnoho svetov, nie len jeden. Zem je domovom mnohých živočíchov, ktoré si zaslúžia žiť.

Lesy sú jednoznačne jedným svetom. Je v nich toľko krás, ktoré nenájdeme nikde inde, jedine v lesoch. A čo keď sa v nich neukrývajú len srnky, vlci a vtáky? Čo ak sa v korunách stromov ukrývajú malé víly?

Každý jeden lístok na obrovskom javore, je jedna malá stromová víla. Alebo nie? Čo ak stromy žijú rovnako ako my, ale my sme takí slepí, že si to neuvedomujeme? V kríkoch sa skrývajú zhrbené postavy, na prvý pohľad kamene, ale čo ak sú to skrývajúci sa lesní elfovia? Boli by ochotní ukázať sa nám na oči vo svojej plnej kráse? Alebo je to len ďalší výmysel?

Druhý svet, je jednoznačne cintorín. Cintorín? Myslíte si, že mi šibe. Chápem. Ale skúste sa raz pozrieť na cintorín úplne inými očami. Prvý dojem - samé mŕtvoly. Ale čo ak sa v tých mŕtvolách skrýva život?

Je tu mnoho kameňov, v nich sú vytesané mená. Mnoho úrn a hrobov, v ktorých sa ukrývajú telá. V urnách len popol, popol bytostí, ktoré odišli na večný odpočinok. V hroboch sú truhly a v nich, na prvý pohľad, telá bez života. Ale čo ak sa v jednej z truhiel skrýva upír, ktorí v noci loví svoje obete? Alebo niekto nemŕtvy, niekto kto sa snaží žiť, ale nemôže? Sme vážne takí slepí, že to všetko nevidíme?

Tretí svet, lúky. Lúky, ktoré sú na prvý pohľad bezmocné. Len pustná planina. Na nej plno trávy. Ale čo keď sa po nich potulujú duše, ktoré nenašli pokoja? V noci tie duše, ktoré prišli o život počas noci na týchto miestach. Cez deň niečo podobné. Ale my ich nevidíme. Prečo? Prečo sme takí slepí?

Skrývajú sa tu víly? Alebo nie? Čo má znamenať ten šum, ktorý začujete akonáhle vstúpite na lúku? Rozprávajú sa víly o vás? Či len zafúkal vietor?

Ďalší svet. Jazerá. V nich sú ukryté nádherné panny, ktoré čakajú na svojho záchrancu. Alebo nie? A čo potoky? Patria ku týmto jazerám? Zurčanie vody, je to konverzácia podmorského sveta?

V okolí poletujú bludičky. Či je to len výplod fantázie? Temný elfovia sa skrývajú hlboko vo svojich jaskyniach a vychádzajú jedine v noci na rôzne obrady. Černota ich zajala. Ale, prečo? Je to úplná hlúposť.

Nakoniec je tu aj náš svet, ľudský svet.

Ľudia utekajú deň čo deň do práce, do školy, domov. Všade sa ponáhľajú a nedokážu zastaviť. Je toto dôvod prečo sme my ľudia takí slepí? Prečo ignorujeme existenciu toľkých krás? Alebo je to vážne len vymyslená balada?

Je hŕstka ľudí, ktorí dokážu odhaľovať tieto krásy. Týmto krajom vymýšľajú mená, rôzne bytosti zohrávajú rôzne úlohy. Raz dobrú, inokedy zlú. Ale je to ozaj skutočnosť? Či sa len snažia ujsť zo skutočnosti?

Napriek tomu sa pýtam samej seba: prečo sú ľudia takí slepí?