V penzióne svet

Z detstva si toho veľa nepamätám. A hlavne, nepamätám si pocit radosti. Mala som všetky predpoklady na šťastné detstvo: zdravie, úplnú rodinu, vynikajúce výsledky v škole, dokonca aj životný štandard našej domácnosti bol v normále. Navonok nič, čo ľudia považujú za najpravdepodobnejšie príčiny nespokojnosti, problémov, smútku, či depresií, sa ma netýkalo. Napriek tomu žijem roky s nevysvetliteľným pocitom smútku v mojom vnútri, ktorý sa z času na čas snažím analyzovať. Asi to robím v nádeji, že keď sa mi to podarí, konečne sa ho budem vedieť zbaviť. Je to ako nejaký druh fóbie. Prekonáte ju tým, že jej podáte ruku a "zoznámite sa". Poväčšine.

Problém mojich vnútorných analýz je, že je takmer nemožné ich s kýmkoľvek rozoberať. Nie preto, že by sa nenašli ľudia, ktorí by mali záujem, skôr z dôvodu, že v istom bode rozhovoru, už na otázku prečo, nevieme nájsť odpoveď. Ľudský život vnímam ako kruh. A mne sa z toho kruhu krúti hlava.

Puberta so sebou priniesla, že som sa namiesto svojho vnútra, začala orientovať na svoj zjav. Pripadalo mi veľmi zvláštne, aké postrehy som u ľudí z môjho najbližšieho okolia zaregistrovala. Nevinné poznámky mojich spolužiakov o výzore, veľkom nose, odstávajúcich ušiach, kráse, či tučných telách iných mi boli v tom období jednoducho vzdialené. Stále som cestou domov zo školy uvažovala nad tým, ako je vôbec možné, že niekto dokáže prirovnať nejakého človeka k čomukoľvek, len kvôli jeho charakteristickej črte. Pripadala som si divná, pretože mne na ľuďoch vždy imponovala práve a predovšetkým ich jedinečnosť, aj keď u niektorých bola reprezentovaná práve fyzickou (podľa iných) "chybičkou" krásy. Kým deti v svojej prostorekosti skrátka len povedali iným, čo si myslia, mierne neohrabaným spôsobom, dospelým sem-tam vypadla z úst "perla", pre mňa ešte nepochopiteľnejšia. "Óóóóch, ako si sa zmenila, veď ty si už od narodenia bola taká zlatá bacuľka!!!" bola reakcia mojej tety, keď som mala asi 13 rokov a detské bruško vystriedal štíhly driek.

Dodnes nerozumiem narážkam podobného typu. Paradoxné je, že ma to už len tak ľahko neprekvapí. Skôr ostanem zarazená, keď sa ako blesk z jasného neba zjaví v mojej blízkosti taktný človek. Lenže. Rástla som ďalej a ten smútok rástol tiež. Hľadala som niečo, čo by pomohlo, ako keď si kúpite v lekárni sirup proti kašľu. A našla som niekoho.

Mala som devätnásť a úplne skreslené predstavy o vzťahu, ale človek, ktorý je teraz súčasťou môjho sveta, mi vyvážil smútok radosťou zo života. Zrazu sa ten smútok zdal omnoho menší, keď človek prekypuje entuziazmom a chuťou do každého nového dňa. Určite mi dáte za pravdu, že skutočná láska sa zmocní človeka úplne nenásilne a prikryje vás krídlami, pod ktorými sa strach z budúcnosti mení na neuhasiteľnú túžbu po bytí ako takom. Jedine obavy z toho, že by som ho tu na zemi mohla stratiť, pod tie krídla občas predsa len vkĺznu. Ale takí sú ľudia.

Môj smútok sa mení spolu so mnou. Ešte mi však nepodal ruku na zoznámenie. Ukazuje mi však zo seba, deň po dni, stále viac. A ja robím to isté. Aj keď sme si navzájom cudzí, podarilo sa mi párkrát letmo dotknúť jeho dlane. Bolo to zvláštne a čitateľné. Bolelo to viac, než aby som vydržala držať ho dlhšie. Pocítila som totiž niečo, dovtedy pred mojimi zmyslami ukryté. Pocítila som svet a moje miesto v ňom. Záblesky minulosti, i tej, ktorá nie je pozemská. Uvidela som jasný kruh, ktorého som súčasťou a rozplakala som sa. Typická žena. Už asi viem, kde pramení môj nepokoj. Už viem, prečo táto zem mi je vzdialená, i keď ju milujem. Nemôžem vám to vysvetliť, hoci by som veľmi chcela. Nemajte mi to za zlé. Penzión svet je tu totiž pre mnohé bytosti a nie všetky pochádzajú z tohto sveta...

2.časť

Akoby to nebolo dávno a predsa si na to neviem spomenúť. Viem len, že som sa ocitla pred hrubým múrom, ktorý rozdeľoval naše svety. Ten môj sa stal od toho okamihu prázdnym a šedým, ako keď oblohu zakryjú mračná, ktoré sa nám i z takej obrovskej vzdialenosti javia mohutné až naháňajú strach. Ak milujeme a zrazu sa z istých dôvodov, vážnych i triviálnych, láska musí rozdeliť do dvoch "rozseknutých" životov, okom neviditeľná jazva zostane vtlačená v pamäti dlhšie, než trvá ľudský život. Teda aspoň takto to cítim ja.

Nitky, ktoré ma spájali s tou bytosťou, preťal múr takzvaných "nezmieriteľných rozdielov". Fenomén nenaplnenej lásky pozná takmer každý človek. V detstve a skorej mladosti vchádza platonická láska nepozvane do našich životov a my, rozčarovaní strachom z odmietnutia, radšej svoje city nikdy nevyjavíme. Po čase dozrievame my, i pocity v nás, a nad podobnou spomienkou sa dokážeme letmo pousmiať. Avšak, ak sa stretnú bytosti, ktoré sa jednoducho mali stretnúť, obe pocítia, že jedna bez druhej už nikdy nebudú mať zmysel. Život však prináša okolnosti, na ktoré je človek občas krátky. Vnikne nepozorovane do navonok všedných dní dvoch bytostí, z ktorých sa medzičasom stala jedna, a postaví medzi ne neporaziteľný múr...

Keď som si začala uvedomovať, že rovnako, ako túžim byť milovaná, potrebujem lásku i odovzdať, zacítila som obavy. Čo ak mi nikto nie je súdený? Až keď som počula legendu o hviezdach, ktoré sa počas pádu rozdelia na dve časti a každá sa po dopade na zem zmení na človeka. Dopadnú na rozdielne miesta a majú celý život na to, aby sa hľadali a našli. Neprestala som sa síce báť, na to som príliš racionálna, ale dúfala som, že existuje človek, ktorý bude tým mojím druhým krídlom, aby sme spolu mohli vzlietnuť. Nevedela som si predstaviť, ako to zistím, keď ho stretnem. Bolo mi však jasné, že určite mi bude blízky a nie cudzí, určite nebudem vedieť nájsť slová a odpovedať si na otázku, prečo ho vlastne milujem, na sto percent v jeho očiach uvidím, že je tou bytosťou, s ktorou som letela dole z neba... Bola som presvedčená, že naše stretnutie po toľkých rokoch čakania, bude výbuchom emócií a tým, čo ma v nasledujúcom živote urobí šťastnou. Myslela som si správne.

V penzióne svet sa stáva, že pri milovanej osobe cítime smútok i radosť súčasne. To je podstatou lásky a spolu s tým ešte veľa zázračných momentov. Stretla som človeka, pri ktorom mám pocit, že sa poznáme od počiatku vekov a to mi dalo niekoľko odpovedí. Predošlý strach z toho, že ho nestretnem sa zmenil na strach z toho, že ho stratím. Mám tým na mysli, že život je niekedy jednoducho taký a nikto z nás nežije na tejto zemi večne. To, čo ma prekvapilo, po tom výbuchu, je pocit, že som ho už raz stratila. Dávno predtým, než som vôbec prišla na tento svet, než som uvidela jeho tvár, dokonca než sa narodil. Viem, že sme dlho čakali na príležitosť, ktorú teraz držíme pevne v rukách. Naozaj ju však dokážeme udržať? Keď si predstavím nekonečnosť vesmíru, nekompromisný poriadok v kolobehu života, keď si predstavím, aká som malilinká bytosť, mám strach z toho, že to jediné, na čom mi v živote záleží, by sa mohlo z minúty na minútu rozplynúť. A pravdepodobne preto pri pohľade na svoju lásku cítim bolesť i smútok, radosť i vášeň, bezbrannosť i silu v tom istom okamihu...

Mnohí by mohli namietať, že láska je všemocná a prekoná všetky prekážky. Áno, je a áno, prekoná. Pravdou zostáva, že má mnoho podôb a jednou z nich je i láska nenaplnená. Nenaplnená počas jedného ľudského života ale neznamená, že nebude naplnená nikdy. Práve tým, že milujeme, stávame sa nesmrteľnými a spolu s tým sa stáva nesmrteľnou i láska v nás.

3.časť

Vždy máme na výber. Život každého jedného z nás je plný rozhodnutí. Už malé batoľa si nemotornými prštekmi vyberá z taniera len to, na čo má chuť, čo sa mu na tom tanieriku páči. Neskôr si vyberáme svojich prvých kamarátov, potom stredné či vysoké školy, životného partnera aj zamestnanie. Medzitým je každý deň plný banálnejších rozhodnutí o jedle, nákupoch a o tom, ako strávime náš voľný čas. Niekedy však presvedčíme samých seba, že na výber jednoducho nemáme...

Niekedy sa nás o tom snažia presvedčiť iní. Vždy som verila, že po zrelej úvahe človek nájde riešenie, a možno nemusí byť to najlepšie, ale určite má svoj význam. Mnohokrát som sa pýtala sama seba, prečo sa veci komplikujú, prečo sa občas ocitnem pred naoko neriešiteľnými problémami, prečo ľudia, ktorých sa moje rozhodnutia týkajú, im nie vždy rozumejú, prečo...?

V penzióne svet je každý z nás jedinečný. Naše myšlienky nikdy nie sú identické a nejdú jedna za druhou v rovnakom poradí u dvoch rôznych ľudí. Nazeráme na veci z rôznych hľadísk, ale vždy pri tom ostávame v svojej podstate takými, akí sme. Dokážeme meniť množstvo vecí navôkol, ale len veľmi pomaličky dokážeme meniť samých seba. Presýpacie hodiny našich životov sú totiž nastavené tak, aby sme sa menili veľmi pomaly. Bolo by totiž katastrofou, keby každého z nás v živote čakal len jeden deň (prípadne konkrétna hodina), počas ktorého by pochopil všetky okolnosti, správne a nesprávne životné postoje, rozpoznal svoje povahové črty, dobré i zlé, no a v tom istom dni by si uvedomil aj svoje prešľapy, vzostupy a pády.

Ako ten čas v penzióne svet plynie, a v presýpacích hodinách padá vplyvom gravitácie zrnko za zrnkom na stále zväčšujú sa kôpku, tak aj my postupne naberáme zvyky, vzory i idoly do našich životov a väčšina z nás sa s tým snaží aj pracovať. Učíme sa trpezlivosti, ale aj primeranej drzosti, učíme sa rozprávať tak, aby nám ostatní rozumeli a učíme sa aj počúvať. Učíme sa však niekedy rozhodovať?

Často mám pocit, že rozhodnutia sa od nás jednoducho len očakávajú... Zdá sa, akoby mi chýbal pri konkrétnom probléme nejaký "základ", z ktorého by som mohla vychádzať. Veď predsa bez toho, aby sme poznali čísla, sa nenaučíme ani násobilku. Hľadáme alternatívy, pritom len málokedy vieme odhadnúť ich dopad, pýtame sa na názor iných v nádeji, že nám dobre poradia. Naučili sme sa abecedu, aby sme mohli čítať. Ale čo potrebujeme vedieť, aby sme sa vedeli rozhodovať? Stretla som sa nedávno so slovom, ktoré poznám a držím v svojej zásobe, predtým som sa však nad jeho významom nezamýšľala. Prozreteľnosť. To je to, čo necharakterizuje ľudí. Kresťanstvo spája tento pojem s Bohom. Pripisuje mu prozreteľnosť ako vlastnosť. Môže mať takúto črtu aj pozemšťan? Prozreteľnosť je tým, čo mnohí nazývajú "náhoda", tým, čo by každému z nás dalo kľúč na prijímanie správnych rozhodnutí. Už by sme nikdy našimi riešeniami nemuseli nepriamo či nechtiac ublížiť. Dokázali by sme sa rozhodovať s nadhľadom. Pripadám si ako Exupéryho malý princ stojaci na ilustrácii na guľatej planéte vo vzduchoprázdne. Okolo mňa sa dejú veci, na ktoré mám reagovať, ale pritom z tohto jediného miestečka, pri zakrivení planéty, predsa nemôžem vidieť seba samú a všetky procesy, ktoré spustím, ak sa rozhodnem. Pripadám si ako malá bodka a túžim vzlietnuť vysoko nad planétu, pozrieť si to všetko, a to zo všetkých strán...

Život nás v dielčích krokoch pripravuje na prijímanie stále väčšej a väčšej zodpovednosti. Divokú mladosť plnú extravagancie (aspoň v myšlienkach) strieda umiernenosť a schopnosť robiť kompromisy. V albume našich spomienok sa premietajú krátke epizódky mnohých našich životných rozhodnutí a nám sa buď zjaví úsmev na tvári alebo nám po nej stekajú slzy.