A to je vraj život ....

Ráno, ešte prv ako vstanem, mám po dobrej nálade. Prečo? Veď prvé, čo počujem je ten odporný zvuk vreštiaceho budíka! Vlastne je to mobil, keď že v dnešnej dobe sme už zabudli na klasický budík s obrovským ciferníkom a malým plieškom uprostred dvoch kovových plôch, ktorý tam plieska zo strany na stranu ako zmyslov zbavený ........

Ešte so zlepenými očami chytím do ruky ten neznesiteľne pískajúci mobil a vypnem ho. Zobudenie šokom ....... aké krásne ráno! Vstanem, idem do kúpeľne. Znechutená som hneď prvým pohľadom do zrkadla. Snažím sa zistiť, že či to, čo tam oproti mne čumí, som skutočne ja, a potom zistím, že to nebude tým, že som rozospatá ..... Preboha!!! Veď to som ja! Ofina stojí ako anténa, pod očami mám rozmazanú špirálu ešte zo včera .... kedy sa naučím, že pred spaním sa mám odlíčiť? A uprostred čela, no jasné, svieti mi tam vyrážka! Ako semafór! To sa dalo čakať! A to sa mám teraz usmievať? Rýchlo si na ksicht nakydám krém – tónovací, vraj zakryje nerovnosti pleti .... no pochybujem, to nevykryje nič! Ešte zakryjem kruhy pod očami, ktoré hovoria o mojom ponocovaní, tresnem na mihalnice špirálu a prepúdrujem to!

Po polhodine strávenej v kúpeľni odtiaľ vyjde niečo podobné rodu Hommo sapiens sapiens. Oblečiem sa a odchádzam do školy. Škola, už len to slovo stresuje! Čo ak ma zajtra vyvolá? Možno donesie písomky, dokelu neviem deják ..... nesmiem dostať guľu! Po hodinách strávených v budove, ktorú jednoducho nedokážem mať rada, opúšťam školu. Dobre naladená? To ťažko! Znechutená sedemhodinovým sedením na jednom mieste sa túlam mestom. Hľadám dôvod usmiať sa, ale neprichádza. Všade okolo je zhon, ľudia neustále niečo naháňajú, niečo nestíhajú, .... STRES!

Padám preč, nech si tu lietajú. A zlá nálada sa za mnou vláči ako sopel! Kedy sa jej zbavím? Je neznesiteľne dotieravá. Po ceste domov sa ešte stavím v cukrárni a kúpim si super čokoládový koláčik v nádeji, že sa zbavím tejto beznádejne zlej nálady ..... zisťujem však, že DESSERTS naopak čítam ako STRESSED .............