Lavica Tajomstva ... The End

„Ani neviem. Asi hej."

„Tak prídeš?"

„Ku mne," povedal Damian.

„Jasné, kedy?"

„Pred pól ôsmou, aby si bol u mňa."

„A nemali sme byť o pól ôsmej na tej adrese?"

„Zavediem ťa tam."

„Dobre. Tak prídem."

Samota!?

Nehraj sa mi s mysľou, jasné? Neklam. Viem, že sa so mnou hráš, vždy to robíš. Si odporná zmija. Vypadni, nechcem ťa dnes vidieť. Žiadne ale. Zmizni!

Samota odišla.

Cítil som sa zvláštne.

Tí muži bol takí reálni. Tak skutoční, ako tzo že má Samota ba mňa taký vplyv? A hlavne čo sa týka mojej psychiky, to by nemala mať. Vyzerá to zle.

Zase sa ozval mobil.

„Haló?"

„Ahoj," ozvala sa Sofi.

„Čauko, potrebuješ niečo?"

„Ja? To skôr ty."

„Ja? Nič nepotrebujem."

„Ako to. A čo s Damianom?"

„Nič. Všetko je v poriadku."

„V poriadku?"

Spýtala sa zmäteným tónom hlasu, ktorému som nechápal. Veď všetko je v poriadku.

„Neviem, čo tým myslíš," povedal som jej.

Sofia zložila telefón.

Čo sa to so mnou deje? Som iný. Strácam rozum? Nie, prečo by som mal? Kvôli čomu? To nie je možné.

Išiel som do sprchy

konečne som vyšiel zo sprchy, čistý a voňavý. Cítil som sa čudne, ale zároveň lepšie. Horúca voda mi pomohla. No. Moju radosť prekazili moje zvláštne pocity a ešte zvláštnejšie tušenie. Nevedel som v čom je problém.

Prišiel som k Damianovi, moje prekvapenie bolo v tom, že ma čakal pred domom.

„Ahoj," povedal.

„Ahoj, ako? A prečo si bol u Sofii?"

„No... hm... vlastne, nebol som u Sofii."

„A kde?"

„Bol som odvolať našu účasť na tej akcii."

„Prečo?"

„No.... lebo chcem teba."

„Vážne."

„Áno, čo ty na to?"

„ja...," pozrel som na Damiana a cítil som sa ešte horšie, ako som čakal.

„Nechceš?"

„Chcem."

„Tak, kde je problém?"

„Nikde. Súhlasím."

Damian sa ku mne priblížil a jemne ma pobozkal. Cítil som, ako mi ubúdajú sily, ako miznem.

„Je ti niečo?"

„Ani neviem. Cítim sa zvláštne."

„Prečo?"

„Neviem."

Klamár, klamár, počul som Samotu.

Prestaň! Daj mi pokoj.

„Tak, čo teraz?"

„Neviem. Čo chceš robiť?"

„Mám chuť len na jedno."

„Dobre, tak poďme."

Vošli sme do Damianovho domu. A potom sme vyšli do jeho izýby. Začali sme, síce veľmi pomaly ale veľmi rýchlo sme pokračovali. Boli sme, ako divé šelmy. Ako odtrhnutí z reťaze. Keď sme skončil, boli sme nie len spotení, ale aj riadne unavení. No, musel som sa vypratať.

„Čo robíš?"

„Idem domov."

„Prečo?"

„Nechcem, aby ma tu našli tvoji rodičia."

„Aha, dobre."

„Ok."

vyšiel som z Damianovej izby. Potichu som zavrel dvere a otočil som sa. Odchádzal som preč.

„Martin?"

Zbadal som Damianovú mamu. Bola v hroznom stave kruhy pod očami, zúžené zreničky, červené a opuchnuté oči.

„Ste v poriadku?"

„Aj hej. Už mi je lepšie," povedala zlomeným hlasom.

„Idem domov."

„Čo tu, vlastne, robíš?"

„Ja..."

„Prepáč, som zničená. Som si istá, že ti chýba."

„Strašne," povedal som zaskočeno-zmätene.

Konečne som došiel domov.

Ďalšie dni v škole. Čo som komu spravil? No, ale aspoň uvidím a budem s Damianom. Už som ho dlho nevidel. Čo je veľmi čudné.

„Ahoj, kde si bol?"

„Ale rodinné záležitosti."

„Aha, zase bola u mňa polícia."

„Čo chceli?"

„Že vraj si spáchal samovraždu."

„Ja?"

„Áno. Nechápem čo sa to so mnou deje."

„Asi Samota."

„Myslíš?"

„Asi hej. Chce ťa späť."

„Asi máš pravdu. Prídeš dnes ku mne?"

„Chceš?"

„Jasné."

„Martin?"

Ozval sa hlas vyučujúceho.

„Áno."

„Poď odpovedať."

Postavil som sa a prešiel k tabuli.

O dve hodinky neskôr, myslím vyučovacie, sme mali asi tú najnudnejšiu hodinu TCHE. S Damianom sme robili, akurát nie celkom školské veci. Na druhej hodine sme si kreslili, samozrejme na lavicu. Na celej lavici bolo nakreslené tzv. srdce, prečiarknuté dvoma čiarami, ktoré pripomínali šípy. Takto bolo srdce rozdelené na štyri časti. V dvoch sme zašifrovali naše mená a ostatné ostali prázdne.

„Konečne," posledná hodina.

Damian to nekomentoval.

Ako aj začala, tak aj rýchlo skončila.

Damian a ja sme to ťahali spolu vyše dvoch až troch týždňov.

Piatok, 13. Mája o 12:05 som zistil, že Damian je skutočne mŕtvy.

Do triedy vstúpil pán Fokstrot.

„Vyberte si papiere," zavelil.

Všetci poslúchli, okrem Damiana.

„Tu máš," podával som mu papier.

„Na čo?"

„Máme písomku."

„Ja nie."

„Ako?Prečo?"

„Niečo ti ukážem."

Postavil sa a prešiel k pánovi Fokstrotovi.

„Ste blbý učiteľ, ktorý nevie naučiť ani veľké ho..."

Pozrel som na Damiana a cítil som ako mi v tele stúpa adrenalín, alebo niečo podobné.

Potom mu Damian vrazil, lenže nič sa nestalo. Damianova ruka preletela cez prefesorovu tvár. Zaplavila ma horúčava a cítil som ako sa mi pred očami stráca celý svet, v ohlušujúcej bolesti hlavy.

Prebral som sa v nemocnici a všetko som si začal uvedomovať.

Som psychicky chorý jedinec. V škole sme mali odbornú psychológiu a ja som na tej najnižšej priečke, teda aspoň dúfam. Moje duševné zdravie smerovala asi k schizofrénii, no nie som si istý. Moje mylné predstavy zhoršovali môj stav. To, že som sa naviazal najprv na svoju imaginárnu Samotu bolo ešte liečiteľná psychologická choroba, ale potom to pokračovalo bludnými predstavami o Damianovi. Len neviem či som Jelu znásilnil, alebo to bolo tak ako si to pamätám.

„Martin," vkročil do izby doktor.

Pozrel som na doktora.

„Dobrý."

„Čo sa deje?"

„Som psychopat."

„Chceš rozhovor?"

Prikývol som, „ ale nie s Vami. Chcem ísť domov."

Doktor ma prepustil.

Bežal som domov, no po ceste som si všimol jedného týpka, predával zbrane. A ja som si jednu kúpil.

Prečo nie?

Prišiel som domov.

„Martin, poď sem," zavolali ma rodičia.

Vošiel som do obývačky. Ich tváre boli vydesené a znechutené. Nevedel som čo sa deje.

„Áno?"

„Čo je s tebou?"

Až sa mi zrýchlil pulz.

„Nič. Som unavený."

„Volali zo školy."

„A?"

„Niečo ti je. Čo?"

„Nič."

Nedokázal som to. Nechcel som vidieť ich smutné tváre. Slzy v očiach matky a sklamanie v otcových.

Vybehol som do izby a začal písať toto všetko. Skončil som, teraz. Je sobota a mam práve odchádza na letisko. Otec ju vezie. O mojej smrti sa dozvie od otca v priestupnom letisku, otec príde za takú hodinku, takže dosť času. Počítam to bez zápchy. Nechcem, aby ste ma nenávideli, aj keď po posledných riadkov by som to pochopil. Som psychopat a uvedomujem si to. A uvedomujem si aj to, že nie je iné východisko. Niekomu by som mohol ublížiť a ani by som o tom nevedel. To nechcem. Strašne ma to priťahuje, všetko čo by som vo svojom psychickom stave dokázal, a nie len to, aj sa toho bojím a preto urobím to čo je potrebné.

Prepáčte. Zbohom."

Vanessa dočítala. Mlčky sedela a pozeral na nehybnú tvár Willa. Will nič nepovedal, nič necítil, nič neľutoval.

Môj syn, pomyslela si Vanessa, bol psychický chorý. Ako je to možné? Čo sa stalo? Ja...

„Vaness," začal Will potichúčky, „ zdá sa, že to nie je všetko."

„Ako to myslíš?"

„Niečo mi tam chýba."

„Čo?"

„Neviem."

„Zvonček," ozvala sa, zrazu, Vanessa.

Obaja zbehli dole. Pred dverami stáli Damianovi rodičia.

„Dobrý deň?" povedali s krutosťou v hlase.

„Dobrý, stalo sa niečo?"

„Áno. Polícia dnes ukončila vyšetrovanie."

„Aké?"

„Ohľadom smrti Damiana, Martin ho, skoro, zabil."

„Ako skoro?"

„Do včerajška bol v kóme, a dnes vypovedal."

„Žije?"

„Áno, ale nie vďaka Vášmu synovi."

„Ale... to..."

„Je to pravda," povedal Will.

A teraz to došlo aj Vanesse, posledné riadky, ktoré Martin napísal patrili jeho, skoro mŕtvemu kamarátovi. Vanessa sa zrútila k zemi. Zle dýchala. Will bol pár sekúnd neprítomný, a Damianovi rodičia s úsmevom odišli.

Na pohreb prišlo veľa ľudí. V pozadí pohrebu hral Nightwish a pesnička Forever Yours.

Pohreb bol nádherný, krásny. Dokonca tam prišiel aj Damian, síce chodil pomocou barlí a s infúziou s kamarátom s prišiel rozlúčiť. Vedľa neho si sadla Jela, bola tehotná.

„Ahoj," povedal Damian.

„Ahoj."

„Ty si Jela, však?"

„Áno, ako to vieš?"

„Martin... nebol zlý."

„Viem. Bol chorý."

Áno."

„Prečo si tu?"

Spýtal sa Damian a pozrel do jej očí.

„Som tehotná, chcela som sa rozlúčiť."

„S ním?"

A ukázal prstom na truhlu.

Jela prikývla.

„Čo sa stalo?"

„Ja a Martin..... on..."

„Jela,"

Obaja pozreli pred seba.

„Áno."

„Dobrý deň pán Dark," povedal Damian.

„Ahoj, ja....."

„Je to v poriadku. On za to nemohol... ehr .. ja by som sa mal ospravedlniť za mojich rodičov."

„To je v poriadku. Jela, mohla by si ísť so mnou?

Jela sa nezatvárila prívetivo, ale súhlasila. Vyšli von z kostola.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?"

„Áno, môžete."

„Martin.. no, akoby...... znásilnil ťa?"

„Prosím?"

„Či ťa Martin znásilnil."

„pán Dark, akoby ..... nie je ma to vhodný čas."

„Ale je. Je ten pravý."

„Dobre, ako chcete. Áno Váš syn ma znásilnil... ehr .... čakám jeho dieťa."

„Necháš si ho?"

„Neviem."

„Nechaj," ozvalo sa za Jelou.

Jela sa otočila. Žena pristúpila k nej.

„Som Martinova matka. Pomôžeme ti. Je to to posledné čo nám po ňom zostalo."

Jela krútila hlavou, ale nakoniec súhlasila.

Pohreb skončil. Damian o pár dní zomrel na zlú diagnostiku jeho predchádzajúcej choroby, a záležitosť, ktorá s stala s Martinom mu vôbec nepolepšila. Jela sa presťahovala k Darkovcom, ktorý si ju adoptovali. Porodila nádherného chlapca, ktorý od svojich piatich rokov musel navštevovať liečebne, aby sa nestal otcom, aj keď ich lekári uisťovali, že to nie je dedičné. No našťastie bol úplne zdravý. A po Martinovi a Damianovi zostalo jedno. Veľké srdce na lavici. Ktorú odvtedy každý volal Lavica Tajomstva.