Jedného dňa 1. časť

Zobudila som sa až na zvonenie budíka. Pozrela som sa von oknom a jediné čo som videla bola cirna obloha a kopa mračien. Moja Prvá myšlienka bola: ,, To bude zase deň, že ja som vôbec vstávala."

S nevôlou som sa obliekla nutená isť do školy. Čakal ma zase další nudný deň. Deň na, ktorý si vôbec nespomeniete. Moje očakávania sa naplnili. Nebo akoby mi dávalo za pravdu a spustil sa dažd. Nachvílu ustál ale cestou zo školy sa zase spustil ale omnoho väčšou silou. Ľudia okolo mňa sa skrývali kde sa len dalo ale ja som len kráčala dalej.

Moja zlá nalada pretrvavála a hlave som mala plno myšlienok prečo musí pršať práve dnes. Celou cestou som len hundrala ale v tom ma z mojich myšlienok vytrhla niečia ruka. Zachránila ma. Stála som ako obarená nechapajúc co sa stalo. Jeho zelené oči sa na mna dívali prísnym pohľadom karhajúceho otca. ,,Chces sa nechať zabiť?" pýtal sa ma stále s tým istým výrazom. ,,Nehovor mi, že si ten autobus nevidela!" Cítila som sa neuveriteľne hlúpo v hlave mi znel hlas: ,,To si tomu zase dala, vážne nie si normálna." Po chvili som konečne prehovorila: ,,Vdaka", usmiala som sa a pocit, že mam asi 1 centimeter a on aspon 10 metrov ma neopúšťal. Pomaly som kráčala daľej. Zase daľší trapas. Pomaly si zvykám a on tam stále stál a díval sa. Bolo to zvlaštne ,,Preco hned neodišiel? Prečo len nezakričal, alebo to nenechal tak?" hlava mi pracovala na plné obrátky celou cestou domov.

Večer som si dala sprchu a ľahla si do postele, myslienky na neho ma stale neopúšťali, ten pohľad bol stále so mnou. Pomaly som zaspávala s pocitom, že ho ešte niekedy stretnem. Jedného dňa...