LT - Lavica tajomstva

Spisovateľ/ka: Sisuska | Vložené dňa: 23. augusta 2009
http://citanie.madness.sk/view-24067.php
V kuchyni začal zvoniť mobil.
"Končíme," povedal Will.
"Teraz?"
"Áno, poď."
Vanessa prikývla, videla, že aj Willa zaujíma čo sa deje. No museli zavolať rodičom. Potom môžu pokračovať, teraz ešte nie.
"Keď to čítam. Cítim, že som bližšie k Martinovi."
"Aj ja. Ale máme ešte nejaké veci."
"Máš pravdu."
Vanessa zobrala mobil zo stola a vzdychla si.
"Ako.."
"Neviem....nikdy som to nerobil."
"Bude to..."
"Ťažká vec... viem to.."
Will vytočil číslo svojej mamy."
"Haló," ozval sa príjemný hlas.
"Mami, tu je Will."
"Will, stalo sa niečo? Prečo voláš?"
"Mami, musím ti povedať hroznú správu."
"Will čo sa deje," začala Willova mama panikáriť.
"Martin sa....,"Will stíchol.
"ČO!? Je Maťko v poriadku?"
"Mami," povedal Will pri dusene," Maťko je...mŕtvy," vyliezlo to z neho, ako z chlatej deky.
"Will, to nemôže byť pravda. Okamžite ideme k Vám. Kedy je pohreb?"
"Zatiaľ sme sa o to nestarali. Ani ja, ani Vanessa to nezvládame."
"Budeme sa ponáhľať," povedala mama a zložila telefón.

Vanessa vytočila svojej mamy.
"Haló?"
"Oci?"
"Vanesska, ako sa máš? Potrebuješ niečo?"
"Musím ti niečo povedať," hovorila so slzami v očiach.
"Ty plačeš? Čo sa deje?" Pýtal sa vystrašene otec.
"Oci," povzdychla si Vanessa," Martin sa včera, bohužiaľ, zabil," Vanessa hovorila pomaly a zreteľne.
V telefóne sa ozvalo pípanie. Otec jej to zložil.
Vanessa pomalými krokmi prešla do izby a pozrela na svojho muža. Sedel na chladnej dlážke.
"Ako to prijali?"
"Dobre. Už idú k nám.A tvoji?"
"Zdvihol mi to otec, a hneď aj zložil."
"AKo je možné, že cudzí si všimli viac, ako my? Veď sme jeho rodičia. MAli sme tu byť pre neho, ale neboli mse. Prečo?"
"a za tú chybu pykáme nemyslíš?"
"Pykáme? Ako?"
"Necítiš tu bolesť? Tú hrozostrašnú bolesť, ktorá ťe zožiera zvnútra?"
"to cítim, ale č musel prežiť On?"
Spýtal sa Will Vanessi a pozrel na niekoľko stranový rozlúčkový list. Vanessa neodpovedala.
"Čítaj," povedal Will, keďvošli do kuchyne.
"Damian si rozopol svoju čiernu košeľu. Čakal som, čo sa bude diať. Vyzliekol si ju. Potom sa ku mne otočil bokom. Na boku mal obrovskú jazvu.
"To máš odkiaľ? Čo si robil?"
Vypleštene som pozeral na strašidelnú jazvu.
"Spadol na mňa nôž.."
"Čo?"
"vysvetlím počúvaj. Práve som sa dorozprával s mojou mamou. Po dlhom čase. Nepamätám sa o čom sme sa rozprávali, ale cítil som sa, ako zradca. Ten pocit si pamätám veľmi dobre. Pes mi skučal pri nohách- vtedy sme ho mali, volal sa Azael- chcel žrádlo. Začal som mu teda pripravovať žrádlo. Výživové krmivo, otrava. Ale musel som. Pri tomto krmivo som vždy používal ten najväčší nožík, pracovalo sa mi s ním najlepšie, aj keď mi to mama zakazovala. bála sa, že sa mi niečo stane, ešte k tomu ich dala nabrúsiť. Prosto blbý deň. Keď som konečne dával Azaelovi žrať, vyskočil na mňa, bol nedočkavý a ja som spadol na kuchynskú, zle stabilnú časť linky, kam som nestabilne položil nožík. Nožík sa pod otresom skĺzol rovno mne na bok. Zacítil som otrasnú bolesť. Ale nemiesto pomoci som sa ospravedlňoval Samote. Bol som si istý, že to ona. Ona všetko spôsobila. Mala nadomnou prevahu. ľahol som si na chladnú podlahu v kuchyne a zaspával som. Kňučanie Azaela sa pomaly strácalo a mne sa pred očami zjavila celá Samota, skutočná, teda aspoň som si to myslel. Zobudil som sa v nemocnici, na hroznú bolesť v boku. Mal som hoobviazaní, no ja som stále myslel na Samotu, moje prvé myšlienky patrili jej. Mama plakala celé dni, bála sa, že zomriem. Nevedela pochopiť prečo som to spravil. myslela si, že som sa chcel zabiť, všetko som jej povedal a ona ma dala na vyšetrenie, alebo skôr na liečenie."
"Prečo..."
No svoju otázku som nedokončil. reagoval by som rovnako.
"Na čo mi to hovoríš?"
Zmen otázky bola nutná.
"To nie je všetko. Keď som bol v nemocnici a mama odišla myslel som len na Ňu, urážal som sa, zhadzoval, ospravedlňoval sa.. a to som nič zlé nespravil."
"Ja som robil to isté."
"Viem, preto mi dovoľ, aby som ti pomohol. Prosím."
Pomoc? A na čo? Keď ju nepodrazím nič sa mi nestane, pomyslel som si.
No Damian prerušil moje myšlienky.
"Viem nadčím premýšľaš. Ale nie je to pravda. Aj tak to bude hrošie."
"Ako to, do pekla, vieš?"
No odpoveď som vedel.
Čo ak má pravdu? Možno potrebujem pomoc, pomyslel som si.
"A ako tá pomoc bude prebiehať?"
"Uavžuješ nadtým, čo sa mi páči," povedal mi Damian, " zo začiatku budemem chodiť von."
"Čo?!"
"Pokoj," povedal mi Damian, "len my dvaja. A samozrejme tvoja Samota."
Ak pôjde Samota, nemala by sa hnevať, pomyslel som si.
Vyšli sme pred náš dom. Nebol som vonku dlho a prišlo mi zle. Chcel som sa rozbehnúť domov, ale Damian mi to nedovolil, práve naopak. Musel som kráčať ďalej.
"Aká je tvoja obľúbená farba?"
"Čo?"
"Stále myslíš na útek. Chcem, aby si sa odreagoval."
"Aha, a aká to bola otázka?"
"Aká je tvoja obľúbená farba."
"Asi modrá. Neviem."
"No tak sa zamysli."
Pozrel som na Damiana a zamyslel som sa.
Obľúbená farba? O takýchto somarinách som neuvažoval veľmi dlho.. ani ma to nenapadlo. A na čo? Samota sa ma to nikdy nespýtala.
"No?"
"Modrá," povedal som viac-menej isto.
"Si si istý?"
"Aj hej. Rozmýšľal som ešte nad zelenou a čiernou ale modrá sa mi páči viac."
"Prečo tieto?"
"Zelená mi pôsobí pokoj a čierna predstavuje Samotu."
" A čo modrá?"
"Modrá? Neviem. To je typická chalanská farba. A tvoja?"
"Žltá."
"Žltá?"
"Áno. Je to farba ového rána, a aj farba nového začiatku, teda života."
"A čo ak je ráno zamračené? Vtedy slnko nesvoeti," povedal som výsmešne.
"Predstavím si ho," povedal Damian.
Obaja sme sa začali smiať.
"Prepáč, nemyslel som to tak."
"To nevadí."
"Naozaj?"
"Vážne.""

V dome sa ozval zvonček. Will pozrel na Vanessu a odišiel otvoriť dvere.
"Mami," povedal ticho.
"Kde je Vanesska?"
Will pozrel smerom na kuchyňu. Cynhia sa rozbehla do kuchyne.
"Zlatko," začala," je mi to tak ľúto."
"Kde som zlyhala?"
"Nikde. Nezlyhala si. Bola si dobrá matka."
"Ako to môžeš povedať? Martin je mŕtvy."
Cynthia sklonila hlavu a pozerala na zem.


Za Cynthiou do domu vošiel jej manžel Alexander.
"Oci," povedal Will a objal otca.
"Si v poriadku?"
"Ja.. neviem. Ešte stále tomu neverím."
"My s mamaou sa o všetko postaráme a som si istý, že prídu aj Vanessini rodičia."
Will prikývol a obaja vošli do kuchyne. Vanessa sedela nad ?artinovým listom a Cynthia stála vedľa nej so sklopenou hlavou.
"Čo to je?"
Spýtal sa Alexander a ukázal na zväzok.
"To?"
Will pozrel na VAnessu a ani jeden si nebol istý či to chcú rodičom povedať.
"Nič," povedal Will a zväzok odniesol do izby. Jemne ho položil na posteľ. A zišiel dole. Vanessa práve nalievala rodičom kávu.
„Kde je?"
Will pozrel na Vanessu.
„V márnici. Robia pitvu."
„Čože?"
Cynthia sa zhrozila.
„Aj mňa to napadlo," začala Vanessa, „preto som išla do márnice to zastaviť. A mala som pravdu Martinovi chcú zobrať niektoré orgány. Bola som proti, ale on ich už nepotrebuje. A tie deti chcú žiť. Povolila som to."
Cynthia mala v očiach slzy. Ona by to nedokázala. Nedokázala by dať život cudziemu na úkor jej dieťaťa. Ako by len mohla? A Vanessa o ktorej si myslela, že je ešte slabšia, ako ona. To dokázala. Dala život, dala niekomu ďalšiemu nádej.
„Správne," skomentoval Alexander, „takto bude Martin žiť, stále."
Vanessa začala plakať. Cítila sa hrozne. Srdce ju, zase, bolelo a zle dýchala.
„Idem do spálne, prepáčte."
Vanessa odišla preč, teda do izby. Ľahla si na posteľ a ticho pozerala na strop.

Will a jeho rodičia zostali v kuchyni.
„Ako? Čo?"
„Keď som sa predvčerom vrátil domov začul som výstrel. Nechápal som to, pretože keď som vošiel dnu, bolo všetko v poriadku, aspoň sa mi to tak zdalo. Do kým som nenašiel Martina. Telo mal ešte teplé, ale srdce mu už nebilo. Nedokázal som to pochopiť, nedokážem to pochopiť. Preo to spravil? Čo ho k tomu viedlo? Kde som zlyhal?"
„Nikde," ozvala sa jeho matka, „nikto si nevšimol, že trpí."
„Ale všimol, no boli to všetko cudzí ľudia, nie rodina."
„Ako to vieš?"
Alexander sa zamračil.
„Viem."
„Ale odkiaľ?"
„To nie je dôležité."
„Nechaj ho," ozvala sa Cynthia, „ Will, kde bude naša izba? Chcela by som nás vybaliť a ísť do pohrebného ústavu a márnice.
Will až prehltol od strachu. Zdvihol sa zo stoličky a prešiel ku dverám, kde mali batožinu.
„Poďte za mnou."
Zobral kufre a pomaly stúpal po schodoch hore. Prešli okolo Martinovej izby a za ňou malo hosťovské.
„Toto je Vaša izba."
„Ďakujeme," povedala Cynthia.
Will prikývol, zavrel dvere a odišiel do spálne za Vanessou.
„Vanes," ozval sa, keď vchádzal dnu.
Kľačala na zemi, pri posteli a pozerala na zväzok.
„Čo robíš?"
Spýtal sa zmätene Will.
„Chcem čítať. Potrebujem to."
„Len pokoj. Naši Zachviľu idú preč."
„Prečo sme im to nepovedali?"
„Neviem... ja.."
„A ako by si im to povedala?"
„Ja neviem."
„Dala by si im to prečítať?"
„Možno," povedala.
„Len tak?"
„Ja neviem. Martin bol zložitý."
„Máš pravdu nechajme to tak," povedal Will.
Vanessa sa prevalila cez posteľ a zastala pri zväzku, začala čítať.

„S Damianom sme chodili von. Každý deň sem boli vonku hodinku, niekedy aj dlhšie, ale to bolo málo kedy. Vždy sme preberali rôzne témy. Od báb, cez školu, po sex a rodičov, vždy niečo nové, neprebrané. Takže tie hodinky rýchlo ubiehali. Damian so mnou chodil na prehliadky.
„Martin," zavolal ma doktor.
Postavil som sa zo stoličky a vošiel som do ordinácie.
„Ako sa cítiš?"
„Dobre."
„Jedol si?"
„Áno. Tak, ako zvyčajne."
„Takže obed, raňajky a večera?"
„Áno, aj olovranty a desiate. Damian mi vždy niečo dá."
„Kamarát?"
„Áno."
„A čo Samota?"
„Má sa dobre," povedal som, „dohodli sme sa. Snažím sa ju eliminovať."
„Správne."
„Viem."
Doktor pozrel do karty.
„Toto je poslednýkrát čo si tu."
„Ako to? Prečo?"
„Tvoje výsledky sú už vyše dvoch týždňov normálne. Si zdravý."
„Super. Tak môžem odísť?"
„Samozrejme. A dávaj si pozor."
„Nebojte sa, budem."
Vyšiel som z ordinácie celý vysmiaty.
„Čo je?"
„Poslednýkrát."
„To je super."
„Aj ja si to myslím."
S Damianom sme išli k nemu. Kde pripravil menšie občerstvenie. Pri jeho stravovaní som pribral, preto som musel trošičku viac cvičiť. Moja posadnutosť telom bola silná. Nezniesol by som keby som bol tlstý . Moje telo je pre mňa sväté. V dávnych Pompejách si uctievali
telá. Ich náboženstvo bolo tak strašne odlišné, ako dnešné kresťanstvo, že keď som prvýkrát počul o tomto náboženstve počul zamiloval som sa do neho. Telo bolo pre nich dôležité, tak ako duša, alebo vzdelanie. Prosto iná výchova, ako v kresťanstve. Ani sex tam nebrali tak vážne, ako my. Preto som si svoje telo vážil a aj vážim."

„Vážiš?"
Spýtala sa Vanessa.
„Veď si sa zabil. To je, teda úcta."
„Vanessa čítaj."
Will bol, ako v tranze.

„Teraz to muselo vyznieť smiešne. Vážim si svoje telo a zabijem sa. To je, teda úcta, však? Ale, vtedy som ešte nevedel, že sa zabijem. No, ale vráťme sa k postupnosti.
Prišli sme k Damianovi a on spravil toasty, ako vždy som mu pomáhal. Vyšli sme do jeho izby.
„Čo ti povedal lekár?"
„Že moje výsledky sú už vyše dvoch týždňov v poriadku. A som zdravý."
„Super. Teraz už len eliminovať Samotu," povedal Damian.
Prikývol som, ale vedel som, že to bude ťažké. Už teraz mi chýbala. A to strašne. A to som bol vonku vždy len hodinku.
„Zvládneš to," povedal Damian.
„Ako to vieš?"
„Viem. Samota nie je zlá, keď jej to nedovolíš. Všetko je na tebe. A ja ti verím. Si silný."
„Čo keď sa mýliš?"
„Tak ti budem aj tak pomáhať. Dohliadať."
Usmial som sa. Damian bol veľmi sebavedomý. Jeho sebavedomosť sa mi páčila. Niektorí by kvôli takej sebavedomosti vraždili. A ja som ho ticho obdivoval.
Takéto naše schôdzky trvali asi štyri mesiace. Do kým som sa odvážil byť s Damianom dlhšie. Presvedčil ma, aby som ho naučil pár trikov vo futbale.
„Ale ja som dlho nehral."
„A čo doma?"
„To je iné."
„Nevadí."
„No dobre. Tak poďme na ihrisko."
Prišli sme na ihrisko. Na ihrisku bolo celé družstvo.
„Damian?"

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Nie je to dokonalé dielo, v štýle máš chyby, no tie sa vybrúsia. Napriek všetkému ma však oba tvoje príspevky zaujali. Neviem, čím to je, možno som len zvedavá, ako to ukončíš... skrátka ma téma zaujala :)  
Spisovateľ/AutorPaulette Pridané dňa23. augusta 2009 22:08:30
Dakujem, o niektorych chybach viem .... niektore sa snazim vylepsit .. ael potrebuje to cas ...  
Spisovateľ/AutorSisuska Pridané dňa28. augusta 2009 13:35:01
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8