Ticho, Kapitola 2

Kapitola 2: Cesta

Po dvadsiatich metroch chôdze po teplom sálajúcom betóne sa konečne znovu uvelebil v svojom aute. Najedenému sa mu v pohodlnom koženom čalúnení sedelo nad mieru dobre. Rozhodol sa, že to naplno využije. Vyložil si veci z vreciek do priehradky spolujazdca, obišiel auto a zvoľna si ľahol na zadné sedadlá. Cítil sa skvelo. Slnko príjemne hrialo, v aute mal ticho, nikto ho neotravoval a všetko, na čo sa musel pozerať bol strop nad ním. Rozmýšľal nad dievčaťom z pumpy. „Ako sa to volala? Chelsea? Hmmm... Nechápem, fakt neviem, či mi to niekto robí naschvál, ale čím mám menšiu chuť sa s niekým rozprávať, tým viac sa mi to stáva.“ Nestávalo sa mu totiž často, že by ho nejaké náhodne okoloidúce dievča len tak oslovilo.

Nie, že by mu bola Chelsea nesympatická, ale hneď si spomenul na Jace. Tá akoby u neho strácala hodnotu. Sám sa nechcel zmieriť s tým, že s tak úžasným človekom si nemá čo povedať. „Nie som idiot, nemôžem o niekoho, kvôli komu by som bol niekedy vraždil, len tak bezdôvodne stratiť záujem. Je možné niekoho absolútne zbožňovať a neskôr ho považovať za človeka, ako všetci ostatní? Nie je to choré?“ Dave vydesil sám seba. Nevedel, na čom je. Na jednej strane si spomenul na Jace ako na fajn dievča, ktoré ho nijako nevyvedie z miery, nemá mu čo povedať a je mu viac-menej jedno, či je s ňou alebo nie. Na druhej strane vedel, ako sa cítil ešte pred dvoma týždňami.
Vydržať bez nej bolo utrpenie a nevedel si ani vo sne predstaviť, že by ju nemal. Teraz tu ale leží na zadnom sedadle auta uprostred ničoty, cynicky rozmýšľajúc nad tým, čo mohlo spôsobiť, že stratil chuť sa s ľuďmi stretávať a baviť. „Ktorý normálny človek vyhodí mobil do poľa a odíde?“ – pýtal sa sám seba. Iste, mohla to byť dočasná záležitosť, ale Dave-ovi niečo hovorilo, že keď sa zajtra ráno zobudí, nič sa nezmení. Ako sa ale hovorí, nádej umiera posledná a tak tomu naozaj uverí až vtedy, keď ho to po nejakom čase neprejde. „Nemá zmysel to teraz riešiť, nič si nepomôžem.“ – povedal si a vychutnával poobednú siestu.

Dave rozlepil oči a zhlboka zívol. „Heh, ty si ale flákač. Ľahneš si tu na pumpe do auta a zaspíš. Bohvie koľko je hodín...“ – uchechtával sa sám na sebe a naťahujúc si stuhnuté telo šmátral po hodinkách. „Noo, to nie je také zlé, dve hodinky si pospať. Štyri hodiny? Pohoda.“ Ukľudnil sa a sadol si dopredu. Odpil si z jeho obľúbenej fľaše s čistou vodou, ktorú mal v aute odjakživa a naštartoval. Na pár sekúnd sa zamyslel nad tým, kam vlastne chce ísť. „Nemala Chelsea pravdu?“

Pridal plyn a pomaly sa rozbiehal po betónových paneloch. Keby mohol za volantom spať, pokojne tak urobí. Bolo teplé poobedie a úplne čistá obloha. „Chcelo by to zájsť k nejakej vode. Kde ti tu ja ale zoženiem vodu, veď ani nevieš kde si, ty šialenec!“ – smial sa sám sebe. „Nevadí, ak nenájdem nič dnes, nájdem zajtra.“ Hrial ho príjemný pocit úteku pred realitou. Nebol si celkom istý, či mu náhodou nepreskočilo, lebo ešte nepočul o nikom, kto by takto vzal nohy na plecia a bez stopy zmizol – a bol pritom v poriadku.
Prešli dve hodiny a Dave bol stále na diaľnici. Nechcelo sa mu rozmýšľať nad tým, kam pôjde. Rozmýšľal sám nad sebou. Stále mu nešlo do hlavy, čo to do neho vlastne vošlo. Mal stále menšiu chuť prichádzať do kontaktu s ľuďmi. „Ešte mám v zrelej pamäti, ako som sa v škole rehotal pustovníkom, ktorí sa dobrovoľne trýznia niekde v horách, keď sme sa o nich učili. Nakoniec tak ešte dopadnem...“ Bál sa, že toto nie je len chvíľkový výpadok. Bál sa, že mu seriózne preskočilo. „Čo s tým? Čo ak to neprejde? Čo urobím?“ Tieto myšlienky ho pomaly začínali ťažiť a necítil sa preto veľmi dobre. „Veď doteraz išlo všetko ako malo, nie? Prečo by sa to malo meniť?“ – pýtal sa neznámej vyššej sily.

Veril vo vyššiu silu, nech ju nazvete akokoľvek. Mohli ste ju nazvať Boh, Allah, Mohamed, Budha alebo Ganéš, pre Dave-a to bolo stále to isté. Bolo mu jedno, ako ju nazve. Jednoducho veril v niečo vyššie. Nebol napríklad schopný pripustiť, že náhody sú naozaj len náhody, lebo životná skúsenosť mu hovorila, že niektoré z nich sa jednoducho nemohli stať bez pričinenia niečoho vyššieho. Okrem toho – veriť vo vyššiu silu je veľmi pohodlné – je schopná počúvať čokoľvek a kohokoľvek a môžeme od nej požadovať hocičo – a čakať, že sa to splní. Keď nám niečo nevyjde – môže za to vyššia sila. Keď áno – tiež za to môže vyššia sila!

Nebol zrovna nejaký kostolný fanatik, necítil potrebu sa každú nedeľu chodiť do kostola, pravidelne na spovede a podobne. Žil podľa svojej životnej filozofie – snažil sa ľuďom vychádzať v ústrety a robiť všetko najlepšie, ako vedel. Žil podľa nejakých svojich morálnych hodnôt, ktoré sa snažil dodržiavať. Keď sa mu to nepodarilo, veľmi dobre si to uvedomoval – a musel si to vyriešiť sám pred sebou. Nepotreboval preto niekam chodiť a vykladať to nejakému kňazovi, nepotreboval každú nedeľu spievať kostolné pesničky a dodržiavať všemožné sviatky.

Vystačil si sám so sebou. Keď urobil niečo, čo nebolo celkom v súlade s jeho hodnotami, alebo „pravidlami“, ktorými sa riadil, jeho svedomie mu to dalo jasne najavo – a snažil sa proti tomu niečo robiť, aby sa to neopakovalo. Veril vo vyššiu silu aj bez kostolov, kňazov a pápežov a snažil sa udržať si svoju morálku konania dobra. Dalo by sa to zhrnúť tak, že sa snažil robiť vždy to, čo považoval za správne. A k tomu nepotreboval nič, nikoho, len vlastný rozum, svedomie a morálku.

Dave krútil hlavou sám nad sebou – „Aký labilný dokáže človek byť. Ešte pred dvoma týždňami som normálne fungoval, Jace bola pre mňa všetkým, normálne som pracoval, trávil čas s kamarátmi. A kde som dnes, kde? Niekde na diaľnici smerom na severovýchod, netuším ako ďaleko. Mobil som odhodil ráno do poľa. Robota ma nezaujíma. Jacinta detto. Nemám chuť sa vrátiť domov. Všetky hodnoty, ktoré som mal, zrazu padli. Alebo to nebolo zrazu?...To je jedno, jednoducho všetko, čo som si kedy užíval, čo mi bolo drahé a na čom mi naozaj záležalo, nie je pre mňa teraz ničím vzácnejším, ako štvrtinka másla, ktorú si kúpim v samoobsluhe na predmestí. Áno, preskočilo mi. Konečne na vlastnej koži zistím, ako sa cíti skutočný šialenec.“
S očami zapichnutými do horizontu letného večera si vychutnával ticho, ktoré bolo všade okolo. „Aké je fajn, keď na mňa nikto nehovorí. Nemusím nič počúvať. Nikomu odpovedať. Prenášať sa únavnými rozhovormi o blbostiach, ktoré sa stali akousi hrou medziľudskej komunikácie. Neviem, prečo to musí byť tak. Prečo sa ľudia musia stále na niečo hrať, prečo nemôžu rovno povedať, čo si myslia, čo chcú, čo nechcú, čo sa im páči a čo nie.

Čo je vlastne „urážanie“? Prečo mi niekto nemôže do očí povedať „Prosím ťa, nechaj ma na pokoji a choď preč, lezieš mi na nervy a si mi hrozne nesympatický.“? Prečo to nemôžem povedať ja jemu? Prečo by sme boli považovaní za nevychovancov alebo hulvátov? Pre úprimnosť? Na jednej strane je človek klamár a pretvarovačská sviňa, ale na druhej je nevychovaný a drzý? Kde je kompromis medzi pretvarovaním sa „zo slušnosti“ a úplnou úprimnosťou á la „čo na srdci, to na jazyku“? Potrebujú si ľudia nejako sťažovať a komplikovať komunikáciu medzi sebou, aby bola zložitejšia a namáhavejšia? Nestačilo by to už bez toho?

Načo sú falošné pravidlá slušnosti, ktoré musíme podvedome dodržiavať, aby sme zo seba nespravili idiota, napriek tomu, že je úplne logické, aby sme konali v rozpore s nimi? Prečo nepošlem do riti niekoho, kto si ku mne sadne v bare a vadí mi? Prečo si vymýšľam kopec výhovoriek a znepríjemním si život? Aby som bol slušný? Aby som nebol drzý nevychovanec? Prečo keď niekomu vadím, nepovie mi to rovno? Je mu to blbé. Ale prečo? Lebo spoločnosť si udržiava vysokú úroveň verbálnej byrokracie, preto. A čo by ma zaujímalo najviac, je prečo kladiem toľko otázok sám sebe. Je možné, aby si niekto položil otázku a zároveň na ňu vedel odpoveď? Na čo sa potom pýtal?“
Zakrútil hlavou a pravou rukou zdvihol svoju fľašu s vodou zo sedadla spolujazdca a napil sa. Už nebolo tak teplo, blížil sa večer. Slnko zapadalo a farbilo všetko do zlatého odtieňa. Pozrel sa doprava. Za pravým oknom ubiehali oranžové plochy skál a piesku. Červená koža na sedadle spolujazdca sa leskla v zapadajúcom slnku, ktorého svetlo zaujímavým spôsobom prenikalo cez predné okno, vrhajúc na interiér tiene predných stĺpikov a strechy. Znovu sa začínal cítiť uvoľnene. Chcel by byť niekde pri mori, počuť piskotanie čajok a vlnobitie, ktoré končí svoju cestu oceánom na pieskoch pláže, ktorú ešte nikto neobjavil. V krajine, kde nikto nežije. Na mieste, kde ho nikto nebude otravovať. „Zas tie pustovnícke chúťky. Žeby namiesto hôr ostrov? To by mohlo byť fajn, nejaký kus piesku v strede Karibiku, kde nikto neotravuje. Ach, nech žijú detské fantázie, späť do reality...“

Pravou rukou si nastavil spätné zrkadielko a rozmýšľal, kde prenocuje. Ako prvé ho napadlo to najjednoduchšie – - množstvo motelov pri diaľnici. Keďže by sa ale aj rád vyspal a nie len strávil noc počúvaním nočnej symfónie osemvalcov, rozhodol sa odbočiť do najbližšieho mestečka, ktoré bolo len polhodinku cesty odtiaľ, kde bol teraz. Zapol svetlá a zrak mu padol na zaprášené rádio. Kedysi miloval hudbu. Kedysi dokonca nebolo tak dávno – boli tomu dva týždne. Je zvláštne, že hudba sa ako jedna zo zložiek „zvyšku kultúry“ zachovala dodnes. Síce už v konzumnejšej forme ako voľakedy, ale predsa.

Hudba je zároveň akousi analógiou s násilným rozprávaním sa, ktoré Dave nikdy nevedel pochopiť. Človek si púšťa hudbu, aby nebolo ticho, tak isto ako rozpráva, aby „reč nestála“. Otázka ale znie, prečo potrebujú ľudia stále rozprávať a prečo neznesú ticho? Je to tým, že človek je zvyknutý stále niečo riešiť a potom už nevie spomaliť ani natoľko, aby bol chvíľu ticho, alebo v tichu? Alebo s tým hudba nesúvisí a nie je to hudba v pravom slova zmysle? Možno je to len akási súčasť „štýlu“, do ktorého sa dnešná spoločnosť tak rada zatrieďuje. Obliekajú sa nejako, lebo je to práve „in“, nie kvôli pohodlnosti. Nad tým ani neuvažujú. Je to práve moderné, tak to musí byť dobré. Počúvajú takú hudbu, ako táto skupina, „lebo to k tomu patrí“. Ale toto je univerzálne, funguje to aj opačne, obliekanie sa kvôli hudbe.

Každopádne dnes má už len veľmi málo ľudí svoj „vlastný“ vkus - obliekať sa preto tak, ako sa oblieka, lebo sa mu to páči a je mu to pohodlné; a hudbu počúvať nezávisle od ostatného, lebo práve taká sa mu páči. To sa už dnes naozaj veľmi často nevidí. „Keď niekomu poviete, že sa obliekate nejako, za predpokladu že to je už z módy, a že hudbu máte radi nejakú, ktorá sa dnes „nepočúva“, alebo že máte dokonca radi ticho, tak sa na vás bude pozerať ako na nejakého podivína. Čo je na vás divné? To, že nejdete s masou, nepočúvate, čo je „in“ a neobliekate sa tak. Ak neprepnete na tento systém a neprispôsobíte sa, tak ako pár rokov dozadu Depeche Mode, nemáte veľkú šancu uchytiť sa v spoločnosti a zapadnete ako veľmi malý bod, ktorý nikto nepozná...“

Tu už ale Dave uvidel výjazd z diaľnice a pozvoľna odbočil a spomalil. Po úzkej púštnej ceste, ktorou ešte nikdy nešiel sa uberal na miesto, kde ešte nikde nebol. „Tam ma aspoň nikto nepozná, nechajú ma na pokoji.“ – tešilo ho. Pozrel sa dopredu a cesta sa strácala v diaľke a nikde nebolo žiadne auto. Dupol na plyn a otvoril si obe okná. Večerný vetrík ho príjemne ofukoval a počuť bolo len tiché vrčanie plechového dopravného prostriedku, v ktorom sa viezol. Napriek tomu, že bol už skoro celý deň na ceste, nebol unavený. Užíval si to. Nebolo to však úplne bezstarostné, lebo stále nevedel pochopiť, čo to má celé znamenať. Spomenul si na mobil v piesku, odchádzajúcu Jace, Chelsea. Mal nepríjemný pocit z toho, čo robí a hlavne z toho, čo cíti. „Spánok naozaj pomôže...dúfam.“

Napil sa z fľaše s vodou. Nepoznal veľa ľudí, čo by pili vodu. Iste, pil aj všeličo iné, ale hlavne vodu, na rozdiel od ostatných. Tí nad týmto zvykom len krútili hlavou. „Ako môžeš piť vodu, veď to nemá vôbec chuť.“ „Práve preto. Aspoň sa mi to nikdy neznechutí. Mne svojim spôsobom vlastne chutí, lebo nemá žiadnu chuť.“ Zakrútil uzáver a hodil ju naspäť na sedadlo. „Boh požehnaj 20 galónové nádrže!“ – pomyslel si, keď pozrel na ručičku stavu nafty v nádrži a tá sa od pumpy ani nepohla. Aj tak mu pripadal takýto spôsob prepravy trochu šialený. „Neverím, že neexistuje inteligentnejšie riešenie rýchleho presunu, ako mobilné spaľovne upravenej ropy s tisíckami pohyblivých súčiastok. Svojim spôsobom hlučné a nepohodlné, ale ako to už v dnešnej spoločnosti chodí, hranica citlivosti „jednoduchej verejnosti“ je nastavovaná veľmi primitívnymi, avšak účinnými nástrojmi – marketingom.

Veľmi jednoduchý spôsob, ako inteligencia vládne primitívnosti. Naopak, politika je krásny príklad toho, ako primitívnosť vládne inteligencii. Najžalostnejšie je na tom aj tak to, že obe sú katastrofálne zúfalé. Ako povedal Churchill, demokracia je najhoršie štátne zriadenie okrem všetkých ostatných, ktoré boli vyskúšané. Je to svojim spôsobom dávanie možnosti každému idiotovi spraviť nejakú blbosť, vychádzajúce z myšlienky, že čo si myslí väčšina je múdre a dobré pre spoločnosť. Zvrátené.“ – krútil nad tým hlavou. Pri pohľade dopredu stále na ceste nevidel nijakú zmenu (a to išiel hodne rýchlo už pekných pár minút) a začínal ho bolieť chrbát – „Pauza“. Zabrzdil na kraji, vypol motor, otvoril si dvere a vystúpil.

Všetko malo oranžový nádych, hlavne prach, ktorý svojou jazdou rozvíril, a tak bol Dave s celým cadillacom po kolená v oranžovom opare, ktorý pomaly sadal na zem. Zobral si vodu a sadol si na zadnú kapotu, sledujúc poslednú fázu západu slnka. Rozmýšľal nad tým, čo sa s ním deje. Ako sa spieva v starej skladbe od Steppenwolf-u, „Kde si teraz, Amerika, nezaujímajú ťa tvoji synovia a dcéry?“ Odpil si. Bol večer a on sedel na kapote auta uprostred ničoho. Vždy to chcel vyskúšať, ale nikdy netušil, aké to bude úžasné. „Takto si predstavujem raj, akurát bez starosti, čo bude ďalej.“

Vzduch bol úplne čistý. Na oblohe sa bez pohnutia vznášali roztrúsené biele mraky a podvečerné slnko príjemne hrialo. „Tak z tohto sú tie sweet dreams...“ – pomyslel si. Cítil sa neuveriteľne dobre. Vetrík mu prefukoval košeľu a zapadajúce slnko farbilo celú krajinu do úžasnej farby. Bolo to ako vstúpiť do typickej americkej pohľadnice. „Aká škoda, že mi preskakuje. O čo by to bolo jednoduchšie, keby som pekne krásne išiel s masou a nad ničím sa nezamýšľal.“ Spomenul si na radu, ktorú mu dal Richard ešte veľmi dávno – „Základ je nemyslieť.“ Začínal veriť tomu, že v tomto svete to je asi skutočne najlepšia cesta k šťastiu.

Keď sa človek nad ničím nezamýšľa, nič nehodnotí, nebojí sa budúcnosti a netrápia ho nijaké vyššie princípy, musí byť neskonale šťastný. Na jednej strane by bol veľmi rád jeden z takých, ale na druhej strane bol spokojný s tým, aký je, lebo práve toto zamýšľanie sa a nadhľad, ktorý mal, ho robili tým, kým bol a práve preto mal aj sám seba rád. Bolo to príjemné, ale prinášalo to zo sebou aj ťažkosti a obete. Či sa to „oplatí“, to je už na posudku každého jednotlivca. Dave bol ale zrejme jeden z tých, ktorí dostali šancu nad vecami myslieť. Nebol by hriech ju nevyužiť? Možno...

Rozhliadol sa okolo na ničím nerušenú krajinu a spomenul si na Jace. Začínalo mu jej byť ľúto. Takto bez slova odíde, nepovie ani kam. Možno sa o neho už naozaj bojí. Nevedel, čo s tým urobiť. Trápilo ho, že kvôli nemu samému sa jeho celý svet takto pomaly rúca. Nedoplatí na to nakoniec on sám? Neprejde ho táto nechuť ku kontaktu s ľuďmi a nepríde potom domov, kde bude sám, bez nikoho, o koho by sa oprel, len so skupinkou napálených kedysi kamarátov? Bolo mu naozaj zle z toho, čo sa s ním deje. Ešte chvíľu bez slova sedel a popíjal vodu. Keď dopil poslednú kvapku, zoskočil z kapoty, nasadol do auta a zabuchol dvere. Bleskovo naštartoval a dal sa na cestu. V spätnom zrkadielku videl len oranžovú stenu zdvíhajúceho sa prachu.

Dave-ovi naozaj už bývalo aj lepšie. Mal zlú náladu a nevedel, čo ho čaká. Vedel ale, že asi to nebude nič dobré, lebo už to začalo prerastať do väčších rozmerov. Snažil sa na to aspoň na chvíľu nemyslieť. Pískalo mu v ušiach. Najradšej by sa otočil a vrátil domov a pokračoval tak, ako doteraz. Prudko zabrzdil. V hlave sa mu dookola točili stovky protichodných myšlienok a s mokrými očami pozeral do neznáma. Keď si predstavil, čo všetko ho čaká po návrate domov, ako ho zase všetci začnú zháňať, až mu prišlo zle. Na druhej strane mu ale chýbal niekto, s kým by mohol byť. Táto cnosť bola ale oveľa slabšia ako horká chuť príchodu domov. Nevedel, čo má urobiť.

Sedel tam, nohou stále kŕčovito držal brzdový pedál a s privretými očami bojoval sám so sebou. „Nie je to odporné voči ostatným, takto sa vypariť? Má mi byť prvoradé to, či mi je dobre? Mám, alebo nemám právo na to, aby mi takto cvaklo v lebeni?“ Jeho svedomie mu podávalo väčšinou jasné tvrdenia. Teraz mal ale v hlave dve protichodné myšlienky a nevedel, ktorá z nich je tá správna. Srdce mu bilo rýchlo a bol v situácii úplnej beznádeje. Najradšej by sa vypol, keby to šlo. Bohužiaľ, táto možnosť tu nebola. Boli len dve. Otočiť sa a ísť domov, na túto deviáciu sa snažiť zabudnúť a presvedčiť sa o tom, že tak to je dobre; alebo dupnúť na plyn a pokračovať, lebo návratom by sa veci len zhoršili.

Prudko strhol volant doľava a bleskovo presunul nohu z ešte stále stlačenej brzdy na plyn a stlačil ho k podlahe. Zapískali gumy. Otočil sa na mieste a za pár sekúnd už uháňal smerom na diaľnicu. Po pár stopách ako keby sa v ňom zrazu všetko ujasnilo. Živo si predstavil, aké to bude, keď ho zase všetci začnú zháňať a on k nim nebude nič cítiť. Ani k tým najbližším. Nie, na toto nebol pripravený. Dupol na brzdu a po dvojsekundovom zápase s preťažením znovu stál s bielym cadillacom na opustenej púštnej ceste v oblaku oranžového piesku. Dýchal rýchlo. Snažil sa upokojiť. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Zavrel oči. „Čo to robíš, ty šialenec. Pozri sa na seba.“ Bol sám sebe na smiech a zároveň mu bolo do plaču. Otvoril oči a pomaly sa na ceste zase otočil do pôvodného smeru. Pozvoľna zrýchľoval a prosil vyššiu silu, nech s ním rýchlo niečo urobí, lebo takto to už dlho neznesie. Zápasy samého so sebou, to nebola Dave-ova parketa. Teraz už naozaj dostával strach z toho, čo s ním bude. To, čo robil, cítil a čo si myslel sa mu nezdalo ani zďaleka normálne. Modlil sa, aby sa to nakoniec nejako normálne vyriešilo. „Ach....nejako bolo.....nejako bude....“

Mohlo by sa zdať, že „vyrovnaný“ človek nebude podobné veci robiť. Keby ale Dave nebol z tých vyrovnaných, už dávno by bol skončil. Bol psychicky nadpriemerne stabilný – bol schopný jeho odlišnosť od spoločnosti a problém zatriediť sa do nej znášať veľmi dlho – a nad mieru dobre. Nenechal sa tým zožrať, ako by sa niekto iný bol dal už dávno. Dave toho zniesol naozaj veľa, mal nadhľad a uvedomoval si, že nemá význam sa tým úplne nechať zničiť. Nech bol ale akokoľvek vyrovnaný a stabilný, neznamená to, že ho nič neničilo a neštvalo, a že nebol nikdy zdeptaný alebo deprimovaný. Dave vydržal veľmi veľa – ale keď to už prekročilo istú hranicu, potom mal už vážny problém sa s tým vyrovnať. Toto bol jeden z takých prípadov. 

Rýchlym tepom uháňal ďalej po púštnej ceste a od pokoja mal naozaj ďaleko. Potil sa. Kŕčovito držal čierny volant a ruky sa mu triasli. Cítil sa, akoby strácal kontakt s realitou. Ako keby bol svet niekde, kam už nedočiahnete. „Je toto vôbec možné? Čo to je za hovadinu?“ Veľmi túžil po tom, aby toto šialenstvo skončilo čo najskôr. Po chrbte mu behali zimomriavky. Bol sám zo seba vydesený. Nič nedávalo zmysel. Bol tu jeden šialenec, ktorému sa znechutí jeho priateľka, jeho kamaráti a vôbec princípy spoločnosti, vyhodí mobil do poľa, naserie sa a ide, ani nevie kam. Bez dôvodu. Alebo ak aj z nejakého dôvodu, nemôže to dopadnúť dobre.

Dave bol zrelý na to, aby ho niekto šľahol bakuľou po zátylku a zobudil až o týždeň. Nemal náladu vôbec na nič. Bolo mu zle samému zo seba. Ako by sa asi cítil, keby sa niekto takto vykašľal na neho? Asi by ho považoval za nejakého asociálneho hajzla, prirodzene... A sám sa pritom snažil vždy správať k ľuďom ústretovo a aj keď niekoho nemal v láske, nedával mu to veľmi najavo, lebo mu bolo jasné, že to je jeho vlastný problém. A teraz sa začínal správať ako nejaký arogantný namyslený sebec, ktorý si myslí, že nikoho nepotrebuje. Každý si povie „Tak faaajn, ty ma nepotrebuješ, ja teba tiež nie!“ a už nebude cesty späť. Už teraz nie je cesty späť. Uvedomoval si, že to, že sa tam na ceste nedokázal otočiť a vrátiť, bude mať na jeho ďalší život oveľa radikálnejší dopad, ako by si kedy mohol myslieť.

Ak mu niekedy bolo naozaj zle, tak to bolo teraz. Cítil sa úplne stratený. Nevedel, čo sa deje a nevedel to ovplyvniť. Jediné čo vedel bolo, že to zle skončí. A vôbec to nebude príjemné. Dave často neprepadával depresiám alebo zlým náladám, lebo si bol väčšinou schopný celú situáciu racionálne vysvetliť a aj keď mu nebolo práve do smiechu, nad celú nepríjemnú situáciu sa akosi povzniesť. Keď to však bolo príliš silné, mal už vážny problém sa z toho celého vysekať. Toto bol bohužiaľ jeden z tých horších prípadov. Zhola nič na ňom nedokázal vysvetliť a už vôbec nie racionálne. Ani trochu. Nevedel ani len to, či si za to môže sám, alebo nie.

Znovu si spomenul na Jacintu. Tak dlho mu trvalo, kým našiel nejakú spriaznenú dušu. Tak dlho hľadal niekoho, kto by si ho naozaj vážil. A teraz pred ňou uteká, lebo jej nemá čo povedať. Podľa Dave-a a princípov, ktoré považoval za správne to bol vrchol svinstva, čo človek môže urobiť. Bez slova s niekým prerušiť kontakt. Zbabelý útek. Práve preto, že to považoval za nesprávne a napriek tomu s tým nebol schopný nič robiť, to pre neho bolo také ťažké. Veľmi ťažko niesol, že sa správa vlastne proti tomu, ako by chcel. Ľudská vôľa jednoducho často nie je dosť silná na to, aby zvládla takéto nápory slabosti. Zvádzal boj sám so sebou a aj ho to patrične vyčerpávalo. Po čele mu stekal pot a nervózne si obhrýzal pery.

Po krku mu behali zimomriavky. „Bože, nech už to skončí. Nech už mám pokoj, ako to bolo doteraz...“ Zhlboka sa nadýchol a pomaly vydýchol. Slnko už skoro úplne zapadlo. Mestečko už nemohlo byť ďaleko. „Do RITI! Prečo sa toto musí stať zrovna mne? Prečo takto nepreskočí niekomu, kto si to zaslúži, niekomu, kto spôsobuje okoliu nepríjemnosti, niekomu, kto naozaj nie je dobrý človek? Prečo sa to stane mne, ktorý sa vždy snažím robiť ľuďom to najlepšie čo viem, mne, ktorý sa snažím vychádzať ľuďom v ústrety a nerobím nič, o čom nie som presvedčený, že je dobré a správne? Čo som komu urobil, že skončím takto?“
Išiel tak rýchlo, ako to len šlo, aby sa čo najskôr dostal do postele a mohol spať. Na jednej strane sa na to naozaj tešil, lebo dúfal, že spánok bude aspoň chvíľkové oslobodenie od tohto utrpenia. Na druhej strane ho ale desila myšlienka, že spánok mu nepomôže, ale celú situáciu len zhorší. „Tak či tak, spať musím.“ – uzavrel túto myšlienku, zhlboka dýchal a snažil sa hovoriť si niečo múdreho, čo by ho upokojilo, niečo racionálneho a logického. Vždy niečo takého predsa našiel! Ale teraz nie. Ostal sám s kyslým pocitom šialenstva bez argumentov, ktorými by bol schopný čeliť pocitu, že už nemá chuť s nikým nič mať.

Slnko už úplne zapadlo a všade bola tma, keď Dave konečne uvidel prvé domy mestečka, do ktorého mal namierené. Zľahka spomalil a pozeral okolo, či neuvidí nejaký motel. Bola už ale tma a nikdy tu ešte nebol, ale nemal chuť sa niekoho pýtať na cestu, lebo už mal neskonale veľa skúseností s odpoveďami typu „hmmm, nooo, ja tu nebýýývaaam...“ a podobne, takže to nebola správna cesta. „Tak pôjdeme pocitovo. Teraz vpravo.“ Otočil volantom vpravo. Potom cadillac vyrovnal. „Teraz rovno...rovno...teraz doľava!“ A bleskovo sa vytočil do ulice vľavo. Prešiel ešte 50 stôp. „Shit! Pocity zrejme nie sú všetko.“
V svetle reflektorov jeho spoľahlivého bieleho auta sa jasne leskla tabuľa „Dovidenia!“. Lakťom opretý o rám dverí sa škrabal na hlave. Otvoril dvere a vystúpil. Nikde nebolo nikoho, až na jednu približujúcu sa postavu. „Prosím Vás...neviete mi poradiť, kde je tu nejaký motel?“ Muž na neho (alebo skôr za neho) pozeral, akoby bol v tranze. „Ano!“ – súhlasne prikývol a s rozhodným výrazom v tvári pozeral niekam za Dave-ovu hlavu. „Výborne! Toto sa môže stať len mne.“ Pozrel sa nad seba k vyššej sile. „Ako sa to hovorí? Nerob ľuďom to, čo nechceš aby oni robili tebe?“ Zakrútil hlavou a nasadol späť do auta. Otočil sa a pomaly prechádzal celé mestečko veľmi systematicky. Oplatilo sa to. Po ani nie desiatich minútach našiel veľký červený nápis „MOTEL“. Trochu sa mu uľavilo, lebo vedel, že aspoň bude mať v noci reálnu strechu nad hlavou. „Zimmer frei, to som potreboval!“

Zaparkoval pred motelom vedľa modrej korvety, vypol svetlá a potom aj motor. Chvíľu tam nečinne sedel. Už bol trochu pokojnejší. Rozmýšľal nad tým, ako sa tam na púšti otáčal a nebol schopný prejsť ani míľu smerom domov. V hlave mal totálny zmätok. Sám seba prekvapoval svojim impulzívnym správaním, lebo bol zvyknutý na to, že je celkom stabilný a nekoná v afekte. Toto bolo jednoducho úplne diametrálne odlišné od všetkého, čo Dave sám o sebe vedel. „Nechápem. Neverím.“ Sedel tam po tme v pomaly chladnúcom koženom čalúnení a rozmýšľal. Nespoznával sám seba.
Keby to bol len sen. Keby sa teraz zobudil, poobzeral okolo seba a zistil, že bude mať čo robiť, aby stihol urobiť všetku robotu, čo na dnes má a ešte sa aj večer stretnúť s Jace. Otvoril oči, ale neuvidel pred sebou nič iné, ako tmavé siluety rámu predného okna. Necítil svoju posteľ, ale kožené sedadlo. Nemyslel na robotu a na Jace, ale sám na svoje šialenstvo. „To sme to dopracovali.“ Rozhodol sa, že je čas konečne si ísť oddýchnuť a tak vystúpil a zamkol auto. Pomalými dlhými krokmi kráčal cez pusté nočné parkovisko smerom ku vchodu.

Znovu začínal cítiť ten nepríjemný pocit z toho, že bude musieť s niekým riešiť nejaké organizačné záležitosti. Nebol to nejaký veľký stres, to nie, len taká veľmi mierna nepohoda. Asi ako keď vás šteklí niečo na konci prsta. Nie ste z toho vystresovaní, nie je vám vyslovene nepríjemne, ale nemôžete sa celkom uvoľniť. Presne tak sa v poslednej dobe cítil, keď nebol sám, keď nemal svätý pokoj. A takéto pocity sa nabaľovali jeden na druhý. Začal cítiť nepohodu, keď prichádzal do kontaktu s ľuďmi. Prečo? To ho začalo trápiť a o to väčšiu nepohodu cítil.

Chôdza cez parkovisko mu pripadala večná. Vonku bolo príjemne. Svieži nočný vzduch sám o sebe vytváral veľmi príjemnú atmosféru. Dave zreteľne počul vlastný dych a tlkot srdca. Každý krok bol jasný zvuk, ktorý sa opakoval s rytmickou presnosťou. Dave bol skoro v tranze. Po neuveriteľne ťažkom a stresujúcom dni cítil konečne aspoň čiastočné uvoľnenie. Dýchalo sa mu ľahko, kráčalo sa mu ľahko. Studený vzduch sa mu vlieval do pľúc vyvolávajúc užasne skvelý pocit. Dave-ovi pripadala chôdza cez parkovisko trvajúca pár desiatok sekúnd ako dve hodiny. Všetko bolo veľmi kľudné. Presne také, ako to Dave zbožňoval.