Na love

Vysoký muž sa zastavil pri veľkom okne závodnej jedálne. Pozrel dnu a tam ju uvidel. Práve si sadala. Štíhla, vysoká bruneta v béžovom kostýme. „To by mohla byť tá pravá," usmial sa. Chvíľu ju pozoroval. Sedela na drevenej stoličke, dlhé nohy úhľadne uložené pod stolom. Sústredene premiestňovala taniere do správneho poradia. Nemohol od nej odtrhnúť oči. Vzala do ruky príbor a čistila ho s obrúskom. Rozhodol sa, že to skúsi. Pomaly vošiel dnu. Zacítil pach jedálne, ktorý sa pomaly usádzal na vlasoch a svetroch ľudí, sediacich pri stoloch. Dokola si vkladali do úst už tisíc ráz oblízané lyžice. Poobzeral sa a vykročil k jej stolu. Keď pred ňou zastal, zodvihla k nemu zrak. Polievka jej nechala na perách hrdzavú stopu.

„Čakáš na niekoho, alebo si môžem prisadnúť?" spýtal sa potichu.

Oblizla si paprikové pery a zhlboka si vzdychla: „Prepáč, ale nemám náladu. Som hladná."

„To vidím," povedal muž s úsmevom a pozeral do všetkých tanierov, ktoré mala pred sebou.

„Nechcem ťa otravovať, no zaujala si ma na prvý pohľad."

„Jasné, sadaj," povedala ona a razantne si odhryzla z rožka. „Ty si môžeš vyliať srdce a ja sa budem venovať svojmu jedlu."

„Ja som Milan," začal a uprene ju pozoroval. „ Prepáč, no toto všetko chceš zjesť?" ukázal na jedlo rozložené po stole.

„Chcem a aj zjem," povedala dôrazne a rýchlo hltala jednu lyžicu za druhou.

„Mám rád ženy, ktoré sa vedia s chuťou najesť. Pozri na tie okolo. Všetky majú na tanieroch zeleninové šaláty, ryby bez prílohy, alebo ovocné misy. A ty? Polievku, rezeň a ešte palacinky. Paráda."

„Ja potrebujem mäso," povedala žena s plnými ústami. „Inak som hladná."

„To sa mi hrozne páči, aj keď... vieš, čo za mäso vlastne ješ, v tej držkovej?"

„Viem, je to z kravského žalúdka."            

„Nevadí ti tá predstava?"

„Nie."

„Vieš, to, že čo tá krava všetko v tom žalúdku mala a tak...Niekomu by to vadilo..."

„Mne nevadí žiadne mäso."

„To je perfektné. Mal som priateľku, a tá jedla len kuracie mäso. A aj to jej smrdelo. Teda surové. Vždy keď ho krájala, napínalo ju."

„Aha," povedala žena s predstieraným záujmom, vymenila taniere a pustila sa do rezňa.

Muž chvíľu pozeral do prázdneho taniera od polievky, ktorý položila pred neho. Mastné oká sa pomaly zlievali a vytvárali na tanieri kresbu. Vytiahol z vrecka dokrkvanú vreckovku a hlasno do nej zatrúbil.

„Volala sa Viola," ozval sa znovu, vreckovku aj s obsahom položil na stôl a pozoroval ženu, ako s chuťou prežúva tenký rezeň. Pohľad mu kĺzal po tenkom krku a zastavil sa vo výstrihu.  „Nikdy som ju nevidel nič poriadne jesť. A to bola oveľa tlstejšia ako ty. Ty sa nebojíš, že priberieš?" spýtal sa s pohľadom upretým na jej prsia.

„Bojím," odpovedala žena a nožíkom si posúvala na vidličku zvyšky zemiakového šalátu.

„No čo mám robiť, keď som hladná?"

Muž sa zadíval na posledný kúsok rezňa. Priblížil sa k nemu prstom a povedal: „Takýto kúsok mäsa by Viole stačil na celý deň."

„Sú takí ľudia," mäso razantne prepichla vidličkou, vyvliekla ho spod Milanovho prsta a náhlivo si ho vložila do úst.

„Človek by si myslel, že sa to do teba ani nezmestí."

„No vidíš, zmestí sa," taniere opäť preložila a pred sebou mala tanier s palacinkami.

„Vieš," uprene sa naňho pozrela, „ja občas zjem aj manželovu porciu, keď nevládze."

Milan si oprel hlavu o ruku. Pochopil, že nemá šancu. Pozeral, ako z taniera miznú palacinky jedna po druhej. Žena zapichla vidličku do poslednej a začala s ňou krúžiť po tanieri.  Palacinka kĺzala po bielom porceláne a zbierala zvyšky vytečeného džemu a šľahačky. Muž bez slova vstal a odišiel.

Žena dojedla a utrela si ústa obrúskom. Prišiel k nej vedúci jedálne a spýtal sa: „Pani, neobťažoval Vás ten muž?"

„Ále to nestojí za reč. Ja mám silný žalúdok. Keď som hladná, žiadny somrák ma od jedla neodradí."