Ticho, Kapitola 1

Spisovateľ/ka: Oliwerko | Vložené dňa: 30. augusta 2009
http://citanie.madness.sk/view-24189.php
Kapitola 1: Dave

Dave nebol nikdy príliš zhovorčivý. Zastával teóriu, že svoje problémy si najlepšie vyrieši sám. Po niekoľkých zlých skúsenostiach veril len veľmi málo ľuďom a preto ho naozaj dobre poznalo len pár vyvolených. Ostatných si takpovediac „nepustil k telu“. Aj títo ľudia však mali pocit, že ho poznajú, hoci tomu v skutočnosti nebolo tak. Pod jeho vonkajším „ja“, pod jeho bežným vystupovaním sa skrýval oveľa zložitejší človek, ako by sa mohlo zdať.
A práve pod túto jeho škrupinu sa podarilo preniknúť len veľmi málo ľuďom, ktorým bezvýhradne veril až po veľmi dlhej dobe. Nie je však bezcitný ani úplne uzavretý. Ako racionálny človek rád poradí a nechá si poradiť. Predsa len, niekto kto je ešte veľmi mladý – Dave má ešte len 23 rokov – sa nemôže považovať za dosť skúseného, aby si trúfal všetko riešiť len pomocou vlastného úsudku, ktorý – ako si veľmi dobre uvedomuje - býva často veľmi pokrivený a nesprávny. Jeho nedôverčivosť vždy išla ruka v ruke s opatrnosťou. Nikdy nepredpokladal, že vidí veci skutočne tak, ako sú, a že jeho pravda je pravda všetkých. Vždy sa pozeral na problémy z viacerých strán a snažil sa nepodliehať prehnanému subjektivizmu a unáhleným záverom. Veľa nad vecami rozmýšľal a málokedy (a hlavne málokomu) z neho hovorilo jeho skutočné a neobalené „ja“.

Dôvodom jeho uzavretosti bola jeho vlastná životná skúsenosť. Čím hlbšie počas svojho dospievania prenikal do spoločnosti, tým mu pripadali jej princípy zvláštnejšie a zvrátenejšie. Čím spoznával viac ľudí, tým menej optimistických ilúzii nadobúdal. Kedysi si namýšľal, že má len smolu, a že je len ďalším z miliónov depresívnych adolescentov zakomplexovaných nedostatočným sebavedomím. Neskôr si však začal uvedomovať, že to nie je celkom tak, a aby bol schopný nejako s ľuďmi vychádzať, bol často nútený sám o sebe klamať, niekedy to dokonca hraničilo až s pretvárkou. Ale čo mal robiť? On sám ako originál nebol pre spoločnosť zaujímavý. Nebol žiadny Rambo ani Einstein, nebol Shakespeare ani Santa Claus a jemu podobní. Nebol nič. Len ďalší kus mäsa snažiaci sa prekúsať týmto svetom a prežiť v ňom čo najdlhšie. Na rozdiel od väčšiny ostatných si to aj uvedomoval.

Nepovažoval sa za nenahraditeľného hráča, ktorému patrí celý svet, čo je dnes kritickým predpokladom pre úspech. So záujmom pozoroval, ako sa všetci okolo neho správajú úplne rovnako. Nevedel pochopiť, ako je možné, že ľudia nemajú vlastný vkus, vlastné myslenie alebo vlastné názory, ako môžu slepo sledovať trendy, svoje idoly a nechávať sa strhnúť davom, meniac názory a vkus zo dňa na deň, len aby boli „cool“. Ľudia pre neho boli jednoducho nudní, možno až na pár jeho dobrých priateľov. Ani nemusel nikoho nového spoznávať. S miernymi odchýlkami vždy spadali do priemeru, ktorý u mužov tvoril hokej, alkohol, ženy a samoľúbosť, u žien starostlivosť o vzhľad, pozornosť mužov, peniaze a popularita.

Samozrejme že niektorí ho príjemne prekvapili, to bola ale práve tá miniatúrna skupinka, ktorej naozaj veril a rozumel si s nimi. Smutné na tom je to, že členov tejto skupinky môžeme zrátať na prstoch jednej ruky. Nevyhýbal sa však ľuďom a spoznávaniu okolia, nemávol nad každým rukou so slovami „ďalší z tisíca rovnakých“, inak by táto skupinka ani nemohla vzniknúť a úplne by sa odizoloval od spoločnosti. To by považoval už za istý stupeň idiocie a pocitu nadradenosti nad ostatných. Nemyslel si o sebe, že je lepší ako ostatní, myslel si, že je od ostatných len odlišný, odlišný od väčšiny. Riadil sa heslom „sranda musí byť“, nebol zatrpknutý a dokázal sa s ľuďmi výborne zabaviť. Videl, že nie je ako ostatní, to mu ale neprekážalo sa do spoločnosti aspoň nezáväzne a čiastočne zatriediť pod vystupovaním jeho prispôsobeného „ja“. Práve tieto jeho vonkajšie prejavy formovali jeho pretvarovanú, neskutočnú osobnosť, s ktorou prichádzali ľudia do kontaktu.

Stále to však nebolo ono, nebavili ho veľké párty, diskotéky a tuctové babenky. Nebavilo ho každú noc sa zoťať pod obraz Boží a potom všetkým naokolo rozprávať, ako strašne sa rozbil. Dave sa tomuto priemeru niekoľkokrát snažil prispôsobiť, ale nikdy sa mu nepodarilo nahradiť vlastné myslenie niečím iným. A práve to mu robilo problém začleniť sa hlbšie do spoločnosti, preniknúť k ľuďom bližšie. Pod podvedomou nálepkou „asociála“ sa schovával pred vonkajším svetom a v každodennej pretvárke sa naučil žiť s tým, že bude ľuďmi považovaný za divného. Nie že by mu nejako prekážalo, že si o ňom niekto myslí, že je divný, nech si myslí čo chce. Žalostná bola jedine jednohlasnosť, s ktorou to počul zo všetkých strán. Doteraz našiel len veľmi málo spriaznených duší. Často to boli jemu podobní, ktorí sa viac či menej vonkajšiemu prostrediu prispôsobili.

On však z vlastnej zásadovosti odmietal fakt, že by mu mal niekto hovoriť, čo si má myslieť a čo má robiť, stále uznával sám seba a bol sám so sebou vyrovnaný. Keby nebol, nebol by schopný celý život žiť tak, ako žil. Možno sa navonok pretvaroval, možno niekedy robil nasilu veci, ktoré nechcel (čo nerobil často, lebo si povedal že je, aký je a pretvárku akceptoval len do istej miery), možno sa niekedy tváril, že je rovnaký hráč ako tie haldy hráčov všade naokolo, možno si na to zvykol a prestalo mu to časom vadiť natoľko, aby ho to nejako vnútorne drvilo, ale nikdy to nebolo celkom ono a pod touto pretvárkou zostával stále jeho nonkonformný originál, ktorý bol síce niekedy zatriedený v škatuľke „celkom fajn človek“, ale nikto s ním skutočne nechcel nič mať, nemal záujem ho poznať bližšie.

Nie je pravda, že by nemal kamarátov, tých mal celkom dosť. Ale všetko to boli také „neosobné“, nemastné, neslané vzťahy vedené v rovine občasného a hlavne nezáväzného spoločenského vyžitia, ktoré nebolo zrovna jeho šálkou kávy. Takmer s nikým nemohol preberať naozaj osobné problémy, takmer nikomu sa nemohol zveriť. Bol z neho tak trochu herec, ktorý v spoločnosti vyzeral normálne a navonok nebol ničím iný. Nebol ale zaujímavý, nerobil to, čo robili všetci, čo je teda považované za „normálne“. Bol iný. Napriek týmto skutočnostiam nebol zatrpknutý a bezočivý. Ľuďom to nevyčítal, lebo jednoducho nemohol s určitosťou povedať, kde je problém. Viac-menej sa staral sám o seba a pomaly si zvykal na úlohu pozorovateľa. S ľuďmi vždy vychádzal veľmi dobre, lebo bol schopný uznať svoju omylnosť, zaujatosť a subjektívny pohľad na veci okolo neho.

Bol flegmatik a nenechal sa len tak niekým vytočiť, bral veci s nadhľadom. Nebol to konfliktný typ (čo je dnes často tiež predpoklad úspechu). Ľudia ho mali prevažne radi, považovali ho za zvláštneho fajn človeka, to bolo ale všetko. Nikto netušil, aký je v skutočnosti, vnímal len jeho vonkajšie „ja“. Nikto sa nepriblížil bližšie, vždy si utekal za „svojimi“ a Dave si zvykol na to, že zostáva stáť bokom. Zo začiatku ho to trápilo, ale po niekoľkých rokoch si pomaly začal zvykať. Nie že by ho to prestalo štvať, len si na ten pocit zvykol, ako si zvyknete na to, že niekto umrel – nebudete z toho menej smutní, len sa s tým naučíte žiť. Zvykol si na každodennú rutinu mlčania o tom, aký naozaj je.
 
---------------------------------------------------------------------------------------

Dave ležal na posteli a vychutnával letné ráno. Slnko práve vychádzalo a veštilo teplý Júlový deň. Táto časť dňa patrila medzi Dave-ove najobľúbenejšie. Východ slnka a skoré ráno ho napĺňali príjemným pocitom. Izba, v ktorej ležal bola jedna z troch v jeho prízemnom dome situovanom neďaleko od pobrežia. Slúžila ako obývačka a spálňa, jej bočná časť predstavovala kuchyňu a za šatníkom sa dalo vojsť do krátkej chodby, z ktorej viedli dvere do kúpeľne a komory. Táto krátka chodba vyúsťovala na dvore plnom zelene, ktorú mal Dave veľmi rád. Miloval tieň, ktorý jeho stromy vrhali na trávu počas teplých letných dní.

Prakticky celý pozemok okrem cesty do garáže a dlažby vedúcej ku vchodovým dverám bol zarastený krátkou trávou, ktorú Dave po večeroch strihával. Súčasťou domu bola aj garáž, ktorú využíval aj ako sklad náradia a harabúrd, ktoré „potom potriedi“. Auto mal okrem zimy zaparkované na krátkej ceste pred garážou. Táto cesta, ako aj krátky chodník z hlavného vchodu do „univerzálnej miestnosti“ vyúsťovali cez čierny kovový plot obkolesujúci celý pozemok na úzky chodník z rozpadnutých betónových kociek. Po oboch stranách stáli domy susedov, ktoré sa od jeho príbytku príliš nelíšili.
Oproti Dave-ovmu domu rástol porast zelených kríkov, ktorý bol smerom vľavo prerušovaný sem-tam samostatne stojacimi domami, zatiaľ čo po pravej strane sa zahusťoval do brezového hájika, ktorý bol tiež jedným z Dave-ových obľúbených miest, pre jeho príjemnú atmosféru, ktorú v lete vytváral. Za krovím pri ceste medzi brezovým hájom a prvým domom vľavo bolo nie príliš veľké jazierko s jasne modrou vodou. Pre Dave-a ideálne miesto – hustý brezový háj, ktorý vytvára príjemný tieň a je tam ticho – a hneď vedľa jazero.
Dave tu na tomto tichom mieste býval sám, susedia boli jemu podobné nenápadné typy, žiadne veľké a hlučné rodiny. Nebolo to nijaké husto zastavané predmestie, tie mu liezli na nervy. Bol to jednoduchý rad domov popri ceste (aj to poväčšine len z jednej strany), kde bolo ticho a kľud – to, čo Dave tak oceňuje. Býval jednoducho na najlepšom mieste, aké si len vedel predstaviť.

O svoj skromný dom sa staral. Nie úplne vzorne, ale aspoň tak, aby to nevyzeralo ako nejaká šopa s haraburdím naokolo, ale ako normálny dom. To isté vo vnútri. Neudržiaval fanatický „systém“, neutieral každý deň prach. Mal tam taký zdravý kompromis medzi „kôpkami“ vecí a poriadkom. Nerobil mu dobre ani totálny bordel, ani prehnaný pedantizmus. Tak sa nejako „samo“ udržiavalo niečo medzi tým.

Dave sa budieval skoro ráno. Nie naschvál, jednoducho sa vždy zobudil skoro. Nemal veľkú potrebu spánku a atmosféru skorého rána mal veľmi rád, takže mu to vlastne vyhovovalo. Toho dňa tomu bolo rovnako. Ležal na svojej pohodlnej posteli, ktorú mal umiestnenú kolmo na zadnú stenu veľkej miestnosti. Mierne doľava oproti bol hlavný vchod. Po pravej strane mal televízor a oproti nemu pohovku, ktorú z ľavej strany osvetľovalo veľké okno. 
Asi meter a pol za jeho hlavou vľavo bola úzka chodba na dvor, ktorá bola prakticky rovno oproti hlavnému vchodu, ktorý bol tvorený hnedými dverami umiestnenými medzi dvoma veľkými oknami na prednej stene. Po jeho ľavej strane bola miestnosť podobná jej pravej časti, tvarovo bola úplne symetrická. Celá bočná stena bola zaprataná kuchynskou linkou, skrinkami, chladničkou a sporákom. Pod oknom naľavo od vchodových dverí bol dlhý stôl so štyrmi stoličkami, ktoré neboli príliš často používané, návštevy sa tu moc nepestovali. Napravo od postele mal malý stolík a vedľa neho pracovný stôl otočený smerom k zadnej stene.

To ráno sa Dave cítil veľmi uvoľnene. Vychutnával voľno, užíval rannú atmosféru a pozorujúc strop nad ním rozmýšľal. Uvažoval, čo preňho budú znamenať včerajšie udalosti. Možno budete prekvapení, ale Dave napriek tomu, že nebol príliš spoločenský typ, mal priateľku. Bolo to také potichšie dievča, ktoré sa k nemu celkom hodilo. Zatiaľ čo dave bol 6 stôp vysoký chudý chalan s krátkymi čiernymi vlasmi a hnedými očami, ona bola od neho asi o pol hlavy nižšia hnedovláska so zelenými očami. Volala sa Jacinta, hoci ju tak skoro nikto neoslovoval. Pre priateľov bola Jace. Jace sa s Dave-om spoznala na oslave kamarátových narodenín a padli si tam do oka. Trávili spolu veľa času a obom sa to veľmi páčilo, takže by sa to dalo nazvať ‚šťastnou láskou’.
Rád s ňou trávil čas, lebo bola uvoľnená, nebola náladová, hektická, roztržitá ani nervózna alebo uafektovaná. Na dievča celkom unikát, zaujímali ju aj iné veci ako kedy pôjde s kým na diskotéku a koľko chalanov nad ňou dnes v robote slintalo. Ona zase videla v Dave-ovi jedinečného človeka, ktorý v spoločnosti nevytŕčal ako stredobod pozornosti, k životu ten pocit nepotreboval. Páčil sa jej jeho kľud, rozvaha a pokoj, ktorý zachovával. Páčilo sa jej, že sa nenechá hocičím rozhodiť a berie veci s dostatočným nadhľadom. Jednoducho si veľmi dobre rozumeli.

Aspoň to tak vyzeralo. V poslednej dobe sa ale stále častejšie stávalo, že už nevedeli, čo by tomu druhému povedali. Zo začiatku mu stačilo byť s ňou, bolo mu jedno čo a kde robili. Každá minúta bez nej bola nevyužitá. Toto bolo samozrejme obojstranné. V poslednej dobe mu ale prišla akákoľvek aktivita s Jace síce príjemná, ale nebolo to nič extra špeciál. Samozrejme, musíme do úvahy zobrať aj prvých pár týždňov posadnutosti tým druhým a neustálym nutkaním tráviť s ním 100 percent svojho času. Potom sa to ukľudnilo.
Už trávili čas viac inými aktivitami ako sedením v parku na lavičke a sem-tam prehodiac nejaké to slovo sa bozkávajúc. Koniec koncov, jeho priateľkou sa stala hlavne preto, že si mali skoro stále čo povedať. Posledný týždeň to ale vyzeralo, že vyčerpali témy. Včera večer ho prišla Jace navštíviť domov. Dali si kávu, povedali si najnovšie zaujímavosti – a tam to začalo viaznuť.
Sedeli na gauči so šálkami v ruke štrngajúc lyžičkami do mäkkého tlmeného ticha. Dave nemal nič proti spoločnému mlčaniu, dokonca to niekedy preferoval pred neustálym rozhovorom, ale toto bolo iné. Prišla ho pozrieť, a on jej nemal čo povedať. A navyše – ani ona jemu. Sedel tam a nevedel, čo si má o tom myslieť. Zachvátil ho pocit nepokoja. Jace dopila kávu, pomaly prešla k vešiaku a začala si obliekať jej zelený kabát. Mlčky na ňu pozeral a pokojne sledoval, ako sa mu vzďaľuje. „Tak....ahoj.“ Ani ju na rozlúčku nepobozkal. Nič. Sedel na gauči a v hlave sa mu znovu a znovu opakovala ozvena buchnutia dverí.

Pozeral na strop a stále nevedel prísť na to, čo to malo včera znamenať. Mali už takzvané „svoje chvíľky“, kedy bolo lepšie stretnutie ukončiť, ale toto bolo iné. Ten nepríjemný pocit z toho, že už nemá čo by jej povedal bol neznesiteľný. Veľmi mu pripomínal pocit, keď sa jeho známi jeden pred druhým chvastali koľko vypili, dohadovali sa kam pôjdu nabudúce, kde bude disco, a kto chodí s ktorou babenkou od vedľa. Jednoducho im nemal čo povedať, nevedel sa o tom s nimi baviť. Bál sa, že by tento pocit mohol mať čo i len miernu podobnosť s pocitom, ktorý zažil včera večer. Táto možnosť ho desila.
„Uvidíme.“ - povedal si a posadil sa, aby sa obliekol. Z kopy šiat na stoličke vybral tie relevantné a o chvíľu bol prichystaný na letný úder tepla, ktorý príde o nejaké štyri hodiny. Chvíľu stál v tichu veľkej, ranným svetlom presvietenej izby. Vtom sa strhol, zobral zo stola kľúče a vyšiel na dvor pred garáž, k svojmu starému cadillacu. Jazda v ňom bola jedna z mála činností, ktoré ho naozaj ukľudňovali a napĺňali príjemným pocitom. Bol to preňho ozajstný relax. Ako grafik bol často dlho zavretý doma pri robote a vytiahnuť auto a trochu sa prevetrať (hlavne v lete, ktoré tak miloval) bolo vítanou zmenou.

Otvoril biele dvere a sadol si do príjemného červeného čalúnenia. Zabuchnutie dverí mu nepríjemne pripomenulo včerajšie udalosti a tak rýchlo otočil kľúčikom v zapaľovaní. Spokojné rapotanie osemvalca ho uviedlo do príjemnej letargie a už vytáčal volant smerom k brezovému háju. Kam mal namierené? Sám nevedel. Bolo mu to jedno. Nechal sa unášať po ceste, na ktorú ranné slnko vrhalo tiene stromov, stojacich husto okolo cesty. Ranný letný vietor mu cez otvorené okno prefukoval vlasy.
Takto prešiel asi 30 míľ, keď ho z vychutnávania okolia vyrušil mobil rachotiaci na červenej koži sedadla spolujazdca. Po desiatich sekundách ignorácie sa rozhodol aspoň pozrieť, kto mu volá. „Richard...“ Richard bol jeden z jeho najlepších kamarátov. „Čo ti poviem? Čo povieš ty mne? Pôjdeme zajtra na pivo? Bude budúci týždeň spíjačka? Nabalil si si novú kočku?“ – pýtal sa sám seba.

Filozofické debaty, ktoré niekedy viedol (samozrejme len s jeho najlepšími kamarátmi – s inými ľuďmi to nebolo možné) ho už prestali baviť, lebo sa s takmer všetkými rozchádzal v názoroch, a uznať svoju subjektivitu a „svoj uhol pohľadu“ sa celkom nedarilo ani týmto ľuďom, ktorí boli – ako väčšina – takmer stále presvedčení o svojej pravde. „Zavolaj Stev-ovi a rozprávajte si ako si u Fielda oblval strop a padalo to na tie štetky čo si tam balil, zabavíte sa viac.“ Po minúte mobil zvoniť prestal.

Prešiel ešte dve míle a keď sa medzi stromami vľavo objavila medzera, veľmi pomaly spomalil a zastavil na kraji cesty. Cez otvorené okno sledoval východ slnka nad lúkou v diaľke. Potiahol kľučku a hrubé dvere sa otvorili. Zavrel ich a sadol si na rám okna chrbtom sa opierajúc o nízku strechu bieleho cadillacu. Mobil začal znovu zvoniť. S razanciou obehol auto, otvoril pravé dvere a mobil z auta vybral. Bez toho aby sa pozrel, kto mu volá ho s neuveriteľným odhodlaním šmaril smerom k žiare vychádzajúceho slnka. Zvuk sa stratil v diaľke. Cítil uvoľnenie.

Ešte chvíľu tam stál opretý o auto počúvajúc vlastný dych. Slnko už skoro úplne vyšlo a tak si sadol späť, naštartoval a na tri krát sa na úzkej ceste otočil. Pustil si rádio, aby mu nebolo otupno; veľmi rýchlo ho to ale prešlo, nejako mu to nesadlo. Cez hmlisté predné okno ticho sledoval stáčajúcu sa cestu. Nejako mu to ticho vyhovovalo. Že by už nemal čo spoločnosti povedať? Znelo to neuveriteľne. „Nie som nemý, do riti!“ – povedal, aby si uvedomil, že hovoriť stále vie. Trochu ho to ukľudnilo, ale vzápätí si spomenul na mobil, ktorý nechal v prachu na poli a necítil najmenšiu potrebu sa preň vrátiť. To ho trochu desilo. Snažil sa na to nemyslieť a vychutnával svoju obľúbenú činnosť.
Vtom dostal skvelý nápad. Dneska sa nenechá nikým otravovať, na deň zmizne zo stereotypu. Pridal plyn a za štvrť hodiny bol pre svojim domom. Ani nezaparkoval pred garáž, len vošiel dnu a otvoril chladničku, že si zbalí niečo na cestu. Už bol na odchode, keď mu zrak padol na počítač za pracovným stolom. „Mal by som aspoň maily checknúť, čo keď niekto potrebuje niečo dôležité....aj keď....čo je vlastne skutočne ‘dôležité’? ……Serem na to.” - rozhodol a vyšiel z dverí na už celkom slušne pražiace slnko. Všetko potrebné naložil do kufra a s veselým poskokom si sadol a naštartoval.
Asi po troch hodinách jazdy mu začalo byť teplo, a ozýval sa už aj žalúdok. Pozrel na kontrolku nafty a tá mu už tiež dochádzala. Fakty hovorili jasne – „Motorest!“. Zastavil na ďalšej pumpe a natankoval. Auto odstavil na parkovisku.

Netrvalo dlho a už sa dlávil špagetami – čo nebolo v zlatých US často vidieť – a hlavne nie na benzínke. Keď skončil s jedlom, nalial si plný pohár minerálky. Cez orosený pohár pozeral do údolia vedľa cesty.
„Prosím ťa, nemáš náhodou oheň?“ – ozvalo sa od vedľajšieho stola. Otočil sa a podal chlapíkovi - očividne už zúfalému – škatuľku zápaliek. Ten si zapálil a škatuľku Dave-ovi vrátil.

„Díky moc!...A inak, kam ideš takto sám?“
Dave sa na neho asi ešte tri sekundy pozeral a potom sa otočil k minerálke a schoval si zápalky. Chlapík zakrútil hlavou a odišiel.
„Koho môže zaujímať, kam idem? Čo je na tom zaujímavé? Cítil potrebu priateľskou konverzáciou sa odplatiť za požičanie zápaliek? Je úplne jedno, kam idem, načo to preboha môže niekto chcieť vedieť“ – čudoval sa a odpil si z pohára, z ktorého s praskotom unikalo CO2.

„Čo ľudia nevymyslia. Pumpovať oxidy do vody a potom to piť. Vdychovať dym zo spálených listov. Piť látky, ktoré čo najrýchlejšie a najjednoduchšie dovedú myseľ do nepríčetnosti. Ochucovať gumu a potom ju žuť.“
V úvahách ho prerušilo sympatické ryšavé dievča, ktoré si k nemu prisadlo.
„Môžem?“ – povedalo a sadlo si.

„Načo sa pýtaš keď si aj tak sadneš?“ pomyslel si Dave. Podobné zvyklosti mu liezli hore krkom. Dievča na neho pozeralo, akoby čakalo, že niečo povie.
Keď neprichádzala nijaká odpoveď, predstavila sa – „Ja som Chelsea, a ty?“
„Záleží na tom? Aký by bol rozdiel medzi tým, keby som sa volal Jonathan, Jim alebo Pete?“ – preháňalo sa mu hlavou.
„Dave, prečo?“ Dievča na neho začudovane pozeralo. „Len tak, zaujíma ma to.“

„Ale ba!“ – pomyslel si Dave. „Zaujíma ju ako sa volám.“
„Prečo?“ – opýtal sa, považujúc meno za úplne nepodstatné.
„No...rada viem, ako sa volá niekto, s kým sa rozprávam.“
„Zase to isté, namiesto zaujímavých vecí zabíja čas tak, že sa ako na prvý spýta na úplne nič nehovoriacu irelevantnosť...“
Pozrela sa mu do očí – „Čo nič nehovoríš?“
„Neviem, asi nemám čo povedať.“

„Akože nemáš čo povedať. Každý má čo povedať.“ Celkom to celé nechápal. Prisadne si k chalanovi na pumpe a skoro bez toho, aby jej povedal meno sa s ním začne rozprávať a potom sa čuduje, že nevie čo by jej povedal... „Neviem, jednoducho nemám nič zaujímavé, čo by som ti povedal.“ – povedal, považujúc pýtanie sa kde býva, čo robí a kam ide za nudné cliché.
„Určite niečo zaujímavé máš. Si zaujímavý človek!“
„Čo je na mne zaujímavé?“
„Neviem, proste si zaujímavý.“ „Zvláštne.“ – pomyslel si. „Po dvoch minútach konverzácie prehlási o človeku, ktorý jej nič nepovedal, že je zaujímavý, niečo na tom asi bude.“
„A inak...kam máš namierené?“
„Neviem.“
„Nevieš???“
„Neviem. Je na tom niečo divné?“
„No väčšinou ľudia vedia, kam chcú ísť.“
„No vidíš. Ja to neviem.“
„Nevieš kam, ale ideš?“
„Presne.“
„Zvláštne... Si zvláštny, ale svojím spôsobom zaujímavý.“ Dave takéto rozhovory absolvoval už x-krát. „Nech sa páči, nepopieram, zato ty si presne ako tých milión všade naokolo.“, myslel si. Nebol ale odporný, toto ľuďom do tváre nehovoril. Dave mal v pohári už len deci minerálky a dievča už dávno dojedlo. Pozerali na seba.

„Heh, teraz by chcela aby som si vypýtal číslo.“ – bavil sa na tom Dave.
„Tak....ja už asi pôjdem......“ - povedala neisto.
„Okay.“ – odvetil na to Dave a očividne ju to vyviedlo ešte do väčších rozpakov, až jej mu prišlo ľúto.
„Si fajn, mohla by som ťa ešte niekedy vidieť? Bolo mi tu s tebou dobre, napriek tomu, že to bola len chvíľa....“ „Mne tiež“ – uznal, zlé to nebolo. „Tak počkaj, napíšem ti číslo...“ – povedalo dievča povzbudené Dave-ovou reakciou a hľadalo v kabelke pero.

Dave do seba hodil zvyšok minerálky a vstal. Dievča mu podalo papierik – „Určite mi zavolaj!“
„Okay, zavolám“ – povedal neisto. Dievča sa usmialo – „Si zvláštny, keby som ti to číslo nedala, ani si ho nevypýtaš. Každý chalan by to urobil.“ Ešte raz sa na neho usmiala, žmurkla a rýchlou chôdzou odišla. Dave vyšiel z pumpy na pražiace slnko a s papierikom v ruke smeroval k bielemu cadillacu. „Asi napíšem knihu.“ – uchechtol sa v duchu. „Ad Populum v praxi.“



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Ľubika
veľmi zaujímavé.. len mi trošku príde dlhé, rozprávanie o ňom a tak.. ale to asi bol zámer..páči sa mi ako to je písané.. ja nie som človek , ktorý je oprávnený niečo kritizovať :) len vyjadrujem svoj názor :)  
Spisovateľ/AutorĽubika Pridané dňa24. augusta 2010 15:16:00
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8