Mal to byť dobrý výlet :4.časť

Kuchár mal vykrútené nohy až k hlave. Ďalší čašník mal veľký nôž zapichnutý v hlave. Všetky mŕtvoly vyzerali úplne ináč ako predtým. Každý niečo nechutné mal. Bolo tam veľa krvi. Matúš potichu plakal, len mu tiekli slzy, Holy hlasnejšie plakal, potichu kričal, slzy sa mu valili s očí.    

- Budeme ich musieť pochovať. - povedal Matúš

- My? - Holy sa plačlivo opýtal. - Veď máme ešte len trinásť rokov a máme pochovávať? A ako ich odtiaľ vyberieme? - po tichu sa pýtal pričom mu tiekli slzy.

- Nemôžme ich tu nechať, len tak. - povedal Matúš.

- A kde? Ako? - znova sa potichu pýtal.

- Večer sa vrátime, zoberme čo môžeme a vypadnime. - povedal Holy.

- Čo ak ten vrah ešte žije? - potichu obáva vo sa opýtal Matúš.

- O tom pochybujem. Veď loď hádzalo a všeličo iné. Možno vypadol, čo dúfajme. - znovu potichu povedal Holy, ktorý dostal ešte väčší šok ako pri kormidle.

      Zobrali sme zopár naberačiek, nože, ktoré boli v šuplíkoch, hrnce rôznych veľkostí, príbor. Otvorili sme dvere do jedálne a začali sme to vyberať von. Zošuchlo sa to dole ku stene. Porozhliadol som sa a Marco tam nebol. Bol dole a hovoril Martinovi čo som im povedal. Martin mu aj tak chvalabohu neveril. Lebo nechcel som, aby ďalší utrpeli šok.

- Marco poď to pobrať! - zakričal som naňho.

       V tej chvíli som si uvedomil, že mi máme ešte šťastie, že sme na ostrove, žijeme, dýchame, smejeme sa a oni už nie. Bolo to veľmi smutné.

       Višli sme s kuchyne. Zavreli sme dvere a zišli dole na palubu. Dohodli sme sa, že to nikomu nepovieme a, že večer prídeme.

- Marco tu voľačo hovoril o mŕtvolách. - povedal Martin.

- O akých? - opýtal som sa ho.

- Ja neviem, to mi Marco povedal. -

- Ja mám nápad, ja mám nápad. - kričal Adam a bežal k nám.

- Aký? - pýtal sa ho Matúš.

- Že na druhej strane lode uviažeme laná a dáme ju rovno. - hovoril.

- To nie je zlý nápad, ale ako sa dostaneme na loď potom? - opýtal som sa ho.

- Vy budete na nej a dáte rebrík. - odpovedal.

- Prepáč Adam, ale tvoj nápad je nemožný. - tvrdo som mu povedal.

- Prečo? - opýtal sa.

- No lebo na lodi nie je rebrík a loď je príliš ťažká nato, aby sme ju prevracali. Nechajme ju tak ako je. -

- Aha fakt. Tak nič. - pousmial sa.

- Teraz pôjdeme hore a zajtra pôjdeme dole. - povedal som.

       Súhlasili, prešli sme k zadným schodom a višli sme hore. Vošli sme do relaxačnej siene. Keďže tam neboli normálne sklá, ale plexisklá, tak vydržali všetky nárazy. Všetky veľké vankúše na sedenie boli na okne, a aj konferenčný stolík.

- Po jednom ich vyberieme! -

          Po jednom sme ich začali vyhadzovať cez dvere von. Všetci celý čas boli ticho, iba vyberali vankúše von a vyhadzovali ich. Zrejme rozmýšľali nad tým čo videli v kuchyni. Vankúše sa zasekávali na kovovom zábradlí, ktoré sa po každom vankúši viac a viac ohlo, až nakoniec sa celé roztrhlo a všetky vankúše leteli dole, do vody.

           Keď už boli všetky dole vo vode. Zišli sme aj my. Spoločne sme poodnášali nábytok, vankúše a ostatné veci.

- A čo budeme teraz robiť? - opýtal sa ma Holy, ktorý sa pomáli dostal do normálnej nálady.

- Ja by som chcel, aby sme sa pokúsili niečo také postaviť kde by sme prespali. - odpovedal som mu.

- Ale veď načo. Budeme mať oheň. -

- No ale čo ak sú tu nejaký obyvatelia a rôzne hady a hmyz. -

- Hmyz nebudeme mať, lebo veď budeme spať pri ohni a ani hady. - povedal.

- Dobre, len dúfaj, že máš pravdu. -

       Keď sme prišli na pláž Kristína vykrikovala, že ju svrbí tá morská soľ. Simona plakal za maminou. Gaba panikárila, že sú na ostrove nejaký nepriateľský domorodci, ktorý nás zabijú. Michala Nemcová vykrikovala, že videla hada. Natália sa čvachtala v mori. Baška v pohode sedela v tieni pod palmou a jedla banány. Dida sa pozerala do hora, akoby tam hľadala lietadlo. Karin a Miška Banásová prikladali do ohňa rôzne listy, palice a iné. Marco chodil popri vode a hľadel na more. Adam ležal na jednej s postelí a rozprával sa s Martinom, ktorý sedel vedľa posteli. Matúš bol ticho a upriamene sa díval na Holyho, ktorý bol v šoku a upriamene díval na loď a Zeleňák sa rozhliadal po ostrove a hlavne po lese.

       Ja som sa tiež rozhliadal. Raz mi ušli oči nad les a uvidel som tenký pás stúpajúceho dymu.

- Pozrite! Pozrite sa hentam! Aha dym. - kričal som a ukázal som prstom na stúpajúci dym.

        Holy s Matúšom okamžite vstali a pozerali sa. Baška dojedla rýchlo banán a vstala a pozrela sa to isté aj Dida, Adam, Martin.

- To je čo? - opýtal sa veľmi prekvapene Adam.

- No zrejme dym. - odpovedal som mu.

- Tak to som si všimol, ale odkiaľ ide? - opýtal sa.

- Neviem choď pozrieť! -

- Sám? - opýtal sa.

- Nech niekto ide s tebou. -

- Ale veď nikto nechce ísť. Martin nepôjdeš? - opýtal sa.

- Určite nie. Na dnes mám toho akurát dosť. - povedal.

- Kto pôjde? - znova sa opýtal. Nikto nič.

- Na dnes na to môžeš kašlať. Niekedy inokedy. Dobre? - navrhol som mu.

- Dobre. -

- Ja sa pôjdem pokúsiť postaviť nejaký prístrešok. Kto pôjde so mnou? - opýtal som sa, lebo bolo mi jasné, že dvom to ide rýchlejšie. 

        Nikto nič. Tak som si zo svojho kufra vybral laná ktoré som si prehodil cez rameno, kladivo, ktoré som si dal za opasok a zopár klincov som si dal do vačku a sekerku do ruky. Vybral som sa smerom k výbežku kde z diaľky bolo vidieť palmy a iné stromy.

          Keď som prešiel k nemu. Zistil som, že sú tam palmy, dokonca aj bambusy. Zobral som si sekerku a rýchlim šmahom som sekol do bambusu. Zaťal som až do polovice je hrúbky a bol celkom hrubý a zaťal som znova, bambus padol na zem. A takto som to urobil, takmer zo všetkými, potom som ich odtiahol ďalej, kde som chcel postaviť to provizórne obydlie. 

       A uvidel som rieku, ktorá v tekala do mora. Nebola veľká a ani malá, bola normálna. Vyskakovali v nej ryby. Podišiel som k nej a pozrel som sa proti prúdu. A uvidel som tam drevené koleso poháňané práve touto riekou. Prekvapene som sa pozeral. Ale pomyslel som si, že som asi dostal úpaľ.

          Vrátil som sa späť k ostatným a popriťahoval som k nim tie bambusy.

- A to je na čo dobré? To drevo. - opýtala sa Erika.

- S toho by som sa chcel pokúsiť postaviť nejaké obydlie, kde by som chcel zatiaľ bývať, kým si postavím lepšie. - odpovedal som jej.

- Paťo ty stále niečo robíš bez prestávky. Sadni si a dívaj sa na more! - povedal mi Martin.

- No to by bolo super, ale budem si tu vysedávať, keď vôbec nevieme, či zajtra už budeme žiť. A ja nechcem späť na zemi, na takéto veci som trocha háklivý. -

- Ale veď je čas. Máme jedlo a aj pitnú vodu. -

- Práveže nie je času na zviš. V noci môže prísť búrka, alebo nejaké divoké zviera nás môže napadnúť, o čom trochu pochybujem, ale ja späť na zemi nebudem, vy si spite keď chcete. -

- Asi máš pravdu. - povedal.

- A určite každý by chcel súkromie. Nechcel by si sám bývať, alebo s kamarátmi? -

- Jasné, že by som chcel. -

- Tak idem pokračovať. -

- Počkaj! Pokúsim sa ti nejako s tým pomôcť. - zakričal Martin a pribehol ku mne: - Povec, čo mám robiť a ja to urobím! -

- Ten prístrešok by som chcel postaviť čo najbližšie k lesu. -

- Prečo? Veď by si mal romantiku, priamo pri dome. Ha-ha. - umelo sa zasmial, čo ja nemám moc rád keď sa tak niekto smeje, lebo je to také umelé.

- No, lebo keď bude príliv, aby mi ho nevytopilo a aj tak by som chcel aby bol na krátkych nohách, lebo aby sa mi tam nedostali nejaké zvieratá a hady.. -

- Aha už ťa chápem. Tak teda dobre. -

- Teraz si vyznačíme aký bude veľký. -

       S pätou som urobil celkom veľký štvorec. No nebol až taký veľký, ale bol vo veľkosti, ktorá by mne a možno ešte niekomu stačila. Do každého rohu sme silno zapichli najdlhší bambus. Potom sme okolo neho položili ďalšie bambusy. Neskôr sme každý chytili konce bambusu a trochu sme ho vyzdvihli približne do roviny, aby dom neletel na nejakú stranu. Každý koniec sme uviazali o bambus zapuchnutý v piesku. Hneď ako sme všetky uviazali spadla celá konštrukcia.

- Ach. - vzdychli sme si od zúfalstva.   

- Ako to teda postavíme? -

- Ja neviem. Ale niečo mi napadá. -

- Dobre. -

       Povedal som mu ako by som si to predstavoval a on so mnou zo všetkým súhlasil.

- Vyzerá ťažko, ale dobre a komfortne. - súhlasil.

- Dobre takže takto to postavíme. -

- Nechce nám niekto pomôcť?  - opýtal sa Martin ostatných.

- Ja určite nie. - povedala namyslená Kristína.

- Ja sa vám pokúsim pomôcť tak ako bude vedieť. - povedala Domina.

- Už nikto? - znovu sa opýtal.

- Ja by som mohla? - opýtala sa Gaba.

- Jasné Gabika, každá pomocná ruka je dobrá. - povedal jej Martin.

- Pomocná? - zasmiala sa, lebo ako každý nebola technický tip.

- Bude sranda, aspoň na chvíľu zabudneme, že sme od civilizácie dosť ďaleko. - povedal Martin a usmial sa na Gabu, ktorá sa naňho celý čas usmievala.

- No a čo vlastne budeme robiť? - pridala sa k nám Dida a opýtala sa.

- Pokúsime sa postaviť dajaký obytný dom. - povedal jej Martin.

- Paťo nám čo ako máme robiť a mi to urobíme! - povedala Domina.

     Hneď sme sa do toho pustili, stavali sme presne podľa plánu, ktorý som nakreslil prstom do piesku. Po krátkej dobe stavania sa nám to nakoniec podarilo a dobre sa nám to podarilo.

- Super. Vyšlo nám to. - tešil sa Martin.

- To preto, že v jednote je sila. - povedala Domina.

- To teda áno, je. - potvrdila Gaba.

- A budeme v tom bývať mi piati? - opýtala sa Domina.

- Nie postavíme ešte jedno väčšie pre vás tri. - povedal som. - Zatiaľ budem ja s Martinom bývať v tomto čo sme postavili a vy  tri v tom väčšom. - povedal.

- Prečo ste taký sebecký? - opýtala sa Kristína.

- Sebecký? Prečo? - opýtal sa jej Martin.

- Veď si tu drzo postavíte chatrč iba pre seba samých. A mi kde budeme bývať? -

- Martin sa pýtal, že kto nám pôjde pomôcť. Mala si ísť a mala by si kde bývať. - povedala jej vysmiata Domina, lebo sa jej niečo podarilo.

- Pozerajte sa všetci ako budeme stavať ďalšiu a potom si postavte tiež. - povedal som všetkým, lebo asi zrejme si mysleli, že keď si zvolia mňa všetko budem robiť za nich.

       Spoločne sme si narúbali bambusy a spoločne sme začali stavať. A znova nám to vyšlo. Postavili sme novú chatrč, len o niečo väčšiu určenú pre Gabu, Didu a Dominu, o ktorej som vedel, že tam dlho bývať nebude. Hneď ako sme dostavali takmer všetci sa pustili do rúbania a stavania. A mi sme si zatiaľ zobrali najlepšie postele do chatrč. Spravili sme si stolíky, poličky a okolo našich domčekov sme si spravili plot, jamy na oheň, drevo, svoje veci.

- No a je hotovo. - povedal Martin.

- Nie celkom. - podotkla Domina.

- Čo myslíš, že chýba? -

- Záchod. - zasmiala sa.

- Veď budeš chodiť do lesa. -

- Do lesa? - znova sa zasmiala.

- Tak potom neviem, ak sa ti tam nepáči. -

- Vykopeš si malú jamu a do nej to vykonáš a potom zahrabeš. - povedala Dida.

- To bude asi najlepšie. - povedala Gaba.

- A čo keď budem mať menštruáciu? Kde zoberiem vložky? - opýtala sa, ale tento raz bez smiechu.

- Ja mám veľa. - povedala Gaba.

- Aj ja mám. - povedala Dida.

- Veď potom ti dáme. - povedala Gaba.

- Ďakujem. - poďakovala im.

      Všetci sme už bývali v chatrčiach, ktoré sme si postavili. Väčšinou v nich bývali dvaja a viac. Každá chatrč mala inú veľkosť, dokonca niektoré boli nakrivo, alebo zle. Ale mne to nevadilo, lebo oni v nich bývajú nie ja. Išli sme si všetci ľahnúť spať. Vonku pred našou chatrčou horel oheň a ja som si k nemu pritiahol bambus na, ktorý som si sadol. Cez oheň som sa díval na more a na hviezdy, ktoré jasno svietili a rozmýšľal som nad tým ako sme oklamali svojich rodičov a keď sa nevrátime čo budú asi robiť. Po chvíli som si išiel ľahnúť spať a oheň som nechal horieť ďalej.

          Ráno som sa zobudil prvý. Všetci ešte spali, bolo veľká ticho. Bolo počuť iba niektorých chrápanie a škŕkanie v mojom hladnom bruchu. Vyšiel som von, pozrel som sa na more a uvidel som loď s veľkými šedými plachtami. Začal som kričať - Haló tu sme. Tu sme. Pomôžte nám. -

      Na ten môj krik som zobudil všetkých, ktorý keď zbadali, že prečo kričím začali tiež. Rýchlo sme založili veľký oheň, aby videli, že na ostrove niekto je a potrebuje pomoc. Zrejme nás uvideli, lebo loď sa otočila smerom k nám.

- Zahaste ten oheň! - zakričal na nás dajaký neznámi muž.

     Všetci sme prestali kričať a poskakovať a začali sme sa dívať na toho muža, mal dlhšie hnedé vlasy, na sebe mal iba nejaké dotrhané nohavice, telo mal svalnaté, vyšportované. 

- Kto ste? - vystrašene som sa ho opýtal.

- Domáci. - odpovedal mi hrubým, ale príjemným hlasom.

- Odkiaľ ste sa tu zobrali? - veľmi vystrašene sa ho opýtal Matúš.

- Nevypytujte sa a zahaste oheň. Potom vám všetko poviem. -

- A prečo by sme mali? - smelo a drzo som sa ho opýtal.

- Lebo sú to piráti. -

- No jasné piráti. - drzo sa zasmiala Kristína.

- Verte mi! Sú to zabijaci. Plávajú v tomto trojuholníku a hľadajú poklad a živú krv. -

- Asi by sme ho mali zahasiť. - povedal ticho Martin.

- Prečo? - opýtal som sa ho.

- Keď sa pozrieš uvidíš! -

       Otočil som sa, uvidel som blížiacu sa drevenú loď, s veľkými potrhanými šedými plachtami a pirátskou vlajkou.

- Už je neskoro. - zakričal ten muž. - Zoberte si všetko čo potrebujete a utekajte za mnou do lesa! - znova nám zakričal.