Namiesto ospravedlnenia

Spisovateľ/ka: Dreamer | Vložené dňa: 5. septembra 2009
http://citanie.madness.sk/view-24283.php
 

 

Osamelá mäkká guľôčka na posteli. Roztrhané šaty, krv a tvoja zvraštená tvár . Dve trasúce sa telá v objatí, ktoré nikdy potom nebolo silnejšie. Tichý hlas dievčatka, zlomený dospelou bolesťou. Áno, budem ťa milovať aj takto. Toho skurvenca nájdem. Nikto ti už nikdy nikdy neublíži, sľubujem. Neboj sa. Naše spoločné slzy. Zvládneme to.

 

Prebudili ma výčitky svedomia. Otvoril som oči, obzrel sa a zbadajúc ten typický výraz, ktorý máš počas spánku, zahanbil som sa ešte viac. Zodvihol som pravú ruku a jemne ti prešiel prstom po ramene. Skorá hodina je skvelou šancou začať ti dokazovať, ako veľa pre mňa znamenáš. Čo najtichšie som skĺzol z postele. Nehlučne som otvoril skriňu a vybral si z nej veci. V predsieni som za sebou zavrel dvere. Odhrnul som záves. V kuchyni som sa rýchlo prezliekol. Za balkónovým oknom práve stĺporadie panelákov zaplavovala prvá ranná červeň. Trochu som sa pousmial nad symbolikou tej scény. Nové ráno.

Po špičkách som cez záves prešiel späť do chodby. Pri dverách som sa ticho obul, vyšiel z bytu a zamkol. Bez toho, aby som sa čo len pozrel na výťah, vybral som sa po schodoch. O dve poschodia nižšie som si všimol, že za sebou zanechávam špinavé šľapaje. To bude mať suseda radosť.

Večierku otvárali až o desať minút. Zarazilo ma to. Prvý raz, čo sa mi tieto dvere neotvorili. Symbolika. Nemysli na to. Čupol som si pred ne, bol som príliš unavený na zaoberanie sa tým, ako to môže vyzerať.

„Nejako skoro. Nemôžeš spať, Fero?" prebral ma z driemot Matejov hlas.

Ospalo som sa naňho usmial. Matej patril medzi predavačov starej školy.

„Hej, chcel som skúsiť, aké najčerstvejšie vajcia môžem od teba získať."

„Hehehe, neviem. Spýtam sa svojej starej." Zaškerili sa jeho zlaté zuby, keď otváral dvere.

Vajcia boli ešte teplé. Priviezli mu ich iba pred chvíľou. Do obchodu sa začali trúsiť prví zákazníci. Matej ich všetkých zdravil po mene.

„Mimochodom, ako sa má Viera?" uškrnul sa, keď som platil.

„Ešte jedny sparty."

Urazene mi podal aj tie. Ďalšieho zákazníka nepozdravil.

Vonku som zrýchlil krok.

Keď tak nad tým rozmýšľam, už dávno som si mal všimnúť, že sa meníš. Ako tak nad tým rozmýšľam, začalo sa to už vtedy, keď si znovu začala chodiť na balkón. Chyba bola asi len v tom, že som s tebou býval tak často, pričasto... Ale menila si sa a ja som si to mal všimnúť. Nemysli na to.

Po schodoch som vybehol. Na siedme poschodie to až taká diaľka nie je.  Už som si zvykol, za ten rok. Ticho som odomkol a takmer nehlučne vkročil dnu. Podľa všetkého si ešte nevstala. Aj tak som ale nakukol do spálne. Milujem ten tvoj výraz, keď spíš.

Na chvíľu som vyšiel na balkón a oprel sa o zábradlie. Kvetináč s muškátmi bol nakrivo - jedna jeho hrana vyššie ako druhá. Zamračil som sa. Lúče slnka už celkom denným spôsobom osvetľovali preliezky, ranných psíčkarov, aké také náhrady zelene a lavičky, na ktorých, v polohách, ktoré by im rodičia doma nedovolili, zvykli sedávať mladé páriky. Z vrecka som vytiahol krabičku spartiek a filter jednej z nich si vložil do úst. Vzápätí som však cigaretu zahromžiac strčil späť do krabičky - nemal som zapaľovač. Vrátil som sa do kuchyne a pustil sa do prípravy praženice. Dal som si veľký pozor, aby som ju nepresolil. Presne tak, ako to máš rada.

Oheň ohrieval panvicu a tá zase vajcia, ktoré neboli dostatočne teplé. Zatiaľ som sa vrátil na balkón a pozornejšie si prezrel kvetináč s muškátmi. Vyššej hrane niečo bránilo byť na úrovni tej poklesnutej.  Zodvihol som teda celý kvetináč a prekvapene pod ním našiel malý benzínový zapaľovač. Kvetináč som si položil pod nohy a uchopil strieborný predmet.

Mierne trasúcimi rukami som vytiahol cigaretu a zapálil ju. S prvým vdychom som sa silno rozkašlal. Cigareta mi vypadla z úst.

V záchvate pľúcnych kŕčov som sa otočil do kuchyne. Pri pohľade na štvorcový stôl som sa obranne prikrčil ešte viac.

A zrazu som pri ňom sedel spolu s tebou.

„Toto je asi najlepšia praženica, akú som kedy od teba jedol." Predniesol som bodro.

Neodpovedala si ani len vďačným úsmevom. Ak si pamätám správne, stalo sa tak prvý raz. Pozerala si sa ponad mňa - na veci za balkónovým oknom.

„Prepáč?" spamätala si sa po chvíli.

„Že zajtra hluchých vešajú."

„Aha, ďakujem."

„Vnímaš ma vôbec?"

„Samozrejme," konečne si sa na mňa obrátila. S úsmevom, ktorý ti však v očiach nesvietil: „zajtra to bude guláš. S hubami, presne tak, ako to máš rád."

„Čo to s tebou dnes je?" vystrel som sa „Vôbec ťa nezaujíma, čo ti hovorím?"

„Ale nie, zaujíma, .... samozrejme." Pokúsila si sa o zúčastnený tón.

Cítil som, že mi v hrdle naviera hrča.

„Čo to s tebou dnes je?".

„Nič, ...... vôbec nič."

Vstal som a  celkom ti zakryl výhľad na okno. Konečne som tak získal viac ako tridsať percent z tvojej pozornosti.

„Myslíš, že som sprostý?"

Sklopila si zrak.

„Prepáč." zašepkala si.

Opäť som sa posadil.

„Zlatko, čo sa deje?"

„Prepáč." Zašepkala si ešte tichšie. Nesústredene si sledovala lúskanie vlastných prstov. Zaúpel som.

„Vierka?", natiahol som ruku a dotkol sa ňou tvojich. Nesmelo si na mňa blysla pohľadom.

„Vierka, ja toto nechcem... Veď sme boli k sebe vždy úprimní, nie?"

„Čo sa chystáš robiť dnes večer?" nesmelo si opäť sklopila oči.

„Nó." Konečne. Toto bola moja parketa. Znovu som mohol nahodiť zvyčajný bodrý tón, ktorý si tak milovala. „Malo to byť prekvapenie, ale... Hádaj, aký film som dnes zohnal?"

Prekvapilo ma, aké znechutenie ti bolo schopné prejsť tvárou. Chvíľka zarazeného mlčania. Párkrát si hlasno lúskla prstami a zrazu nečakane vyskočila.

„Ja tie filmy nenávidím,"

„Ale..." zamumlal som, šokovaný. „Ale.... ale, čo...čo tak zrazu?"

„Už ich mám plné zuby." Tvár sa ti zvrašťovala, akoby každé slovo tej vety svojim vyslovením spôsobovalo neznesiteľnú bolesť .

„Ale..." hlas sa mi trochu zatriasol. „ale veď si sa nikdy nesťažovala..."

„Občas som ti navrhla, že by sme sa mohli radšej prejsť..."

„Ale veď... ale veď sme sa vždy nakoniec dohodli, že pozeranie filmu je lepší nápad.... a ty si súhlasila.." zdôrazňoval som ti každé slovo, ako keby som to opakoval už po tisíci raz, otrávený, že si ju ešte stále nepamätáš.

„Nechcela som ťa nútiť."

„Tým chceš povedať, že som ťa vždy donútil ja?"

„Nie...," netrpezlivo si sklonila hlavu. „Ferko, to nie..."

„Ale povedala si to tak!"

„Nie...nepovedala..." znovu si šepkala a už niekoľký raz za večer ti z hlasu znelo niečo, čo som tam pred tým ešte nepočul.

Ticho, ktoré nasledovalo, prerušovalo pozvoľné dupanie môjho pravého chodidla. Možno som myslel, že ma upokojí, ale pohľady na to, ako predo mnou stojíš so sklonenou hlavou a padajúcimi slzami, ma návratne dostávali do varu. A ešte stále som vôbec nič nechápal.

„To chceš povedať, že ťa obmedzujem?" vyprskol som po chvíli. Buď, alebo.

Vzlykla si a sklonila sa ešte viac, až to vyzeralo, že si chceš znovu sadnúť. Vzápätí si sa ale prudko zvrtla a  rozbehla sa do izby.

Chvíľu som v šoku zotrval na svojom mieste.

Našiel som ťa prehodenú krížom cez posteľ, tvár zaborenú v podhlavníku. Ako malé dievčatko, ktoré dostalo strach pred búrkou. Spomalil som. Z boku som si k tebe prisadol a jemne ťa pohladkal po ramene.

            „Zlatko?"

            Z podhlavníka sa ozval neurčitý zvuk.

            „Vierka...prepáč. Musíme si v tých veciach určiť nejaké pravidlá. Možno... vieš, možno ma treba presviedčať trochu nekompromisnejšie. Prepáč, ešte sa asi máme veľa čo učiť, čo...."

            Trvalo zopár sekúnd, aby sa z podhlavníka neisto zdvihla zmáčaná tvár.

            „Ľúbim ťa."

            „Aj ja teba." Zamumlanie.

            Objatie. Ďalšia hádka, ktorá nebola koncom, ale posunom vpred.

            „Čo chceš teda dnes robiť?" zašepkal som tvojmu ramenu.

            „Dnešný večer bude podľa mňa?" hlas sa ti ešte chvel, ale po prvý raz za dnešok som v ňom nachádzal stopy nadšenia. Ako keď sľúbiš malému dieťaťu, že sa na tie kolotoče predsa len pôjde.

            „Jasné, miláčik." Vzápätí som zaváhal. „Ale von sa mi dnes vážne nechce..."

            „Ale ja by som chcela..."

            „Čo keby sme si radšej len tak poležali v posteli? A vieš...vieš, že by si si na seba mala dávať pozor..."

            „Nie."

„Čože?"

„Nie. Povedal si, aby som bola nekompromisnejšia."

            Odtiahla si sa pozrela mi do tváre.

            „Tak teda pôjdem aj sama!"

            „Tak si choď."

Zodvihla si sa a vybehla do chodby. Keď som prišiel za tebou, už si si obúvala prvú sandálu.

            „Počkať! Ty vážne ideš?"

            „Ako vidíš."

Doriti, ako to bude vyzerať?.

            „Nemôžeme sa nejako dohodnúť?"

            „Asi nie." Už si bola celkom obutá.

            Opäť som pocítil, že mi v hrdle niečo naviera. To nebolo dobré znamenie. Prikročil som bližšie. Tak blízko, že bližšie mohlo byť iba objatie.

            „Ľúbim ťa..." zúfalo som skúsil.

            „Prepáč." stíšila si hlas. Oči ti nápadne očerveneli. „Ale začínam o tom pochybovať."

            „Ako to môžeš..." Vydoloval som zo seba. „Po tom, ako sa ti to stalo... Staral som sa o teba... Ako to môžeš?"

Bolestne si vydýchla. Tvoj výraz bol však iný než pred tým.

„Ferko, čo ak robíš ešte niečo oveľa horšie?" Prekvapujúco, hlas si mala zrazu úplne pokojný. Ako keď staršia sestra trpezlivo vysvetľuje svojmu pubertálnemu bratovi, čo by mal urobiť, aby si získal sympatie najkrajšieho dievčaťa v triede. Otočila si sa k dverám.

Praženica zasyčaním hlasno zaprotestovala, keď do nej padli moje slzy. Chcela si odísť. Doriti. Nekontrolovateľne som sa prehol a skĺzol na zem.

Do nosa mi vrazil zápach pripaľujúcich sa vajec. Prinútil som sa znovu vstať a premiešať ich. Je nové ráno. Vypol som plyn.

Potichu som vošiel do izby a nenáhlivo, aby som ťa nezobudil, posadil som sa na bok postele. Cez oči ti padal prameň kučeravých červených vlasov. Tvár trochu zvraštená, akoby na protest proti možnému zobudeniu. Milujem ten tvoj výraz, keď spíš. Jemne som ti odhrnul kader z viečok. Bola si taká krásna a ja som musel rozmýšľať o tom, či som ťa niekedy miloval viac než teraz.

Ťažko. Určite nie. Nikdy.

Vlastne... (pri tej spomienke mi znovu vybehlo zopár sĺz) Áno...možno vtedy.

„Nie, už ti nikdy neublížim, sľubujem.", šepkal som ti. „Ďakujem, že si so mnou zostala, Vierka,  aj ja ťa potrebujem, vieš? A dnes pôjdeme vonku, sľubujem."

Z chodby sa ozval rachot násilím rozštiepeného dreva. Otočil som hlavu a vzápätí sa pozeral priamo do zdesenej tváre policajta.

Spisovateľov komentár k príspevku

kazdy komentar potesi. ucim sa:)


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
hm, táto téma už bola x krát zopakovaná, takže už od skorozačiatku som asi vedela, ako to skončí, ale napísané to nebolo zle...  
Spisovateľ/Autormoonwoman Pridané dňa7. septembra 2009 22:50:29
dakujem:)  
Spisovateľ/AutorDreamer Pridané dňa8. septembra 2009 12:31:03
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8